Správny podcast – JUDr. Josef Baxa: Začiatky správneho súdnictva v Českej republike

Marie Stracenská: Dobrý deň, počúvate Správny podcast, podcast Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Vznikol s motiváciou viac priblížiť správne právo odbornej verejnosti, ale aj ľuďom, ktorí sa o právo zaujímajú. Hovoriť budeme najmä o jednotlivých aspektoch právneho súdnictva, jeho histórii a vývoji, a to nielen na Slovensku. Rozprávať sa budem s osobnosťami, ktoré ho formovali a vytvárajú ho aj dnes. Je mi cťou ako prvého hosťa privítať právnika, ktorý stál pri zrode Najvyššieho správneho súdu v Českej republike, doktora Josefa Baxu. Dobrý deň.

Josef Baxa: Dobrý deň.

Marie Stracenská: Naša dnešná téma je Začiatky správneho súdnictva v Českej republike a pozrieme sa aj na správne právo a súdnictvo zo širšia. Ďakujem, že ste prijali naše pozvanie. Ja Vás na začiatok predstavím: Josef Baxa je súčasný predseda Ústavného súdu Českej republiky. A je ním od roku 2023. V rokoch 2003 až 2023 bol sudcom, do roku 2018 predsedom Najvyššieho správneho súdu v Českej republike, v rokoch 1998 až 2002 námestník ministra spravodlivosti Českej republiky. Podieľal sa na založení Právnickej fakulty Západočeskej univerzity v Plzni, kde v minulosti prednášal trestné právo. Je spoluautorom komentárov k trestnému a daňového poriadku. Sudcom sa stal v roku 1984. Pôsobil najprv na okresnom a neskôr na Krajskom súde v Plzni. Tak, to je celá Vaša dlhá cesta právnickou profesiou. Ja som si pred naším stretnutím prečítala knižku, ktorá je založená na rozhovore s Vami a volá sa Hledání rovnováhy aneb život soudce. Ja sa k nej v tomto našom rozhovore viackrát vrátim, lebo som tam našla množstvo inšpiratívnych myšlienok. A ak môžem, tak jednou z nich aj začnem:

„K trestnému súdu možno za celý život nepôjdete, ak vás napríklad nevykradnú. K civilnému možno tiež nie, ak sa nerozvádzate alebo nesporíte so susedom. Ale správne právo vás sprevádza celý život, od prvého zápisu do matriky, cez občiansky a vodičský preukaz a dane. Úradné povolenia, priestupky, až po posledný zápis do úmrtného listu. K tomu potrebujete vnútornú istotu, že keď proti vám štát zakročí viac než znášate, existuje tu niekto tretí, nezávislý, kto rozhodne, či bol zásah podľa práva. Je to zvlášť dôležité v čase, keď bobtnajú predpisy, príkazy, zákazy, kontroly a sankcie. Myslím si, že ľuďom dávame nádej, že pokiaľ o niečo pôjde, správne súdnictvo je kompetentné a nezávislé. Nie je to žiadna slúžka vlády. Nebojí sa ničoho a nikoho.“

Marie Stracenská: Tak, ako ste to popísali, to znie ako ideálna inštitúcia v ideálnom svete a občanovi dáva takú istotu, že ak mu štát alebo nejaká jeho inštitúcia spôsobí ujmu, nájde spravodlivosť. Máte po tých rokoch, ktoré ste pôsobili v tom správnom súdnictve istotu, že to tak na 100 percent naozaj je?

Josef Baxa: Nič v živote a na svete nie je na 100 percent, ale ja si myslím, že je treba formulovať určité ideály a vlastne vytýčiť si cestu k ich dosahovaniu. A to, že ich nikdy nedosiahneme neznamená, že by sme na tú cestu a na to úsilie mali rezignovať. Práve naopak, je to ako s hľadaním spravodlivosti. Nie vždy v živote tú spravodlivosť nájdete, zjednáte, presadíte, ale nemôžete si dopredu povedať – to nemá cenu, takže ju ani hľadať nebudeme. Je to proste trvalé úsilie. Je to povinnosť tých, ktorí sú v tých úlohách, napríklad sudcovia. Tá cesta k spravodlivosti, cesta k tomu, ako som hovoril, tak je niekedy zložitá. Je tŕnistá. Nie každý človek, ktorý môže, sa na tú cestu vydá. Z dôvodov, ktoré môžu byť úplne osobné, proste nemá chuť sa niekde s niekým handrkovať. Niekedy nemá čas, peniaze, energiu, vôľu. Proste to je jedno, ako sa to vezme, ale ide o to, aby bolo vytvorené prostredie, že človek, ktorý o tom uvažuje a tak aby mal oprávnený pocit, že tu je nejaká sústava, nejaké systémy, nejaká inštitúcia, nejaké pravidlá podľa nich, ak bude mať pocit, že do jeho práva, a to je správne súdnictvo, do jeho verejného subjektívneho práva bolo zasiahnuté, povedzme verejnou mocou, rozhodnutím správneho orgánu, nejakým zásahom, nejakou nečinnosťou, tak aby ma akúsi vnútornú istotu, že tu sú zriadené inštitúcie, kam sa môže obrátiť pre to, aby to deklarované porušenie práva alebo nejaké nastolené bezprávie, aby bolo odstránené. Je to výdobytok modernej doby, že akokoľvek človek, ktorý sa ocitne pred úradom tak, samozrejme sa podrobuje úradu, hovorí sa tomu takým tým starým slovom, že to je „vrchnostenské rozhodovanie“. No dobre, nejako sa to skončí. Rozhodujú o Vás, o Vašich právach, o Vašich povinnostiach, uložia Vám nejakú pokutu alebo Vám zamietnu nejakú žiadosť o niečo, ale vy sa dostávate v správnom súdnictve do situácie, že môžete zažalovať ten výsledok, ten správny orgán, jeho rozhodnutie pred nezávislým súdom, kde už vlastne on stráca to vrchnostenské postavenie a je úplne v rovnom postavení procesnom proti Vám a ten súd nezávislý posúdi, či ste v práve, alebo nie ste. A to je, myslím, žiť s týmto pocitom, že tu keď o niečo pôjde, je tu ten systém, je veľmi dôležité pre človeka žijúceho v demokratickom právnom štáte.

Marie Stracenská: Práve to súvisí s demokraciou, že správne súdnictvo začalo vznikať vtedy, keď svoju rolu vo vzťahu k občanom začal hrať štát. Je to tak?

Josef Baxa: Je to tak, asi nemáme priestor urobiť tu nejakú historickú úvahu, kde to všetko a ako sa to začalo, ale skutočnosťou je, a vlastne ono to správne súdnictvo vzniklo v našich krajinách ešte v dobe pred vznikom Československa, v čase Rakúsko-uhorskej monarchie, cisárstva, ale už tam v tej druhej polovici 19. storočia bola prijatá vtedajšia ústava a príslušné zákony, ktoré zriadili správny súd a tam je vlastne také to jadro. A po vzniku Československa, bola to úplne nová štátna forma, bola to republika ako je známe, tak bola prijatá ústava. Už vlastne sa to začalo podobať tomu dnešnému poňatiu, to znamená, že už tu boli ústavné orgány v nejakom usporiadaní, už tam bolo vidno nejakú deľbu moci a vedľa toho všeobecného súdnictva vznikol vtedy ako jediný, nebola to žiadna sústava, jediný najvyšší správny súd, ktorý pôsobil v tom medzivojnovom období, a ktorý mal vtedy výbornú povesť.

Marie Stracenská: Na to sa práve chcem opýtať, že vlastne zákon o správnom súdnictve mal v tých prvých zákonoch československých, v tom roku 1918 číslo 3, čo svedčí o tom, aký dôležitý bol to zákon, že bol vlastne jedným z prvých. Má aj dnes to správne súdnictvo takú dôležitosť? Ako to vnímate?

Josef Baxa: Ja si myslím, že oveľa väčšiu dôležitosť, pretože v porovnaní s tými časmi, ktoré si samozrejme nepamätáme, ale ktoré poznáme z literatúry, dnes je právo všadeprítomné, ten právny poriadok je omnoho obsiahlejší, komplikovanejší, tá právna regulácia, najmä verejné právo, o ktoré tu ide, ten život je naozaj veľmi, veľmi, veľmi zregulovaný a tá byrokracia, ktorá vlastne to právo jednak produkuje a potom ho aplikuje a používa proti jednotlivcom, tak samozrejme musí byť oveľa viac obmedzovaná a kontrolovaná. To sú tie brzdy a protiváhy, ktoré sú vlastne jedným z tých základných rysov nášho ústavného usporiadania.

Marie Stracenská: Ja by som sa rada opýtala na začiatky Vášho predsedovania najvyššieho správneho súdu v Českej republike. Vy ste sa podieľali na zásadných zmenách a zakladali ste od úplného začiatku viaceré inštitúcie. S Otakarom Motejlom ste pôsobili na ministerstve spravodlivosti. Zakladali ste právnickú fakultu. Rozbiehali ste český najvyšší správny súd a na tie začiatky spomínate v knihe takou úsmevnou, až anekdotickou príhodou. Ja to odcitujem.

„Vtedajší minister spravodlivosti Otakar Motejl hovorí – pozrite sa, ja to sám nedokážem. Vy tieto veci viete. Založili ste tú fakultu. Namietal som – ale pán minister, isto existuje tisíc vhodnejších pripravenejší ľudí. A on na to, samozrejme, je ich kopa a všetci sú lepší než vy. Ale máte šťastie, že nikoho z nich nepoznám.“

Marie Stracenská: Tak asi to hovoril s úsmevom. Bolo to šťastie, že ste vtedy boli na správnom mieste v správnom čase? Asi nie celkom.

Josef Baxa: Bola to, ako mnoho iných míľnikov v mojom živote, bola to nejaká zhoda okolností. Nemôžem povedať, naozaj nemôžem povedať, že na všetky pozície, na všetky funkcie, ktoré som v živote zastával, že by som sa nejako dlhodobo, systematicky a cieľavedome pripravoval. Naozaj to bola, napríklad tá spomínaná právnická fakulta, to bol v podstate odraz toho, odraz zmeny pomerov, kde sa vlastne začalo budovanie demokratického právneho štátu na začiatku 90-tych rokov, menil sa právny systém, menili sa inštitúcie, menili sa procedúry a ja som vtedy bol, ako ste hovorili, sudcom v Plzni v západných Čechách. A keď som zrazu videl, že tie inštitúcie potrebujú, pochopiteľne, kvalitných vzdelaných ľudí, proste skutočné osobnosti, aby naozaj hrali tú rolu, ktorú nezávislé súdy majú v spoločnosti mať. A teraz tí ľudia neboli a bolo jasné, vtedy existovali dve právnické fakulty v tých českých krajinách, v Prahe a v Brne. Krátko nato vznikla olomoucká fakulta, ale prosto tie západné Čechy, severozápadné Čechy, tam tí právnici neboli. Neboli a ani z tých ostatných fakúlt tam neprichádzali, takže v taký jeden moment som si hovoril, tak skúsime vytvoriť inštitúciu, ktorá bude, ktorá bude priťahovať ľudí a produkovať kvalitných absolventov. A bude to, samozrejme ako každá takáto inštitúcia, vzdelávacia, univerzita, to je vždy, pochopiteľne, to jej pôsobenie, nielen to, že ako produkuje nejakých budúcich úradníkov alebo právnikov alebo sudcov, ale je to z hľadiska kultivovanosti toho verejného priestoru, je to veľmi veľmi užitočná a bohumilá inštitúcia. A v roku 1998, áno, ja som mal namierené k najvyššiemu súdu ako trestný sudca za vtedajším predsedom najvyššieho súdu, Otakarom Motejlom, ktorý sa stal ministrom spravodlivosti a pretože sme sa poznali, tak ja som naozaj vtedy prišiel do Brna a mal som tam odkaz, aby som šiel za Otakarom Motejlom do Prahy na ministerstvo spravodlivosti, a tam došlo k tej epizóde, kde on to teda, samozrejme, myslel s humorom, ako to tak dokázal. Ale to jadro, on naozaj chcel, aby mu niekto pomohol. Poznali sme sa, poznali sme svoje názory a ja som vedel, že on má energiu, má kompetencie, dôveryhodnosť, autoritu a energiu veci meniť a vtedy bolo potrebné veci meniť. Takže som hovoril, hoci som nechodil do žiadnej školy pre námestníkov ministrov, že mu s tým pomôžem. No a vydržalo to. A Otakar Motejl potom po dvoch rokoch podal demisiu, bol tam potom ministrom spravodlivosti Jaroslav Bureš, Pavel Rychetský a končilo to, ja som sa chcel vrátiť k svojej profesii trestného sudcu, no ale zasa jedna z tých úloh bola vtedy zriadiť správne súdnictvo, čo som mal v popise práce na tom ministerstve spravodlivosti. A Pavel Rychetský hovorí: „No tak ale vy by ste sa do toho mali pustiť, pretože potrebujem niekoho, kto tú inštitúciu uvedie do života.“ No takže ma vlastne navrhol a predstavil ma vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi a on ma menoval. To bola vlastne, mňa a Michala Mazanca ako podpredsedu toho novozriaďovaného súdu, s tou úlohou – choďte tam a vybudujte to.

Marie Stracenská: To presne muselo byť veľmi zaujímavé, lebo nielen sa budoval súd, budovalo sa veľa vecí nanovo.

Josef Baxa: Áno.

Marie Stracenská: Celé to demokratické zriadenie sa budovalo nanovo. Tak ako to bolo? Ako si spomínate práve na tie začiatky v tejto súvislosti, že tam bolo veľa veľa zmien, v spoločnosti, v zákonoch a aj na tomto novom súde.

Josef Baxa: Isto, a navyše si tu pripomeňme, že vlastne v roku 1993 sa Československo rozdelilo na dva tábory. Dva nové štáty. Česká ústava hovorila – áno, v sústave súdov bude aj najvyšší správny súd a 10 rokov trvalo, až do toho roku 2003, než skutočne bol prijatý zákon a ten súd vznikol. Takže, bolo to, bolo to pre mňa veľmi lákavé. Bola to jedinečná možnosť, pretože ja som svojím založením asi dosť kritický. Vrátane toho, že neváham ani tú kritiku do vlastných radov prejaviť, takže som vlastne s tým, ako sa tá justícia vyvíja nebol úplne spokojný. Nezdalo sa mi, že všetci sudcovia hovoria – a teraz je tu konečne priestor pre nezávislý výkon funkcie a tak ďalej a tak ďalej. Tak keď zrazu táto možnosť tu prišla, tak som si hovoril, tak to je vlastne úplne od nuly a ja tam môžem uplatniť svoje skúsenosti, svoje predstavy a neopakovať tie chyby. No a pretože vlastne ten najvyšší správny súd, o ktorom sme pred chvíľou hovorili, medzivojnový, mal pauzu, desiatky rokov neexistoval v období socializmu, takže nebolo na čo nadviazať a išlo o to naozaj vytvoriť novú inštitúciu, novú modernú, otvorenú, plnú kompetentných ľudí. A pretože v tom verejnom priestore, tým, že ten súd tu vlastne neexistoval dlhodobo, po niekoľko generácií, tak nikto nevedel, čo to bude. A preto to bola vlastne… Na jednej strane som nemal od koho a od čoho odpisovať, nemal som žiadne vzory a príklady, na druhej strane mi do toho nikto nerozprával. A to bolo niečo, čo bolo nesmierne vzrušujúce, pretože som sa snažil hľadať ľudí, ktorí by zdieľali takúto predstavu o tom vytváraní novej dôveryhodnej súdnej inštitúcie, bez minulosti, nezaťaženej, a tak ďalej, a tak ďalej. No tých ľudí som snáď postupne nachádzal, no a to je vlastne jadro úspechu toho súdu.

Marie Stracenská: Ja si uvedomujem, že s tým ide obrovská zodpovednosť, lebo jednak nastavujete úplne novú inštitúciu – a navyše tá inštitúcia je taká, že je, ako ste to aj sám povedali – precedenčná. Že tie rozhodnutia sú dôležité pre súdy nižších úrovni. Ako ste to vnímali ako predseda najvyššieho správneho súdu?

Josef Baxa: No bolo to, áno, ten súd začal, ako ste povedali, od nuly, ale správne súdnictvo, to treba povedať, v tých 90-tych rokoch na nejakej bazálnej úrovni existovalo u nás na úrovni krajských súdov, ale nebolo tam to, čo každá súdna sústava musí mať, nejaký ten vrcholný orgán, zjednocujúci článok. Takže hovorilo sa o tom, že každý kraj má iné právo, čo bola do istej miery pravda, a v tom správnom súdnictve to bolo zhubné, pretože vlastne tie správne orgány v podstate si z toho nič nerobili. Nikto ich tam vážne neobmedzoval, neusmerňoval. Takže to bolo dôležité, keď ten najvyšší správny súd začal judikovať, začal vydávať prvé rozhodnutia, tak po prvé aj tie krajské súdy na to trošku tak hľadeli – aha, teraz nám tu bude niekto hovoriť, že sme niečo urobili nedobre a tak podobne. No a tým viac celá tá sústava verejnej správy, tie mocné inštitúcie, ako je celá daňová správa alebo správa sociálneho zabezpečenia, stavebné úrady, silné ministerstvá, vnútro a podobne. Zrazu prosto nejaký rozsudok súdu povedal – takto nie, inak a tak podobne. Takže pochopiteľne, bolo určité obdobie prekvapenia na ich strane, zľahčovanie, ignorovanie, až po nejakej dobe sa začali tou našou judikatúrou riadiť, čo bolo to veľké povzbudenie pre nás, ale aj pre ľudí. Pretože, ja keď som bol menovaný, tak som vlastne dostával trošku naivné novinárske otázky – a na čo je to vlastne dobré? Tak som vtedy trošku romanticky povedal – no od dnešného dňa dostávajú občania významného spojenca v takom tom každodennom boji s úradmi, a tak ďalej, a tak ďalej. Bola to, samozrejme, skratka, zveličenie. Ale v skutočnosti som tej myšlienke veril. Už tá prítomnosť… vedomie, že existuje inštitúcia, ktorá môže pomôcť, má pochopiteľne veľký aj preventívny vplyv na správanie sa tých úradov, a tak ďalej, a tak ďalej. A tak po nejakom čase, keď ten súd už mal za sebou nejaké rozhodnutia a zakrátko získaval rešpekt, získaval dôveru. My sme sa snažili, aby ten súd sa správal ako otvorená inštitúcia, aby sme dokázali aj tie zložité prípady verejnosti zrozumiteľne vysvetľovať, aby sa z toho vždy vylúplo to pravidlo chovania a aby to bolo inšpiratívne aj pre nejaké tie podobné situácie, ako pre úrady, tak pre občanov.

Marie Stracenská: Bola to tá novota, alebo aký bol iný dôvod toho, že ste kedysi povedali, že správne súdnictvo je menšinový žáner? Jeho rozhodnutia majú obrovský dosah a napriek tomu ste to tak cítili.

Josef Baxa: Áno. Je to menšinový žáner, pretože v počte sudcov, v Česku je asi 3000 sudcov, ale v správnom súdnictve je ich asi 150. Takže to je skutočne menšinový žáner. A je to, je to naozaj krehká sústava, ale dopady tých rozhodnutí sú naozaj, povedal by som, presahujú ďaleko rámec bežných účastníkov súdnych riadení. Hoci je to vyvolané napríklad sporom jednotlivca s úradom, ale tam naozaj môžeme hovoriť o precedenčných účinkoch, pretože tie úrady napríklad na základe výsledku jedného sporu musia zmeniť svoju doterajšiu prax, svoje postupy, metodiky a tak ďalej. Takže v tom je to jeho kúzlo, že vlastne keby ste to vysvetľovali nejakým študentom, alebo vôbec širšej verejnosti, čo to je vlastne deľba moci, čo sú to tie brzdy a protiváhy, tak na správnom súdnictve ukážete, že to je ten súd, ktorý môže obmedziť vládu, niekedy aj parlament, niekedy aj prezidenta v tom vládnutí. Tam, kde je vždy tendencia vládnuť trochu viac a ďalej, než ústava stanoví, tak tu môže niekto prísť a šliapnuť na brzdu a povedať – tak takto nie.

Marie Stracenská: Čiže preto, hoci sudcovia nepíšu zákony, sú vlastne spolutvorcami poriadku? Takého toho iného usporiadania v krajine?

Josef Baxa: Je to tak, pretože samozrejme, a to platí asi všeobecne o justícii, pochopiteľne, zákonodarná moc reprezentovaná parlamentom, pravidlá tvorí, prijíma, schvaľuje zákony, uvádza ich do života. Ale to sú texty, ale ten obsah, ten obsah sa vlastne vytvorí až aplikáciou tých zákonov a ich interpretáciou. No a tak ako právo nie je matematika, tie slová, tie vety, tie pojmy, samozrejme môže byť nejaký spor a teraz je tu niekto, kto celkom nezávisle povie, že toto je obsah, toto je zmysel, toto je účel normy. Toto pravidlo chovania treba takto používať, a to sú súdy. A preto hovorím, že sú spolutvorcami poriadku. Nie sú len taká nejaká hlásna trúba alebo nejaký automat najatý parlamentom, ale že to je celkom nezávislé. A niekedy je to zaujímavé, že niekedy i to, že ten parlament deklaruje, že prijíma nejaký zákon, v dôvodovej správe sa niečo dočítame, prečo táto norma, ale celkom nezávisle ten súd ten obsah môže nájsť iný, než ten deklarovaný, alebo niekedy ten obsah tej normy úplne chýba, pretože je prijatý zákon, ku ktorému nie je dôvodová správa a tak ďalej. Takže to je tá kľúčová rola súdu, v tej aplikácii a interpretácii.

Marie Stracenská: On ten proces prijímania zákonov vie byť tiež rôzny aj rýchly, aj povrchný, aj s množstvom potom neskorších úprav. Pravdepodobne sa to stáva v mnohých krajinách. Mali by byť sudcovia, nie právnici, pýtam sa úmyselne sudcovia, aj poradcami politikov? Lebo vy síce vravíte, že zákon, to sú len slová a ten obsah tomu potom tí sudcovia dajú, ale nie sú to len také hocijaké slová. Mali by sa politici občas opýtať aj sudcov?

Josef Baxa: Ja som si, ja si myslím že som v tej roli tiež bol a tiež bolo obdobie, keď som nejaké texty, návrhy zákona napríklad tvoril alebo spoluvytváral. Tak si myslím dnes, aj sebakriticky, že sudcovia by nemali byť nablízku. Pretože je to naozaj o delení rolí – vláda vládne, parlament schvaľuje zákony, a sudcovia súdia. To, že tie moci sú na sebe nezávislé ale neznamená isto, že majú byť separované a nikto sa nemá s nikým baviť, ale ide o to, ako a na akej úrovni. Múdra vláda i múdry parlament, než pristúpi k nejakej právnej úprave alebo k jej zmene, tak by si mal overiť, či tá doterajšia úprava funguje alebo nefunguje. No a samozrejme, to sa dá dosť často najlepšie zistiť podľa toho, či z tej úpravy vznikajú nejaké spory a ako tie spory súdy rozhodovali. Takže tam uvidíte, či chýba legislatíva. Alebo je legislatíva nejasná, nepresná, krátka a tak podobne, že to v skutočnosti nemusí byť pravda. Takže spýtať sa súdu, zistiť, analyzovať tú judikatúru, to je v poriadku. Najmä potom ak by išlo napríklad o nejaké úpravy procesných pravidiel a tak ďalej. Ale prosto sudcovia nemajú byť tvorcovia tých zákonov.

Marie Stracenská: A vy ste napriek tomu nejaké zákony sám tvorili.

Josef Baxa: Áno presne tak. Práve pre to sa na to dívam dnes inak, pretože áno, môžete mať tie najlepšie úmysly pri tvorbe nejakých pravidiel. Ale môžete zároveň, a to je nebezpečné, podľahnúť ilúzii, že ten zákon tak, ako ho nachystáte, že takto bude používaný v praxi, ale ono to tak vôbec byť nemôže a často nie je. Vy musíte premýšľať, že tie zákony píšete pre zlé časy. Nemôžete si projektovať to, ako by ste sa správali podľa tých pravidiel, ktoré tu sú, ale musíte si vedieť predstaviť, že tie pravidlá bude chcieť niekto obchádzať, zneužívať, porušovať a tak podobne. Preto hovorím, že ten hlas justície má byť počuť a byť vypočutý ale sudcovia nemajú mať rozhodujúce slovo z hľadiska obsahu tých pravidiel, to nie je v súlade s deľbou moci.

Marie Stracenská: Najvyšší správny súd v Českej republike inšpiroval zákonodarcov, aby zmenili zákon a urýchlili konania, ktoré predchádzajú tým, ktoré potom končia na najvyššom správnom súde. Spomeniete si, v akom období to bolo, ak čomu sa to viazalo?

Josef Baxa: Neviem, či to bolo to obdobie… Áno, my sme, samozrejme, vnímali, to je asi chronická bolesť všetkých tých procedúr a tých rôznych riadení, že dlho trvajú. Že prosto od toho začiatku do toho konca uplynú skôr dlhé mesiace, niekedy roky a potom hovoríme o neskorej spravodlivosti, ktorá je vlastne nespravodlivosťou. Takže teraz ide o to, ako to samozrejme zefektívniť, pretože v tej justícii niekde ten pohľad bol taký – ja to mám na tom svojom stole napríklad len 2, 3, 4 mesiace, a kde to bolo predtým a kam to pôjde potom, to ma nezaujíma. Ale ten, kto sa na ten súd obráti, a v tom správnom súdnictve špeciálne, toho nezaujíma tá konkrétna dĺžka konania jedného súdu. On na začiatku podal nejakú žiadosť, alebo dostal niekde nejakú pokutu, alebo prosto proti niečomu sa bráni, a tak musí jednou inštanciou správneho konania, druhou inštanciou správneho konania, potom podá žalobu ku krajskému súdu. Potom podá kasačnú sťažnosť na najvyšší správny súd, niekedy ide ešte ďalej, podá ústavnú sťažnosť na ústavný súd, a pre toho človeka je toto celý ten interval, to je pre neho tá dĺžka konania.

Marie Stracenská: A to môže byť aj 10 rokov.

Josef Baxa: No a to by nemalo byť, pochopiteľne, pretože to často naozaj stráca zmysel. Takže ide o to vytvoriť vlastne vedomie, aby každý, kto hoci má len tú svoju etapu, aby vnímal to konanie ako celok a podľa toho pochopiteľne postupoval. Iste, videli sme situáciu v správnom súdnictve, vďaka tomu, ako bola stanovená miestna príslušnosť súdu, že jeden z tých ôsmich súdov, konkrétne mestský súd v Prahe v pozícii krajského súdu, že bol totálne preťažený, pretože to kritérium bolo sídlo správneho orgánu v druhom stupni. Väčšina ministerstiev a podobne, samozrejme, je na území hlavného mesta Prahy, takže ten súd bol totálne preťažený. Takže znamenalo to jednoduché pravidlo – zmeniť trošku pravidlo o miestnej príslušnosti. Tá agenda sa prirodzene rozprestrela po celej republike. No a takých vecí je pochopiteľne viac, kde môžete pomôcť tej dĺžke konania. Na druhej strane, sú to súdne konania, súdne spory, nie je to proste ako pečiatka na pošte na počkanie, to si musíme tiež povedať.

Marie Stracenská: No tu mi napadá, čo hovoríte na takú ambíciu alebo také diskusie, ktoré sa z času na čas vynoria, či nejako regulovať dĺžku alebo časové rozpätie, koľko má sudca na to, aby sa venoval nejakému rozhodnutiu alebo venoval sa nejakej veci? Limitovať to nejakým horným stropom?

Josef Baxa: No to je veľmi chúlostivá otázka. Samozrejme, ponúka sa to – tak tam dáme lehoty, dovtedy musíte rozhodnúť a bodka. A ak nie, tak máme problém. Lenže taká tá „lehotománia“ môže potom znamenať to, že vlastne definícia čo má mať prednosť bude tak široká, že vlastne budete mať viac tých prednostných vecí, než tých obyčajných a vždy, keď dáte prednosť niekomu, a to je jedno, či je to v rade na banány alebo v súdnom konaní, vo chvíli keď dáte príliš veľa ľuďom prednosť, tak na tých ostatných nedôjde. A to je tiež nespravodlivé. Takže ide o to – áno, vydefinovať agendy, ktoré by mali ísť rýchlo. Keď odídem zo správneho súdnictva, napríklad spory o deti, o ich výchovu a výživu alebo tam kde je naozaj obmedzovaná osobná sloboda, napríklad väzbou a tak ďalej. Tam tie veci musia ísť veľmi rýchlo. No. Ono sa to ale práve… Ja by som povedal, že by malo stačiť všeobecné pravidlo, že to konanie má trvať iba tak dlho, ako je to nevyhnutné. Niekedy dva mesiace nie je žiadny prieťah, a niekedy dva mesiace je strašný prieťah. No, ťažko povedať.

Marie Stracenská: Asi to ostane nevyriešená otázka. V českom, teda asi nielen v českom správnom súdnictve bolo veľmi náročné obdobie covidu, keď súdy rozhodovali a politická moc to nie vždy úplne rešpektovala. A viem, že je to asi náročné, ale môžete o tom povedať viac?

Josef Baxa: No, mali sme vtedy, pamätám si to už ako správny sudca, mali sme taký pocit frustrácie, pretože isto, bola to pre všetkých nová situácia, na ktorú neboli tie noty niekde v zásuvke, ktoré by sa vytiahli a podľa nich sa postupovalo. Napriek tomu sa nám zdalo, že tá činnosť vlády a ministerstiev bola vtedy veľmi chaotická, veľmi nekoncepčná. Tie pravidlá boli náhodne tvorené, menili sa niekedy niekoľkokrát za týždeň. Ani ľudia, ktorí… A bolo to, samozrejme, pravidlá, ktoré obmedzovali aj základné práva a slobody, ktoré zakazovali niečo niekomu, odniekiaľ niekam cestovať, niekomu chodiť do reštaurácií a tak ďalej, všetci si to pamätáme. Ale všeobecne platí, že to právo, aby to právo fungovalo, tak nielen, že musí byť rozumné a zrozumiteľné, musí byť aj trvanlivé, aby si ho ľudia osvojili a riadili sa ním. Tu nemal nikto šancu v podstate s tými pravidlami sa zoznámiť, pochopiť ich, prečo sú dôležité, prečo to nemôže byť inak. A než sa to nejakým spôsobom ujalo, tak zase to bolo prekryté nejakým iným pravidlom a ťažko aj my sudcovia sme v tom hľadali nejaký zmysel, nejakú logiku. No takže to bol pocit frustrácie, že sme síce tie rozhodnutia rušili, ale jeden z vtedajších ministrov zdravotníctva hovoril, úplne cynicky hovoril:

„No my vieme, že nám to súdy zrušia. No ale my to vydáme a aspoň chvíľu to bude platiť.“

No ale vtedy aj český ústavný súd, bohužiaľ, tiež bol možno zaskočený tou agendou a tiež si s ňou asi úplne nevedel poradiť, takže možno bol viac zdržanlivejší, než by sa čakalo a než bolo namieste tam, kde naozaj niektoré, tie rozhodnutia napríklad boli, z dnešného pohľadu by som si dovolil povedať, aj nesúladné s ústavným poriadkom. Napríklad zákaz vycestovať z krajiny von a rôzne ďalšie veci. No ústavný súd vtedy povedal – to je vec vládnutia, to nie je niečo, do čoho by sme mali hovoriť. Ale snáď na ospravedlnenie, bola to situácia, ktorá bola naozaj výnimočná.

Marie Stracenská: A z mnohých, z mnohých rovín výnimočná a zas potom sa veci vrátili do normálu. Ja sa znovu vrátim ku knihe Hledání rovnováhy aneb život soudce. O začiatkoch práve najvyššieho správneho súdu v Česku píšete:

„Najvyšší správny súd namiesto doterajšieho úradníckeho chápania práva hľadá prirodzené právo, aby vznikalo čo najmenej situácií, keď je rozhodnutie síce zákonné, ale nie je spravodlivé. Súd má hovoriť jasne, pretože právo nie je len pre právnikov. Jeho leitmotívom je hľadanie a nachádzanie rovnováhy, rozumného porovnávania, váženia rôznych hodnôt.“

Takto to povedala o správnom a správnom práve kolegyňa Vaša Eliška Rybář Holubová. Ak to má byť ale tak, tak vy si musíte byť úplne istý hodnotami každého jedného sudcu, ktorý na tom najvyššom správnom súde je. A to nie je jeden ani dvaja ani piati. Dá sa to?

Josef Baxa: Tak, to správne súdnictvo na rozdiel od toho súdnictva všeobecného, či už civilného alebo trestného, je vlastne tou agendou alebo rozsahom tej agendy také bezbrehé. Ono nemá vlastne… Civilné súdnictvo má občiansky zákonník, občiansky súdny poriadok, trestný podobne, je to kódexové právo, kde sú tie veľké korekcie a okolo nich niečo málo. Správne súdnictvo nemá túto kotvu. Nejaký ten stredobod. Je to neuveriteľne pestré ale predsa sa vlastne musí, musí sa aj v tomto nájsť ten základ, a to právo sa musí vykladať, ako svetskí hovorievali s obľubou, ten zákonodarca je predsa racionálny. Predsa ten právny poriadok má byť jednotný a bezrozporný, a to právo nemôže byť len preto, že je vytvárané na ministerstve financií alebo ministerstve práce alebo ministerstve vnútra. A robí to práve nejaká iná partia tých legislatívcov. Nemôžu tam byť zbytočne umelo nejaké odlišnosti, počnúc právnymi pojmami, keď tie inštitúcie sú úplne rovnaké. Tak my sme sa snažili hľadať tú jednotu a tieto odlišnosti tou rozumnou aplikáciou a interpretáciou odstraňovať. A práve, aby sa z toho vylúplo to pravidlo správania, ktoré ten človek, bežný človek… Ešte by som povedal, to správne súdnictvo ak sa o nejakom súdnictve dá povedať, že je to súdnictvo pre všedný deň, tak je to možno to správne súdnictvo, pretože tie správne úrady sú, hovorili sme o tom na začiatku – jednoducho vy sa nemusíte ako človek dostať k civilnému súdu celý život, k trestnému súdu sa tak nedostanete za celý život, ale buďte si istá, že skôr alebo neskôr sa k nejakému úradu určite dostanete, či už chcete alebo nechcete, jednoducho proste ten úrad má, ste v systéme, a ten úrad o vás rozhoduje a tak ďalej. Takže proste toto je dôležité, aby tí ľudia… A nemôžeme od nich chcieť, aby keď idú na stavebný úrad, hovorili iným jazykom a mali iné na pravidlá ako keď idú na finančný úrad, ako keď idú, čo ja viem, k telekomunikačnému úradu, alebo kamkoľvek inam. Takže o toto ide, aby tí ľudia tomu porozumeli, tej džungli toho celého verejného práva a nachádzali tam prosto také tie spoločné princípy, spoločné pravidlá opreté o to, čo je vlastne ich prirodzené právo, ich základné právo, základné slobody. A či tu napríklad právo vlastniť majetok, alebo vôbec slobodu napríklad pobytu a tak ďalej, či to obmedzí jeden úrad alebo iný úrad z toho ktorého dôvodu, stále to jednoducho má ten základný fundament, je to moje základné právo. Je to prirodzené právo a ja ho proste musím mať chránené a ten súd je na to, aby ho chránil. Práve preto, že to je zase z hľadiska toho obsahu rôznorodé a vlastne nie je tu nikto, kto by vedel všetko. Niekedy sa volá po špecializácii, musíte mať špecialistu na verejné zákazky alebo na hospodársku súťaž, musíte mať špecialistu na cudzinecké právo, musíte mať špecialistu na daňové právo. No to je síce pekné, akoby viac rozumiete, ale potom vlastne skôr alebo neskôr dostanete akurát tie klapky. Taký ten rezortizmus v tom práve, ktorý je na začiatku v tvorbe, vlastne pretrvá až do toho konca. Pretože potom si vlastne začnete rozumieť viac s tými špecialistami, s tými úradníkmi, než s tým bežným človekom, ktorý nepozná tú nuansu, ako prečo má platiť dane alebo platiť poistné, alebo toto a toto, veď je to rovnaké, prečo tu to má byť nejako inak umelo upravené a on sa bude chytať do nejakých pascí toho úradného postupu, až sa tam úplne niekde stratí. Ten súd práve musí byť schopný sprostredkovať tú cestu tou procedúrou, tomu človeku vysvetliť, áno, tu áno, tu nie, tu ste správne. Je to ťažké. Musíte ten súd mať namiešaný.

Marie Stracenská: Len to, čo teraz popisujete, je odbornosť a ak je sudca na najvyššom správnom súde, tak je super špičkový odborník. To ide samo sebou a vyberajú sa tam sudcovia, ktorí sú najlepší z najlepších. A ja sa ešte chcem vrátiť k tým hodnotám. Na aké ste dbali alebo na čo ste dávali práve v tom hodnotovom rebríčku pozor, keď ste prijímali nových sudcov alebo sudcov k vám na český najvyšší správny súd?

Josef Baxa: No chcel som, aby to boli ľudia, ktorí – každý z nás niečo vie viac a niečo menej, ale aby tam mali taký ten silný cit pre spravodlivé riešenie veci, aby hoci sú to sudcovia na vrchole súdnej sústavy, tak aby to nebrali iba ako takú nejakú intelektuálne zaujímavú právnickú prácu, ale aby za každým prípadom videli osud bežného človeka. Aby to nepodceňovali, že to, čo pre sudcu môže byť rutina, pre toho, ktorý na ten súd sa obráti, možno po prvý raz a možno naposledy v živote, to môže byť životný prípad. A tá vážnosť a dôležitosť toho prípadu nie je daná tým, či sa súdi o 20 tisíc alebo 20 miliónov. Či tomu systému bude veriť, to má predsa aj ďalšie efekty pozitívne i negatívne. On si na základe toho môže vytvoriť vzťah k štátu, k systému, k právnemu základu, inštitúciám, buď pozitívny alebo negatívny. Toto som chcel, aby tí ľudia, ktorých som hľadal, s ktorými hovoril mnohokrát, než som sa rozhodol ich zverejniť a navrhnúť potom na vymenovanie, či túto hodnotu budú zdieľať, či budú ochotní. Nie je to vždy nejaký súboj dobra a zla. Niekedy musíte vyberať medzi viacerými dobrami, máte tam protichodné hodnoty. Máte tu verejný záujem, máte individuálny, skupinový záujem. To sú často zložité otázky, napríklad regulácia územia, územné plány, kde áno, niekto chce tu stavať, iný tu chce mať pokoj. Niekto chce, aby tadiaľto šla cesta, niekto chce, aby tu bol park a každý pre to má svoje nejaké dôvody. A zorientovať sa, posúdiť tie hodnoty to bolo, to bolo podstatné pre to, aby človek, aby ten sudca, aby takíto ľudia boli súčasťou toho správneho súdnictva. A pretože ten základ personálny bol veľmi obmedzený, tak o to väčší priestor som mal pre to doplňovanie. A hovoril som si tiež, že musí tam byť právnici všetkých farieb, všetkých profesijných pôvodov. Tu sa musia stretnúť pri tom jednom stole advokát, akademik, sudca, aj hoci úradník, dať všetky tie svoje pohľady na právo, to sa musí skrátka stretnúť, tá pestrosť sa musí prejaviť v tom napätí, v tom kritickom vzájomnom pohľade, v diskusiách nad tými prípadmi. To bolo asi také to základné krédo.

Marie Stracenská: O Vás sa hovorilo, že ste boli mimoriadne kritický a mimoriadne náročný pri výbere sudcov, pri výbere kolegov. Ako by sa mali sudcovia vyberať, aký by mal byť ten proces?

Josef Baxa: No tak, pozrite sa, ja Vám poviem svoju predstavu, ale rovno poviem, že to je predstava romantická, na ktorú asi nikdy nepríde. Ja si myslím, že my sme v nejakom tradičnom priestore, stredoeurópskom, kde tí sudcovia prichádzajú alebo tí kandidáti prichádzajú v mladom veku po fakulte, po krátkej praxi, v podstate na začiatku. Sú to tak trochu nepopísané listy, ale sudca by nemal byť nepopísaný list, práve preto, pretože tá právomoc, ktorú dostane, tá je odvodená priamo z Ústavy, je na rozdiel od všetkých iných ústavných funkcií v podstate bez časového obmedzenia. Štyri dekády, u nás teda od 30-tich do 70-tich, 40 rokov môžete byť sudca. To je život povedzme dvoch generácií. No a teraz dať túto právomoc človeku, o ktorom vlastne nič neviete, sa môže podariť, ale je tam riziko, že sa to nepodarí. Myslím si, že to všeobecne v živote alebo v spoločnosti, ak chcete dať niekomu nejakú tú právomoc spojenú s tou dôverou, tak musíte o tom človeku niečo vedieť. Musíte poznať trochu jeho doterajší život. Aj čím prešiel, ako sa choval, akým skúškam bol vystavený a či v nich obstál alebo neobstál. A tá romantická linka tej mojej predstavy je, že tí sudcovia alebo tí, ktorí chcú byť sudcami, by sa o tie funkcie nemali uchádzať ale mali by byť vyberaní a dokonca by som dodal bez toho, aby o tom vedeli. Bez toho, že by o tom sami vedeli, lebo vo chvíli, keď sa hlásite niekam, súťažíte, výberové konanie, tak samozrejme začnete sa štylizovať, začnete o sebe hovoriť, že ste lepší než ste a tak ďalej. Tá súťaživosť, ktorá inak v iných profesiách nech je, tu si myslím, že nie je úplne to najlepšie a že sudca nemá byť súťaživý. A takže vyberať niekoho, kto požíva nejakú širšiu odbornú a morálnu autoritu, kto je integrovanou osobnosťou, nie je len odborníkom na to či ono právo, to je asi základ toho. Pretože ten sudca by mal prichádzať do tej funkcie už obdarený dôverou. On by tú dôveru nemal získavať až… Tu na začiatku má tá dôvera byť a má ju strážiť a má ju prehlbovať on sám a vzhľadom k celému systému. Ale ako som vravel, je to romantická predstava, nikto takto sudcov nevyberá.

Marie Stracenská: Vy ste športovec, tak to možno má spoločné s tým športovým svetom, že tam skauti takto chodia vyberať práve tých výnimočných, vyťahovať tie zrniečka, pozorovať pri činnosti a potom povedať – toto je ten, ktorý dokáže veľa vecí.

Josef Baxa: Tak ja si myslím, že to je základ toho, aby ste našli, našla človeka, na ktorého sa dá spoľahnúť, pretože znovu sa vraciam k ostatným ústavným činiteľom. S prepáčením, prežijete hlúpeho ministra, prežijete hlúpeho poslanca, prežijete hlúpeho alebo neschopného dekana na fakulte a tak ďalej. Ten princíp demokratického vládnutia je, že je to vládnutie na čas. Ale tá justícia… Aj preto sa občas o tých súdoch hovorí, že to nie sú demokraticky kreované inštitúcie, pretože je tam práve to menovanie bez časového obmedzenia, na desiatky rokov dopredu, samozrejme iste s možnosťou nejakého odvolania, v disciplinárnom konaní. Ale to sú jednotky, to nie je ako nič… Ono to je ako nevýhoda, ale zároveň výhoda, musí tu byť, pochopiteľne, v ústavnom systéme, niečo, kde tam netikajú tie politické hodiny, kde sa to nemení…

Marie Stracenská: Každých 4 – 5 rokov…

Josef Baxa: No presne tak, každú chvíľku. Pretože potom samozrejme, začnete sa podľa toho správať. Chcete znovu byť zvolený, tak sľubujete, robíte alebo nerobíte veci nepopulárne a podobne. Tí sudcovia, ten pôvab tej súdnej moci je práve v tej stabilite, že tie hodiny netikajú. Že neriešia, či je práve pred voľbami, po voľbách, či je tu nejaká vládna kríza, či podľa toho budeme rozhodovať, nebudeme rozhodovať, to je podstata tej súdnej moci. To si myslím, že tí ľudia, občania, by si mali uvedomiť, nie sa na to vždy len sťažovať, že tí sudcovia sú neodvolateľní a tak ďalej, ale že to práve je záruka toho, že budú rozhodovať skutočne nezávisle, že nebudú premýšľať o tom, či im ich rozhodnutie pomôže alebo ublíži v ďalšej kariére.

Marie Stracenská: To trošku súvisí, teraz mi napadlo, že sú starší sudcovia lepší než mladší sudcovia? Podľa toho, čo hovoríte by to tak asi malo byť, že zrelší sú skúsenejší.

Josef Baxa: No. Áno, ja sám teraz patrím medzi tých starších, som starnúci muž. Po 40 rokoch v taláre. A pretože som bol tiež mladým sudcom a sudcom v strednom veku a podobne, myslím si, že tá mladosť nemá byť ani výhoda, ani hendikep. Asi je dôležité, aby každý sudca si trvale uvedomoval, že vlastne nikdy, ale naozaj nikdy, až do posledných dní svoje funkcie nie je úplne hotový, v tom zmysle pripravený na tú funkciu, že nevie všetko. A že nebude ani nikdy hotový v tom zmysle, že má prázdny stôl, že bude odchádzať s prázdnym stolom. Žiť s týmto pocitom, to je prosto rub tej nezávislosti, toho spoločenského postavenia. Toto je ten rub, že to sudcovské povolanie chce veľkú húževnatosť, veľkú trpezlivosť. Nemôžeme si nahovárať, že tá sudcovská dráha je lineárna tie štyri desiatky rokov. Najprv máte plno elánu, máte plno energie, načerpali ste kopu znalostí, hodne vecí ste prečítali a tak podobne. Ale nemáte skúsenosť. Potom ten elán a energia trošku slabne a zase pribúdajú tie skúsenosti. A teraz ide o to zas namiešať ten systém, aby sa tam dopĺňali presne tieto faktory, aby tam boli tí mladší aj tí starší, pretože tí mladší môžu mať od tých starších inšpiráciu. A aj takým zrkadlom, čo všetko neviem, čo on vie. A zase tí mladší sa môžu na tých starších sudcov pozerať, aha, on má za sebou tisíce prípadov, ako odkrýva ďalšie vrstvy toho sporu alebo toho problému, ktorý teraz riešim a ako mladého sudcu by mi nenapadli. Asi je to jednoducho o hľadaní nejakej tej rovnováhy, aby v tom systéme boli prítomné všetky tie generačné skupiny. Nehovorili sme o otázke pohlaví alebo rôznych ďalších pestrosti, ktoré sú nutné, aby to rozhodovanie o tých naozaj vážnych veciach, často o slobode, o majetku, o statuse toho človeka, aby tam proste boli prítomné všetky dôležité argumenty. A tie môžu priniesť ľudia, ktorí nie sú rovnakí, ktorí uvažujú práve komplexne.

Marie Stracenská: Vy ste vraveli, že ste namixovali sudcovský zbor tak veľmi pestro. Urobili ste ešte jednu výnimočnú vec ako šéf, ako predseda najvyššieho správneho súdu. Zverejnili ste tváre sudcov, a to nebolo úplne obvyklé. Myslíte si, že by mali byť známe tváre aj sudcov iných než správnych?

Josef Baxa: Rozhodne, rozhodne, je to veľmi dôležité. Je to veľmi dôležité najmä u vyšších súdov alebo najvyšších súdov, ktoré, predsa to vieme, že svoje rozhodnutia vydávajú často bez toho, že by s tými účastníkmi konania sa stretli tvárou v tvár. Takže, ako márna sláva, či dostanete nejaké poučenie od súdu, že Vás bude súdiť Ján Novák a Jana Nováková a tak ďalej, to meno Vám nič nepovie, tvár nepoznáte, neviete o tom človeku vlastne vôbec nič. Ja si myslím, že súčasť tej dôveryhodnosti v ten systém je, že tá verejnosť uvidí naše tváre, niečo si o nás prečíta, čo sme zač, to by s tým asi malo tiež súvisieť. A hoci nás neuvidí, ak nám len niečo napíše a dostane nejakú odpoveď v podobe nejakého rozsudku, tak že si urobí nejaký obrázok. Je to človek ako ja, je to bežný človek z mäsa a kostí. A môže to prispieť k väčšej dôveryhodnosti a tí sudcovia by mali byť… Oni sú chránení predsa, majú štatút, sú nezávislí, do ich práce nesmie nikto zasahovať, ale na druhej strane predsa v záujme každého toho sudcu musí byť, aby vzbudzoval čo najväčšiu dôveru a niekedy tá dôvera je spojená s tým: ja sa nebojím ukázať svoju tvár, aby sa tí ľudia na mňa niekde spýtali. Alebo povedali – aha, to je ten človek, ktorého som stretol minulý týždeň niekde v rade a on sa predbiehal, alebo – ten býva tam v ulici a má doma neporiadok. A tak ďalej. Proste je to tak trochu i skúška pre to, aby ten sudca nezabudol, že síce rozhoduje o druhých, má k tomu tú ústavnú autoritu, ale že tiež je neustále posudzovaný tými druhými, teda tou spoločnosťou. A že súčasť tej dôvery, alebo tá dôvera sa tvorí viac… Nie, že by tí ľudia čítali tie naše rozsudky a nálezy a hovorili si – áno, toto krásne napísali. Ale že si hovoria, aha, ten človek, toho poznám alebo ho niekto iný pozná, správa sa slušne, má dobrú povesť, je zdvorilý, je skromný, nie je to žiadny papaláš a tak ďalej a tak ďalej. A to je možno, o to sa ten sudca musí usilovať, o tú dôveru, tú Vám nedá nikto, môžete stokrát to mať niekde napísané niekde v Ústave alebo v zákonoch, že si sudcu máte vážiť, ale márna sláva, takto to nefunguje.

Marie Stracenská: K tej transparentnosti je ešte jedna veľmi špecifická téma, a to je zverejňovanie rozhodnutí na webe. Aj to niekedy nebolo štandardom a ja si znovu požičiam citát z vašej knižky. Jedna vaša kolegyňa o tom rozhodnutí zverejňovaní, povedala:

„Márna sláva. Keď rozhodnutie bude visieť na webe, dám si s tým väčšiu prácu, než keď ho dostane v obálke len ten vietnamských žiadateľov o azyl. Zverejňovanie sa tak stalo jedným z nástrojov mäkkého tlaku na kvalitu.“

Vy ste začali zverejňovať rozhodnutia. No má to trošku ešte aj odvrátenú stranu. Oni nie sú úplne vždy zrozumiteľné pre neprávnikov. Sú písané takým tým náročným jazykom, lebo musia byť úplne korektné. Môžu alebo mali by byť do istej miery zrozumiteľnejšie? Dá sa to?

Josef Baxa: Takto je to je, samozrejme, jedna z chronických bolestí právnych textov, súdnych rozhodnutí a začína sa to už pri nezrozumiteľnosti právnych predpisov, a tých rôznych správnych rozhodnutí, a končí to aj tými nezrozumiteľnými rozsudkami. Áno, právo je zložité. A teraz je otázka, prečo je zložité. Je právo zložité, pretože život je zložitý alebo život je zložitý, pretože právo je zložité? Určite sudcovia by mali byť tí, ktorí dokážu byť sprievodcom aj v tom hustom stemnelom lese a proste presekajú tú cestu von a trošku to presvietia. To je predsa zmysel toho súdneho rozhodnutia. Aby tí ľudia ho prijali, musia ho pochopiť a nemusia k tomu mať dve vysoké školy. To predsa musí pochopiť bežný človek, bežný človek a aj tie zložité veci, je to expertná činnosť, to súdenie nepochybne. Ale expertnou činnosťou je napríklad aj medicína. A vy chcete, ako pacient, aby váš lekár Vám zrozumiteľne vysvetlil, čo zistil, čo je Vám a ako to chce riešiť, ako Vás chce liečiť alebo aké Vám dá odporúčania, čo by ste mala robiť alebo nemala robiť, aby ste si to zdravie uchovala alebo obnovila. A vy mu buď veríte, pretože Vám to zrozumiteľne vysvetlí a veríte mu, alebo mu neveríte, lebo tam niečo zabrble, dá Vám nejakú správu, plnú nejakých latinských termínov, a vy teraz čo? Tak nech to prečíta ešte niekto iný a preloží mi to. No takže to je zase, to je trvalá ambícia vedieť vysvetľovať, a platí to aj o vedcoch a rôznych ďalších expertoch, vysvetľovať zložité veci spôsobom, ktorý nie, že to nejako zvulgarizujeme, ale zjednodušíme to do toho, aby ten, komu to pravidlo je adresované, alebo aj tá širšia spoločnosť, aby to pochopila.

Marie Stracenská: Čiže nielen čo sa stalo, ale aj čo to znamená.

Josef Baxa: Presne tak. Aby sme nehovorili len ako sme rozhodli, ale aj prečo sme tak rozhodli. Pretože čím viac toto dokážeme, tým menej napätia v tom práve bude, tým menej bude súdnych sporov. Pretože ľudia pochopia. A naopak, ak to bude taký ten newspeak justičný, tak, čo, no tak…

Marie Stracenská: Vy ste vystriedali stoličku, už nie ste predsedom Najvyššieho správneho súdu v Českej republike, ale ste predsedom Ústavného súdu v Českej republike, ako ste spomínali. A ústavný súd má dôveru päťdesiatich deviatich percent obyvateľov Českej republiky. Takto to bolo podľa prieskumu STEM v 2024 roku. Tak ja mám poslednú otázku. Či máte recept na to, ako sa stať najdôveryhodnejšou ústavnou inštitúciou v krajine?

Josef Baxa: No tak to číslo je samozrejme lichotivé, ale to iste nie je vôbec moja zásluha, to sme, ako sa hovorí, zdedili, ale je to zaujímavý úkaz. V podstate v situácii v Česku, kde možno na Slovensku to bude podobné, kde tí ľudia všeobecne netrpia nejakou nadmernou úctou k autoritám a k inštitúciám, je to skôr naopak, tak ten ústavný súd za tie tri uplynulé dekády, teraz sme v štvrtej dekáde, vlastne nikdy nestratil tú dôveru. Vlastne stále dve tretiny, tri pätiny… Medzi ústavnými inštitúciami patrí do špičky trvale, napriek tomu, ja som o tom veľakrát premýšľal, hoci, čo si budeme hovoriť, nie všetky tie nálezy sú do výkladnej skrine. Tak ale ľudia ústavnému súdu veria, to je to, čo mi zviera niekedy žalúdok, aby sme to neprehospodárili. Aby sme udržali a prípadne ešte zvýšili tú dôveru najmä v časoch, ktoré prežívame, a ktoré ešte len prídu a ktoré nebudú jednoduché. A tiež sa k tomu dá zase… Iste, základ je spravodlivé a nezávislé rozhodovanie, kompetentné, ale dosť s tým súvisí práve schopnosť o tej svojej práci verejnosť informovať spôsobom, ktorému ona rozumie. Aby bolo jasné, nejde o žiadne PR, natáčať si nejaké videá kde sa budeme natriasať, ale my sa snažíme vlastne veľa vecí zverejňovať sami, nie len rozhodnutia, ale aj ďalšie veci o svojej činnosti, bez toho, že by nás o to niekto žiadal. Dôležité veci vyhlasujeme, samozrejme, verejne, sprevádzame to aktívne napríklad tlačovými správami a v tých úplne najzložitejších prípadoch takým tým súborom otázok a odpovedí. Snažíme sa proste, aby aj sudcovia, aby každý sudca neváhal ísť ešte pred kameru, čo je tiež náročná disciplína, v pol minúte ako vysvetliť v podstate ten 20-stranový nález a ešte vedieť, že to potom zostrihajú, tak aby aj toto bolo súčasťou toho nášho pôsobenia. Tiež pochopiteľne, tá doba, dnes je zložitá, máme dôveru verejnosti, ale zároveň sme pod veľkou kritikou napríklad politikov, ktorým trochu prekážame v tom vládnutí, takže dostávame také rôzne nálepky, že sme niečí, pracujeme pre niekoho a tak ďalej, na čo iste nemôžeme reagovať. Podobne máme určitý odstup a zdržanlivosť, ale o to viac sa musíme snažiť o to, aby nám verejnosť, spoločnosť verila. Nejde o popularitu, ide o dôveru, pretože aj tí, ktorí s tým ústavným súdnictvom to nemyslia dobre, ktorým to skutočne prekáža, by radi niečo s tým urobili, ale kým tí ľudia budú na toto citliví, tak možno tí, ktorí nemajú dobré úmysly k tomu nepristúpia.

Marie Stracenská: Tak sme sa vlastne vrátili na začiatok, že najväčším partnerom je ten občan.

Josef Baxa: Presne tak, presne tak. Súdy bez dôvery sú úplne zbytočné, a to je jedno, či je to okresný súd alebo ústavný súd, ten výkon spravodlivosti musí byť viditeľný, aj v tom okresnom meste. Rovnako ako v rámci celej justície. Márna sláva, je to tak.

Marie Stracenská: Ďakujem veľmi pekne. To bol predseda českého ústavného súdu Josef Baxa. Ďakujem ešte raz.

Josef Baxa: Rado sa stalo.