Tunajší súd rozhodol v najstaršej veci, ktorú prevzal z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Žalobca (pôvodne navrhovateľ) sa svojim návrhom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 8. januára 2014, domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

V petite návrhu navrhoval, aby súd vydal rozsudok v znení:

1. Súd zakazuje žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy žiadať informácie o navrhovateľovi od bánk.
2. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy zničiť všetky informácie o navrhovateľovi získané od bánk, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
3. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy písomne oznámiť všetkým subjektom, ktorým poskytol informácie získané od bánk o navrhovateľovi, že tieto informácie boli získané nezákonným spôsobom, a preto ich nemôžu používať v rámci svojej pôsobnosti, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
4. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy oznámiť bankám, od ktorých žiadal informácie o navrhovateľovi, že jeho žiadosti o poskytnutie informácií predstavovali nezákonný zásah orgánu verejnej správy s tým, že ak banka tieto informácie doposiaľ neposkytla (hoci i len v časti), tak ich nie je potrebné ďalej poskytnúť, a to v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
5. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy sprístupniť každý spis týkajúci sa navrhovateľa, na základe ktorého žiada od bánk poskytnutie informácie o navrhovateľovi, a to v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
6. Súd zakazuje žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy šíriť informácie, že navrhovateľ je podozrivý zo spáchania colného deliktu.

Žalobca vo svojom návrhu okrem iného uviedol, že sa oboznámil s podaním žalovaného, ktorým Kriminálny úrad finančnej správy vyžadoval od bánk podľa colného zákona súčinnosť spočívajúcu v podaní kompletných správ o žalobcovi, a to najmä výpisov z jeho bankových účtov (všetkých kreditných debetných informácií) s uvedením, kto má prístup k elektronickému bankovníctvu, či má žalobca zriadenú bezpečnostnú schránku, s akými cennými papiermi žalobca obchoduje. v podaní žalovaný od bánk tiež požadoval prehľad transakcií na kreditných a debetných kartách a ďalší okruh informácií za obdobie od jeho vzniku. z podania žalovaného je podľa žalobcu zrejmé, že tento úkon žalovaný nepožaduje vydať v rámci trestného konania, ale ako orgán štátnej správy na základe colného zákona. Žalobca ďalej argumentoval, že sa súčasne oboznámil so zvukovou nahrávkou, v ktorej pracovník Kriminálneho úradu finančnej správy redaktorovi Rozhlasu a televízie Slovenska uviedol, že navrhovateľ (žalobca) je „podozrivý zo spáchania colného deliktu”. Opísané konanie považoval žalobca za nezákonný zásah orgánu verejnej správy.

Skutočnosť, že žiadosti orgánu verejnej správy o poskytnutie informácií o žalobcovi od bánk sú nezákonným zásahom, žalobca odôvodňoval tým, že tieto nepredstavujú riadny výkon správy orgánu verejnej moci. Žalobca namietal, že nikdy nedoviezol žiaden tovar podliehajúci colnému dohľadu, a preto nebola podľa neho daná právomoc žalovaného v zmysle príslušných ustanovení colného zákona a zo strany žalovaného ide o zneužitie právomoci štátneho orgánu.

Kriminálny úrad finančnej správy sa k žalobe vyjadril podaním, ktorým žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný uviedol, že zaslal žiadosti o poskytnutie spolupráce adresované bankám a pobočkám zahraničných bánk pôsobiacich na území Slovenskej republiky a v nich žiadal o poskytnutie informácií k žalobcovi a k jeho potenciálnym bankovým účtom. Podľa žalovaného však nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že žalovaný o uvedené informácie žiadal len na základe colného zákona – žalobca podľa žalovaného účelovo zúžil dôvodný zákonný postup žalovaného. Argumentáciu žalobcu, že nikdy nedoviezol žiaden tovar, a preto nemôže existovať žiadne podozrenie zo spáchania colného deliktu je podľa žalovaného irelevantná, nakoľko účel žiadanej spolupráce s bankami žalobca argumentačne zredukoval len na skutkový rozmer colného deliktu. Žalovaný k namietanej nezákonnosti zásahu dodal, že má zákonom priznanú pôsobnosť na odhaľovanie porušovania daňových a colných právnych predpisov.

Senát č. 4 v preskúmavanej veci prioritne posúdil, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 252 Správneho súdneho poriadku, teda či ide o návrh, v ktorom fyzická, resp. právnická osoba (žalobca) mohla byť ukrátená na svojich právach, resp. právom chránených záujmoch, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy, či tento zásah nie je rozhodnutím, či tento zásah bol zameraný priamo proti fyzickej, či právnickej osobe, či dôsledky trvajú, resp. či hrozí ich opakovanie a či žalobca vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a či návrh bol podaný v zákonnej lehote.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky posúdil návrh žalobcu v intenciách vyššie uvedených definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený a dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť. Poukazujúc na znenie petitu vymedzeného v návrhu súd konštatoval, že takto navrhovaný petit nie je možné subsumovať pod „iný zásah” orgánu verejnej správy.

Konajúci senát v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobný návrh (petit) je naplnením zvláštnej požiadavky žaloby, z ktorej musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha a čo s tým sleduje. Žalobca je povinný jasne, stručne a presne vyjadriť, čo od súdu požaduje, a preto petit musí byť určitý. Žalobným návrhom žalobca presne formuluje svoje požiadavky voči žalovanému, a to takým spôsobom, aby v ňom súd mal jasne ohraničený predmet konania, za jeho rámec zásadne ísť nesmie. v predmetnom kontexte senát č. 4 tiež poukázal na znenie nálezu Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. I. ÚS 233/97).

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že petit uvedený žalobcom tieto podmienky nespĺňa, nakoľko jeho jednotlivé body sú formulované všeobecne, neurčito a nevykonateľne. v konkrétnostiach uvádza, že niektoré čiastkové petity žalobcu sú abstraktné, nekonkrétne a vykazujú takú mieru všeobecnosti, že by o nich súd navrhovaným spôsobom nemohol rozhodnúť, keďže by tým išiel nad rámec rozhodovania v skutkových okolnostiach súdenej veci.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca pri formulovaní petitu neuviedol takú mieru jeho konkretizácie, ktorá by umožnila jeho vykonateľnosť, bolo potrebné návrh zamietnuť.

O návrhu rozhodol senát č. 4 Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Monika Valašiková, PhD., LL.M.; sudcovia JUDr. Zuzana Mališová; prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.