Správny podcast – prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA: Historický vývoj správneho súdnictva na Slovensku do roku 1989

Marie Stracenská: Vitajte pri Správnom podcaste, podcaste Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky o správnom súdnictve. Naša dnešná téma je Historický vývoj správneho súdnictva na Slovensku do roku 1989 a mojím dnešným hosťom je profesor Tomáš Gábriš. Dobrý deň prajem.

Tomáš Gábriš: Dobrý deň.

Marie Stracenská: Dovoľte mi, aby som Vás krátko predstavila na úvod. Profesor JUDr. Tomáš Gábriš PhD. L.L.M., M.A. je slovenský advokát, právny historik, teoretik a metodológ práva, vysokoškolský pedagóg. Od novembra 2023 do júla 2024 ste boli členom Súdnej rady Slovenskej republiky.

Tomáš Gábriš: Áno.

Marie Stracenská: Pôsobíte ako vedúci katedry dejín práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity a v rokoch 2007 až 2019 ste boli pedagógom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského Bratislava.

Tomáš Gábriš: Áno.

Marie Stracenská: Ja sa priznám, že neviem, či som niekedy stretla človeka s toľkými akademickými titulmi. Ďakujem, že ste prijali naše pozvanie a že sa s nami podelíte o svoje vedomosti z histórie…

Tomáš Gábriš: Je mi cťou a potešením.

Marie Stracenská: …správneho práva a súdnictva.

Tomáš Gábriš: Ďakujem.

Marie Stracenská: Pomôžem si úryvkom z učebnice. „Základy správneho súdnictva boli u nás položené za prvej Československej republiky zákonom číslo 3/1918 Zbierky o Najvyššom správnom súde a riešení kompetenčných konfliktov.“ To číslo naznačuje, že to bol jeden z prvých zákonov, ktoré boli prijaté. Prečo ho vtedy politici považovali, podľa Vás, za taký dôležitý a ako dlho platil?

Tomáš Gábriš: Tento zákon naozaj tým, že má číslo 3, tak bol vlastne jedným z prvých zákonov, ktoré boli prijaté a naozaj pripisujeme to práve tomu, že vtedajšia doba, vtedajšia vrchnosť si uvedomovala význam správneho súdnictva. Je to vlastne taký výdobytok 19. storočia a vlastne prechodu k myšlienke právneho štátu. Ten právny štát nie je zaručený iba tým, že mám niečo v Ústave napísané alebo teda, že mám nejaké základné dokumenty, ktoré mi zaručujú niečo, ale musia existovať aj orgány, ktoré vynucujú alebo zabezpečujú práve to, že sa dodržiavajú tieto pravidlá. No a práve to správne súdnictvo sa považuje za taký príznak a píšu o tom napríklad aj maďarskí právni historici, ktorí konštatujú, že práve správne súdnictvo je tým dovŕšením celej tej myšlienky právneho štátu. Že právny štát, ktorý zabezpečuje práve to, že aj administratíva postupuje v súlade so zákonom, rozhoduje v súlade so zákonom – práve na to potrebujeme správne súdnictvo. Aby bola táto myšlienka realizovaná a dodržaná. A práve preto vzniklo vlastne to správne súdnictvo aj v Rakúsku, aj v Uhorsku, a práve preto sa mu pripisoval taký vysoký význam aj pri vzniku Československej republiky.

Marie Stracenská: Čiže ten systém bŕzd a protiváh vznikol vlastne úplne v úvode, a aj najvyšší správny súd.

Tomáš Gábriš: Áno, vlastne my sme prevzali dve tradície pri vzniku Československa, rakúsku a uhorskú. No a práve tento súd, najvyšší správny súd, ktorý bol vytvorený tým zákonom číslo 3, sa prikláňa skôr k tej rakúskej tradícii, čo je pochopiteľné. Pri vzniku Československa predsa len hrala prím Praha a teda tie tradície rakúske, respektíve české. Takže keď sa uvažovalo nad tým, ktorý z tých modelov sa prevezme – či rakúsky alebo uhorský – prirodzene prevážila rakúska tradícia. Veď v podstate aj otec tohto zákona Ferdinand Pantůček predtým pôsobil vo Viedni, na správnom súde vo Viedni, a keď sa pripravoval tento zákon, vedel odporučiť, čo z rakúskej úpravy ponechať alebo zmeniť.

Vďaka tomu sme sa priklonili k rakúskej tradícii, ktorá bola vo všeobecnosti širšia. Uhorsky model bol postavený na enumeratívnom princípe – presne vymedzené druhy rozhodnutí, ktoré možno preskúmať. Rakúsky model bol širší – neexistoval zoznam konkrétnych rozhodnutí, ale širšia možnosť preskúmania. Práve táto širšia koncepcia lepšie zaručovala princípy právneho štátu. Zákon platil počas celej prvej Československej republiky, až do veľkej novely v roku 1937.

Marie Stracenská: Spomínali ste Prahu. Hrali v tých začiatkoch správneho súdnictva u nás rolu aj niektorí Slováci?

Tomáš Gábriš: Samozrejme. Keďže to bol spoločný československý najvyšší správny súd, pôsobilo na ňom viacero Slovákov – či už v administratíve, alebo ako sudcovia. Napríklad Karšay, Bittera či Čorba. Tí boli dokonca po rozpade Československa prizvaní na Slovensko, aby pomáhali zakladať slovenský najvyšší správny súd. Rozhodovali sa aj prípady týkajúce sa Slovenska – napríklad rozhodnutia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré NSS v Prahe viackrát zrušil pre vybočenie z právomocí. Niekedy išlo až o úsmevné prípady, napríklad keď minister jednostranne predlžoval súkromné zmluvy. Súd tieto rozhodnutia rušil a zabezpečoval zákonnosť.

Marie Stracenská: To je zaujímavé, aké to bolo dôležité v tom období. A Vy ste to už vlastne naznačili, preskočíme čas do obdobia, kedy sa končil spoločný Československý štát a vznikol samostatný Slovenský štát.

Tomáš Gábriš: Áno.

Marie Stracenská: Ako to bolo so správnym súdnictvom, respektíve s najvyšším správnym súdom za Slovenského štátu? Existoval vtedy?

Tomáš Gábriš: Hej. No najprv sa pristavme pri autonómii, lebo predtým, ako vznikol samostatný Slovenský štát, tak Slovensko získalo autonómiu v rámci Československa, no a práve už vtedy vyvstala taká otázka, že keď Slováci majú autonómiu, tak ako sa to odzrkadlí na tom najvyššom správnom súde v Prahe? Čo spravíme s tými Slovákmi, ktorí tam pôsobia? No a vtedy sa prišlo s myšlienkou, že tak teda spravme z nich aspoň tých senátnych predsedov. To znamená predsedov senátov, aby sme aspoň takto vlastne zvýraznili, že tí Slováci sú vlastne rovnocenní s Čechmi a že teda majú vlastnú autonómiu tak, aby sa to prejavilo aj v tej vnútornej štruktúre súdu.

Tomáš Gábriš: No len samozrejme, tam sa ozvali nejaké hlasy, že nemáme na to vyčlenené finančné prostriedky, aby sme nejakých nových predsedov senátov zaplatili, takže vznikol tam takýto problém. A týkalo sa to práve tých Slovákov, ktorí tam pôsobili, napríklad toho Karšaya alebo toho Bitteru a Čorbu. No a nakoniec sa to práve vyriešilo tým, že nebolo im potrebné poskytnúť tieto pozície predsedov senátov, pretože Československo sa v podstate rozpadlo z iniciatívy Slovenska, pod nátlakom Hitlera vznikol samostatný Slovenský štát, no a práve vtedy minister spravodlivosti, alebo vtedajšou terminológiou pravosúdia, Gejza Fritz pozval týchto troch Slovákov na Slovensko, aby pomohli vybudovať nanovo najvyšší správny súd na Slovensku.

Tomáš Gábriš: A paradoxne, možno by ste čakali, že tým, že to boli Slováci alebo dokonca jeden z nich sa hlásil k maďarskej národnosti, práve ten Bittera, že by sa priklonili k nejakému tomu uhorskému modelu. Ale nie, oni si ponechali vlastne ten model práve ten rakúsky, ten model, ktorý bol vytvorený počas prvej Československej republiky. Dokonca aj po tej novele z roku 1937, ktorá trošku zmenila tú úpravu správneho súdnictva, a práve na týchto základoch, na týchto princípoch oni vybudovali ten najvyšší správny súd v Bratislave v roku 1939.

Marie Stracenská: Ale z toho, čo ste hovorili, ten najvyšší správny súd v tejto prvej Československej republike fungoval na demokratickom princípe. Ale Slovenský štát demokratický veľmi nebol. Ako fungoval? Veď to ide oproti sebe úplne.

Tomáš Gábriš: Áno, áno. Samozrejme, sú tam už určité neštandardnosti v tom fungovaní toho najvyššieho správneho súdu v Bratislave. Napríklad už len keď si zoberieme to, že predsedom súdu bol zároveň minister spravodlivosti, Gejza Fritz. Bol minister pravosúdia, zároveň predseda.

Marie Stracenská: Pravosúdia.

Tomáš Gábriš: Áno, presne tak. A zároveň predsedom súdu, čo je naozaj neštandardné. Ale samozrejme, on túto činnosť nevykonával v tej plnej miere. Takže, samozrejme, tam bolo viacero ľudí, ktorí to rozhodovali za neho, to riadenie toho súdu.

Tomáš Gábriš: Ale ten súd sám osebe, nemôžeme konštatovať, že by bol úplne nejak… že by ulietal od tých demokratických princípov. Tí ľudia boli naozaj vychovaní ešte v prvej Československej republike, dokonca všetci títo traja Slováci, ktorých som spomenul, si spravili ešte tie, či už advokátske alebo sudcovské skúšky, dokonca ešte v Uhorsku, takže oni ešte vychádzali z tej uhorskej tradície. Takže to neboli nejakí radikálni ľudia. Aj keď boli pozvaní, aby vybudovali najvyšší správny súd, tak ho budovali práve na tých rakúskych a prvorepublikových československých vzoroch.

Tomáš Gábriš: Takže nejaké neštandardnosti alebo nejaké nedemokratické prvky v rámci činnosti sa nedajú celkom konštatovať. Pretože to boli ľudia, ktorí si svoju prácu chceli vykonávať tak, ako na to boli zvyknutí v prvej Československej republike.

Marie Stracenská: Čiže ten dobový režim nijako nepoznačil počas histórie toho Slovenského štátu spôsob, akým najvyšší správny súd súdil?

Tomáš Gábriš: No akým spôsobom súdil, to asi nie, skôr také tie interné záležitosti – že tým, že sú Slováci, tak by si mali poslovenčiť priezviská, takže tí, ktorí mali maďarské priezvisko, že by mali prijať slovenské. Takéto tlaky tam boli. Alebo že museli vyhlásiť sľub vernosti Slovenskému štátu. Ale samotná činnosť súdu – rozhodovanie – bolo stále formalistické, orientované na text zákona. Sudcovia nezachádzali do ideologických rovín.

Marie Stracenská: Aj vznikali nejaké nové právne predpisy v súvislosti s týmto? So slovenským, s najvyšším správnym súdom?

Tomáš Gábriš: No, samotný najvyšší správny súd bol najprv vytvorený vládnym nariadením v roku 1939, ale tam už to nie je nejaké vládne nariadenie číslo 3 alebo niečo podobné, takže tam už vidíme, že je to vyššie číslo, že to nebolo až také dôležité. A potom bol upravený osobitným ústavným zákonom z roku 1940.

Tomáš Gábriš: Lebo v roku 1939 bola prijatá Ústava a tá hovorila, že občan má právo brániť sa súdnou cestou proti neprimeraným zásahom administratívy. A teraz vznikla otázka, či prevzatý rakúsky alebo československý model nie je v rozpore s Ústavou, keďže obsahoval výluky z preskúmania. Preto bol najvyšší správny súd zriadený ústavným zákonom, ktorý upravil aj výluky.

Marie Stracenská: Dostávame sa do roku 45, k Slovenskému národnému povstaniu. Ako sa ten najvyšší správny súd staval práve k tomuto povstaniu, k tejto udalosti?

Tomáš Gábriš: Áno. Keď sa vojna chýlila ku koncu a Bratislava bola bombardovaná, vznikli problémy – preto sa dokonca prijala právna úprava, ktorá umožnila presunúť sídlo súdu. Dočasne sídlil v Piešťanoch v katolíckej základnej škole. Pokiaľ ide o SNP, niektorí sudcovia sa priamo zapojili. Napríklad doktor Štefánik opustil službu a zapojil sa do povstania, za čo mu pozastavili plat. Rovnako doktor Ratica bol uväznený v Tatrách a nemohol sa vrátiť – aj jemu bol pozastavený plat. Štefánikovi sa to neskôr „oplatilo“, pretože po roku 1945 sa stal predsedom najvyššieho správneho súdu.

Marie Stracenská: Čiže to bolo zaujímavé rozhodnutie, také… keď dnes uvažujeme o nestrannosti sudcov a nezávislosti sudcov a o tom, že by nemali byť viditeľní, aktívni, pretože tá sudcovská moc, také to ich postavenie práve tomuto bráni. Tak vlastne to neviem, celkom to neplatilo v tom období.

Tomáš Gábriš: Asi to zobral ako svoju občiansku povinnosť, že predsa len toto má prednosť pred nejakou sudcovskou zdržanlivosťou.

Marie Stracenská: Po tom roku 45 ten najvyšší správny súd znovu fungoval ako spoločný československý…

Tomáš Gábriš: Tam trošku vás poopravím, že vlastne v Prahe fungoval stále pražský a v Bratislave fungoval bratislavský, takže v podstate mali sme dva, len formálne sa to tvárilo, že to sú vlastne dve pobočky jedného najvyššieho správneho súdu, lebo podľa Ústavy a všetkých predpisov by mal byť jeden súd. Takže sa to tvárilo, že je to jeden súd, ktorý má dve pobočky. Ale stále sa uvažovalo nad tým, čo s tým pražským a bratislavským — či ich zrušiť, zlúčiť, kam ich presunúť.

Tomáš Gábriš: Po roku 1945, pri prípadoch konfiškácií, znárodňovaní a veľkých majetkových presunov založených na administratívnych rozhodnutiach, pražský najvyšší správny súd tieto rozhodnutia často preskúmaval a niekedy rušil pre právne vady alebo porušenie zákona. To sa vrchnosti po roku 1945–46 nepáčilo. To bol prvý náznak, že pražský súd nie je režimu po vôli.

Tomáš Gábriš: Preto bol v roku 1949 prijatý zákon, ktorým sa určilo, že sídlo najvyššieho správneho súdu bude v Bratislave a všetci pražskí sudcovia sa majú presťahovať do Bratislavy. V priebehu roku 1950 sa presťahovali — aj keď s logistickými problémami. Niektorí dochádzali z Prahy na otočku, nebolo kde ich ubytovať.

Tomáš Gábriš: Zmenilo sa aj sídlo súdu. Dovtedy sídlil v Edlovom dvore — to je tá budova pri vstupe električky do tunela pod hradom na Kapucínskej. Keď prišli pražskí sudcovia, súd sa presťahoval na Michalskú ulicu do novej budovy.

Marie Stracenská: My sa rozprávame o období, keď takéto bezprávie štátnej moci voči občanom bolo požehnané z najvyšších miest, čiže ten najvyšší správny súd mal ťažkú úlohu — nehnevať vrchnosť, ale pritom byť spravodlivý k občanom. Ako to fungovalo od 45 do 48, 49?

Tomáš Gábriš: Oni sa držali presne svojho poslania — dohliadať, aby výkonná moc postupovala v súlade so zákonom. Nerobili si ťažkú hlavu, či niekoho „urazia“. Držali sa striktne zákona, tak ako boli naučení z medzivojnovej republiky a podľa demokratických princípov, v ktorých boli vychovaní.

Tomáš Gábriš: Nedošlo k čistkám ani vyhadzovom — ani počas Slovenského štátu tí ľudia nekolaborovali s režimom. Pri povojnových previerkach mohli pravdivo prehlásiť, že neboli členmi Hlinkovej strany, alebo ak aj boli, tak nie aktívne. Jediný problém bol so sudcom Bitterom — ten sa prihlásil za Maďara, a po vojne sa riešilo, čo s Maďarmi. Strácalo sa občianstvo. Bittera mal byť jediný, kto by mal odísť.

Tomáš Gábriš: Urobila sa mu však previerka, uznalo sa, že sa neprevinil, chcel ďalej pôsobiť a bol odborník. Nechali ho na súde. Neskôr sa reslovakizoval.

Tomáš Gábriš: Počty sudcov dokonca rástli. Počas Slovenského štátu ich bolo 6–8, po vojne až 12. Nešlo o to, že by ich režim chcel účelovo odstrániť. Súd normálne fungoval.

Marie Stracenská: No len nefungoval desaťročia — fungoval krátko po vojne, kým neprestal. Ako si s ním režim napokon poradil? Ako zlikvidoval najvyšší správny súd?

Tomáš Gábriš: Po roku 1948 — keď „všetka moc pochádza od ľudu“ a ľud nepotrebuje kontrolu — sa správne súdnictvo považovalo za druho­radé. Režim nechcel kontrolu výkonnej moci, lebo „minister je ľud“. Sudcom ponúkali iné miesta v štátnych podnikoch. Keď videli, že práce je málo, že sú pre režim len „obtiaž“, odchádzali sami. Českí sudcovia sa vrátili do Čiech. Počty klesali.

Tomáš Gábriš: V roku 1951–52 odišiel aj doktor Ratica. Súd už nemal predsedu, bol tam len poverenec, ktorý mal úlohu „doviesť ho do konca“. Zánik prišiel s novou právnou úpravou súdov a prokuratúry v roku 1952 — tá už vôbec nepočítala s existenciou správneho súdnictva. Tým pádom najvyšší správny súd zanikol.

Marie Stracenská: Vy ste použili výraz „druhoradé“. Ja by som skôr povedala „nežiaduce“. Nechali správne súdnictvo ľahko zaniknúť. Znamená to, že správna agenda prešla pod všeobecné súdy?

Tomáš Gábriš: Iba v malej časti — dôchodky, nemocenské. Ale gro kontroly zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy prešlo na prokuratúru. Práve zákon o súdoch a prokuratúre zrušil najvyšší správny súd a budoval prokuratúru sovietskeho typu s právomocou všeobecného dozoru.

Tomáš Gábriš: Prokurátori mali právomoc dávať upozornenia a protesty proti postupom správnych orgánov — tým suplovali úlohu správneho súdnictva. Neexistoval centralizovaný najvyšší správny súd, kontrola bola rozptýlená medzi jednotlivé prokuratúry.

Marie Stracenská: Od roku 1918 sme šli cez prvú republiku aj cez Slovenský štát a stále sme hovorili o demokratickom správnom súdnictve. Ale v päťdesiatych rokoch už prichádza o tento prívlastok, pretože…

Tomáš Gábriš: Respektíve môžeme povedať, že úplne zaniká. Ten zvyšok — dôchodkové rozhodnutia — bol len rezíduom. Reálne správne súdnictvo zaniklo a prevzala ho prokuratúra. A keďže to bola prokuratúra stalinského/sovietskeho/socialistického typu, to už veľa naznačuje o tom, ako to fungovalo — alebo nefungovalo.

Marie Stracenská: Ten štát voči tým občanom, veľmi aktívne proti nim vystupoval…

Tomáš Gábriš: Samozrejme, sú prípady, kde je to vypuklé. Samozrejme, sú prípady, kde naopak. Našli sme v archívoch také prípady, kde sa sťažovali zamestnankyne, že boli prepustené v rozpore so zákonom, pretože sa vyžadovalo rozhodnutie alebo súhlas okresného národného výboru a ten nebol udelený a bola prepustená bez tohto súhlasu okresného národného výboru. Prokuratúra vtedy zohrala štandardnú rolu – upozornila, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Upozornili na to štátny podnik, ktorý ju zamestnával. Samozrejme, treba si uvedomiť, že všetko bolo štátne. Takže prokurátor mohol vstupovať aj voči štátnym a národným podnikom.

Marie Stracenská: Čiže nejaké kroky alebo iniciatívy na prinavrátenie toho najvyššieho správneho súdu pravdepodobne desaťročia neboli, tak?

Tomáš Gábriš: V šesťdesiatych rokoch. Pri odmäku, pri Pražskej jari, sa aj u nás diskutovalo – hlavne v Prahe. Máme veľa záznamov z časopisov a stretnutí Československej akadémie vied, kde prokurátori diskutovali o tom, že by bolo vhodné vrátiť sa k správnemu súdnictvu. Aj pod dojmom toho, že iné štáty socialistického bloku správne súdnictvo formálne zachovali. Navrhovalo sa obnoviť ho, ale nikdy sa to neuskutočnilo. Myšlienka ožila až po roku 1989 a novelou Občianskeho súdneho poriadku z roku 1991 bolo správne súdnictvo opäť obnovené.

Marie Stracenská: Ostaňme ešte chvíľu v období socializmu, lebo veľa sa nevie, veľa sa nehovorí. Citát Ivana Dérera zo 46. roku: „Neodvislosť výkonu sudcovskej moci musí byť zachovaná…“ Krásne slová, ale ako to bolo s touto ideou v socializme?

Tomáš Gábriš: Súdny systém počas socializmu prekonal obrovskú zmenu oproti obdobiu pred 1948. Treba si však uvedomiť, že súdnictvo neriešilo obrovské kauzy. Nešlo o miliónové prípady ani veľké podnikateľské spory. Úloha súdnej moci sa scvrkla na základné civilné veci – rozvody, majetkové vzťahy medzi občanmi. Najväčšie kauzy riešila hospodárska arbitráž, nie súdy. Činnosť súdov tak bola obmedzená na úzky okruh prípadov. Sudcovia nemali príležitosť výrazne zasahovať do chodu štátu.

Marie Stracenská: Písalo sa vtedy o tom, ako fungujú súdy? Vedelo sa o tom?

Tomáš Gábriš: Po roku 1948 sa minimálne hovorilo o tom, ako by mali fungovať. Sudca mal poznať marxizmus-leninizmus a vedieť, ako rozhodovať. Existovali politické školenia sudcov – v archívoch sú prezenčné listiny, kde sudcovia podpisovali účasť na školeniach. Režim chcel, aby sudcovia rozhodovali v jeho duchu. Ale väčšina prípadov boli bežné trestné a civilné veci – žiadne veľké politické alebo podnikateľské kauzy. Politické procesy boli skôr výnimkou.

Marie Stracenská: Posledná otázka na toto obdobie. Mohlo sa stať, že sudca nebol členom strany?

Tomáš Gábriš: Mohlo, áno. Samozrejme, jeho kariérny postup by bol obmedzený, ak mal ambície, ale možné to bolo. Najmä ku koncu režimu, v 80. rokoch, to bolo bežné.

Marie Stracenská: Tak, konečne 89. rok a zmena celého súdnictva. Prečo sa neobnovili špeciálne správne súdy hneď po roku 1989?

Tomáš Gábriš: Najprv sme sa uspokojili s novelou Občianskeho súdneho poriadku v roku 1991, ktorá priniesla správne súdnictvo ako súčasť všeobecnej sústavy súdov. Argumenty proti samostatnej inštitucionálnej štruktúre boli najmä finančné. Aj pri rekodifikácii civilného procesného práva sa diskutovalo, že samostatná sústava správnych súdov je finančne náročná. Táto myšlienka bola prítomná neustále – aj v roku 2000 existovali návrhy (napr. Fogaš, Čarnogurský, predseda správneho kolégia) na návrat k modelu správneho súdnictva a dokonca k nemeckému modelu s viacerými stupňami. Realita však bola stále brzdená financiami.

Marie Stracenská: A diskutovalo sa aj o vymedzení pojmu správne súdnictvo?

Tomáš Gábriš: Pojem má svoju tradíciu. Doktrína ho vysvetľuje. Skôr sa riešilo, čo všetko má správny súd preskúmavať. Existujú rôzne modely – širšie aj užšie. Otázka nebola v samotnom pojme, ale v rozsahu právomoci.

Marie Stracenská: Po rozpade spoločného štátu nás v zmene najvyššieho správneho súdu Česká republika výrazne predbehla.

Tomáš Gábriš: Áno.

Marie Stracenská: Prečo sa to tam podarilo a u nás až o 20 rokov neskôr?

Tomáš Gábriš: Možno preto, že Česká republika sa viac hlási k československému dedičstvu. Vidieť to už na vlajke, na preambule Ústavy, na názvoch snemovní – poslanecká snemovňa a senát, presne ako za prvej republiky. Programovo sa hlásia k československému odkazu. Predpokladám, že to umožnilo, že sa skôr odhodlali vrátiť sa k modelu správneho súdnictva.

Tomáš Gábriš: Aj nás dnes v mnohom ovplyvňuje československé dedičstvo. Napríklad kompetenčný senát – model, kde sedia traja sudcovia Najvyššieho súdu a traja Najvyššieho správneho súdu – to je prevzaté z medzivojnového Československa. A keďže toto dedičstvo fungovalo až do roku 1952, prirodzene naň nadväzujeme aj dnes. Aj keď neskoro, postupne sme sa k nemu vrátili.

Marie Stracenská: My sme tých 100 rokov celkom preleteli, od toho úplne prvého najvyššieho správneho súdu na tom našom území v tom 1918 až do vlastne vzniku najvyššieho správneho súdu na Slovensku v 2021-om roku. Ak by ste sa za tým storočím obzreli, tak skúsme vytiahnuť z toho nejaké momenty, ktoré svedčali tomu správnemu súdnictvu, ktoré boli dobré a ktoré je dobré si pripomínať. A možno spomeňme aj také, ktoré si máme pripomínať práve preto, aby sme sa k nim nevrátili.

Tomáš Gábriš: Myslím si, že tie, ktoré si treba pripomínať, aby sme sa k nim nevrátili, tak to sú skôr také tie režimom ovplyvnené možno niektoré tie vnútorné procesy fungovania, či už to, že teda predsedom je zároveň minister spravodlivosti a podobne. Tak to sú asi určité neštandardnosti. Ale v zásade, dá sa povedať, že to správne súdnictvo od toho roku 1918 plnilo tú svoju úlohu, ktorú má plniť, to znamená naozaj tú úlohu strážcu toho právneho štátu a zákonnosti. A to je vlastne ten odkaz, ktorý nepochybne to správne súdnictvo má aj dnes, či už si zoberieme akékoľvek z tých modelov správneho súdnictva, ktoré existujú. Či už zoberieme ten uhorský, rakúsky, tá myšlienka je tam stále rovnaká, že tá úloha správneho súdu je naozaj kontrolovať výkonnú moc, to znamená chrániť občana pred prípadným zneužívaním tej výkonnej moci protizákonným alebo protiprávnym konaním výkonnej moci. A toto je vlastne úloha, ktorú si ten správny súd a to správne súdnictvo štandardne plnil.

Tomáš Gábriš: Samozrejme, tam je už potom otázka, či nám stačí nejaký taký dvojstupňový model, to znamená, že mám správne súdy a najvyšší súd alebo či chceme nejaké ešte nižšie jednotky alebo inštancie vytvoriť, lebo taká diskusia bola už aj v prvej Československej republike. Tam sa v podstate tiež predpokladalo, že vzniknú dokonca ešte na nejakej tej okresnej alebo obvodnej úrovni nejaké správne súdy, ktoré mali byť zložené z jednej polovice zo sudcov a z jednej polovice z úradníkov, ktorí sú skúsení úradníci v tých konkrétnych oblastiach. Ale takáto štruktúra sa nikdy nevytvorila, takže v tej prvej Československej republike naozaj zostal iba ten samotný, osamotený, najvyšší správny súd. A potom je aj taká otázka, prečo sa volá najvyšší správny súd, keď v podstate pod ním žiadne správne súdy iné nie sú. Ale teda u nás je to už vyriešené, táto otázka.

Marie Stracenská: Je to tak, no, máme najvyšší správny súd a máme tri nižšie správne súdy. Dosahujeme už v tej úrovni správneho súdnictva na Slovensku v roku 2025 európsku úroveň?

Tomáš Gábriš: Tak ja verím, že sme nespochybniteľnou súčasťou Európy a snažíme sa tú európsku úroveň dodržiavať. Takže aj vďaka tomu, že toto súdnictvo máme vytvorené, dokonca že má tú svoju vlastnú inštitucionálnu stránku zabezpečenú zákonom. Takže ja si myslím, že nemáme sa za čo hanbiť a nezaostávame v ničom, čo by som ja videl ako nejaký problém v porovnaní s európskymi štandardami.

Marie Stracenská: Ja si ešte požičiam jeden citát, tentokrát profesora Mazanca, ktorý hovorí, že „Súdnictvo civilné a trestné sa realizuje vnútri v rámci súdnej moci. Úlohou, ideovým zameraním správneho súdnictva je pôsobiť smerom navonok mimo justície k ostatným zložkám moci najmä voči exekutíve.“ Z toho, čo sme si hovorili sa to, sa to dialo, kým to správne súdnictvo aj na Slovensku bolo funkčné a vlastne bilo sa za tých občanov a stálo na ich strane. Potom to chvíľu nefungovalo. A teraz je to ako?

Tomáš Gábriš: No, to správne súdnictvo, naozaj ono nielenže kontrolovalo tú výkonnú moc, ale istým spôsobom aj vychovávalo, pretože tie rozhodnutia boli naozaj záväzné pre tie správne orgány a správne orgány podľa nich postupovali. Dokonca, v tej prvej Československej republike práve tá novela z roku 1937, ktorú som už spomínal, zaviedla takzvané právne zásady, že keď niektorý prípad bol rozhodnutý istým spôsobom a tí sudcovia sa zhodli na tom najvyššom správnom súde, že aj do budúcnosti sa budú držať týchto právnych zásad, pomenovali to ako právne zásady. To bolo niečo, o čom všetky správne orgány vedeli – že toto je vytýčený smer, ktorým najvyšší správny súd ide, a bolo to záväzné aj pre správne orgány, aby vedeli, kadiaľ musia ísť, aby im najvyšší správny súd nezrušil rozhodnutia.

Tomáš Gábriš: Takže určite správne súdnictvo má obrovský význam pre výkonnú moc – aby ju kontrolovalo, ale aj vychovávalo a kultivovalo. Pretože, bohužiaľ, v administratíve nie všetci zamestnanci majú právnické vzdelanie. Nie všetci sledujú rozhodovaciu činnosť alebo majú naštudované zákony ako právnik. Niekedy sa učia na vlastných chybách – na tých, na ktoré ich upozorní správne súdnictvo – a zlepšujú tým svoje služby pre občana.

Marie Stracenská: Správne súdnictvo má veľmi široký záber a je veľmi náročné a veľmi zložité. Aj to správne právo je veľmi zložité práve pre toho občana a on sa musí len proste spoľahnúť, že sa tej spravodlivosti dovolá.

Tomáš Gábriš: Áno, je to tak. Ten bežný občan sa asi o práve dozvedá z televíznych novín alebo z bežných novín. A naozaj, je to skôr taký pokus–omyl, alebo podľa toho, čo vidí, čo fungovalo u suseda, u kamaráta, tak podľa toho sa zariadi aj on. A tak je to, bohužiaľ, aj pri správnych orgánoch, že keď správny orgán vidí, že kolegovo rozhodnutie bolo zrušené, tak sa aj on poučí.

Marie Stracenská: Ešte z tejto histórie mám jednu otázku. Keď sa tak rozprávame naozaj o tom storočí, ktoré preletelo, keby ste mali vybrať jedno obdobie, keď to správne súdnictvo malo takú tú svoju zlatú éru. Aby sme sa napríklad mohli pozrieť na nejaké rozhodnutia, ktoré vtedy vznikli alebo možno na rozsah alebo možno na sudcov, na osobnosti, ktoré súdili, do čoho by ste Vy práve siahli?

Tomáš Gábriš: Tak asi Vás neprekvapí, že do tej prvej Československej republiky, respektíve ja by som si možno zvolil práve to obdobie roku 37, tej novely z roku 37, pretože tá riešila problémy, ktorým dovtedy správne súdnictvo čelilo. Najvyšší správny súd mal obrovský nápad prípadov – do roka to bolo 17 000 prípadov.

Marie Stracenská: Počkajte a koľkí sudcovia to vtedy súdili?

Tomáš Gábriš: No vtedy ich bolo asi 45–50, ale predsa len, 17 000 vecí ročne. Takže práve v roku 37 potrebovali vyriešiť problém tohto obrovského nápadu s relatívne nízkym počtom sudcov. Vyriešili to tak, že priniesli riešenia: okrem sudcov mali pôsobiť aj v úvodzovkách vyšší súdni úradníci alebo asistenti, ktorí by sudcom pomáhali. Znížil sa počet sudcov v senáte z piatich na troch, aby bolo viac senátov a rozhodovanie rýchlejšie. Vtedy prišli aj s myšlienkou právnych zásad, ktoré mali napomôcť rozhodovaniu obdobných prípadov. Pokiaľ bola vytýčená právna zásada, ďalšie senáty už vedeli, že je to istým spôsobom rozhodnuté.

Tomáš Gábriš: Toto bola možno tá éra, kde sa podarilo odstrániť niektoré nedostatky, ktorým inak Najvyšší správny súd prvej Československej republiky čelil.

Marie Stracenská: Museli veľmi rýchlo rozhodovať tie súdy vtedy.

Tomáš Gábriš: Tak, snažili sa, ale to sa, samozrejme, nedá. Sudcovia nemajú radi lehoty a nedá sa ich úkolovať, dokedy by mal sudca rozhodnúť. Snažili sa. Nápad bol obrovský a zápasili s ním aj po roku 37. Nie je to tak, že by sa to šibnutím čarovného prútika vyriešilo, ale minimálne vtedy sa našli riešenia, ktoré sú inšpiratívne aj pre dnešné správne súdnictvo.

Marie Stracenská: Ďakujem veľmi pekne za celé toto historické obzretie sa. A ja by som si dovolila na konci ešte pár osobných otázok.

Tomáš Gábriš: Nech sa páči.

Marie Stracenská: Čím Vás história správneho súdnictva tak priťahuje, fascinuje, že o nej toľko viete, že si o nej toľko čítate, študujete?

Tomáš Gábriš: No, priznám sa, že je to istým spôsobom aj spôsobené pánom predsedom súdu, ktorý sám mal ideu, že mali by sme sa viacej dozvedieť o dejinách najvyššieho správneho súdu alebo dejinách správneho súdnictva. Takže ja s mojimi kolegami z trnavskej právnickej fakulty, s pani profesorkou Laclavíkovou a s naším bývalým študentom Miroslavom Gécim sme sa podujali na to, že sme sa ponorili do archívnych materiálov, ktoré sa v národnom archíve nachádzajú. Pozreli sme sa na to a naozaj je to téma, ktorá doteraz nebola spracovaná. Je to téma, ktorá bola na okraji záujmu v minulom režime. Keďže správne súdnictvo neexistovalo, bolo nežiaduce, ako ste aj Vy povedali, takže to je možno niečo, čo je taká zabudnutá kapitola našich dejín. A pritom je to kapitola, ktorá v deľbe moci a v zabezpečení myšlienok právneho štátu a ochrany občana má svoju nezmazateľnú rolu.

Tomáš Gábriš: Takže to je určite to, prečo sa oplatí – tým, že budujeme nanovo správne súdnictvo – pozrieť do minulosti a inšpirovať sa, tak ako sa Česká republika inšpiruje. Môžeme sa aj my inšpirovať historickými skúsenosťami, na ktoré sme medzičasom zabudli.

Marie Stracenská: Pri tom všetkom, čo študujete a viete, nikdy Vás nelákal priamy výkon súdnej moci, Vás osobne?

Tomáš Gábriš: Nie, nie, určite nie a ja som veľmi spokojný s tou prácou, ktorej sa venujem. To znamená vedeck