Správny podcast – JUDr. Jana Baricová: Správne súdnictvo očami sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky

Marie Stracenská: Dobrý deň, počúvate Správny podcast, podcast Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Vznikol s motiváciou viac priblížiť správne právo odbornej verejnosti aj tým, ktorí sa zaujímajú o právo ako také. Je mi cťou privítať sudkyňu ústavného súdu Janu Baricovú, dobrý deň.

Jana Baricová: Dobrý deň.

Marie Stracenská: Naša dnešná téma je Správne súdnictvo očami sudcov ústavného súdu. Ďakujem vám veľmi, že ste prijali naše pozvanie. A ja vás na úvod predstavím. Študovali ste na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne a Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia ste nastúpili na Krajský súd v Bratislave ako justičná čakateľka. V rokoch 1981 až 85 ste boli sudkyňou Okresného súdu Bratislava – vidiek. Neskôr ste sa na tomto súde stali námestníčkou predsedu súdu. Následne ste súdili na Krajskom súde v Bratislave, kde ste boli aj podpredsedníčkou pre občianskoprávny úsek a pre správny úsek. V roku 2005 ste sa stali sudkyňou najvyššieho súdu a členkou jeho správneho kolégia. Od roku 2007 ste boli predsedníčkou senátu správneho kolégia. V rokoch 2012 až 2016 a boli ad hoc sudkyňou Európskeho súdu pre ľudské práva. Za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky ste boli vymenovaná v júli 2014, v čase jeho neúplného obsadenia v roku 2019 ste vykonávali aj úlohu predsedníčky ústavného súdu. Veľa prednášate, v súčasnosti najmä pre Slovenskú advokátsku komoru aj na Justičnej akadémii. Boli ste členkou viacerých legislatívnych komisií a ste autorkou komentárov k zásadným právnym úpravám. Ako podpredsedníčka komisie pre rekodifikáciu civilného práva procesného ste sa podieľali na príprave nových civilných procesných kódexov. Od roku 2012 zastupujete Slovensko v Európskej komisii pre demokraciu prostredníctvom práva, takzvanej Benátskej komisii. Z toho ste od roku 2019 jej členkou. Za publikačnú činnosť v oblasti práva vás veľakrát ocenili. To je dlhé resumé. Vy ste k nám pricestovali z Košíc, tak začnime otázkou, či je dobre, že ústavný súd nesídli v hlavnom meste.

Jana Baricová: Tak, aby som bola úprimná, tak ja som, žijem v Bratislave, takže do Košíc dochádzam. Ale je to je otázka toho, že mnohé ústavné súdy v mnohých krajinách sídlia mimo hlavného mesta. Má to asi, jeden z dôvodov je to, aby tie ústavné súdy mali taký väčší kľud, by som povedala na svoju prácu, aby neboli nejakým spôsobom, že, lebo ovplyvňované alebo aby tu nebola… Aby tá snaha o nejaké ovplyvňovanie bola tým, že je vzdialený ten súd, tak nie je taká intenzívna. Ale na Slovensku to bolo aj z dôvodu, že z Košíc… Mesto Košice ako zohnalo lepšiu budovu.

Marie Stracenská: Tú budovu máte krásnu, mnohí vám ju závidia. Mnoho súdov vám ju závidí.

Jana Baricová: To je pravda. Tie podmienky, ako na prácu na ústavnom súde sú naozaj ako veľmi dobré, veľmi na úrovni.

Marie Stracenská: Len ústavný súd teraz posledné roky rieši vážny problém, a to je neobsadenosť, nie plná obsadenosť sudcovského zboru. Aké sú dôsledky práve tejto situácie? Ako to cítite?

Jana Baricová: Tak zasa nie je to prvýkrát, čo nie je ústavný sud kompletne obsadený. Stalo sa to už po napríklad v roku 2004, keď dvaja sudcovia odišli na Európsky súdny dvor a veľmi dlho trvalo, kým sa ten počet sudcov doplnil. Najhoršie to bolo asi v tom 19-tom roku, keď naraz odišlo deväť sudcov a nejak ako, neboli zvolení, teda namiesto nich iní sudcovia. My sme jeden čas, to bolo asi štyri mesiace, sme robili len, necelé štyri, sme robili v počtu štyroch sudcov, to znamená, že my sme mohli rozhodovať len senátne veci a to ešte, samozrejme, že nie všetky, tie ostatné tam stáli, včítane vecí plenárnych. Až v polke apríla potom prezident vymenoval aspoň štyroch, respektíve troch nových sudcov, včítane predsedu a podpredsedu. Tak, ale tak nás bolo sedem, aby sme mohli ako aspoň… Lebo na prijatie rozhodnutia v pléne z trinástich sudcov je potrebných sedem hlasov. Takže nás bolo sedem a sedem nás bolo až do októbra 19, takže tá situácia nebola ako veľmi, by som povedala, utešená. Potom sa vymenil zasa jeden, jeden sudca sa vymenil v 21-vom roku, ale namiesto neho prišiel, asi o tri, štyri mesiace prišiel nový sudca. No a teraz už sme svojím spôsobom, vyše dvoch rokov sme bez jedného sudcu. A ono to nie je tak ako ani, ten nepárny počet ako tiež nie je dobrý, lebo môže sa stať, že ten počet hlasov je šesť – šesť. A nastáva patová situácia. Kedysi bola taká zákonná úprava, že keď sa nedosiahol akože príslušný počet hlasov, tak ten návrh sa zamietol, ale dneska už to nejde, tá úprava taká nie je. Že to je v podstate potom také, že my sme ako to konkláve kardinálske, že musíme tam sedieť dovtedy, kým sa nedohodneme. Ale… A potom ešte problém je v tom, že ten počet vecí, ktoré prichádzajú na ústavný súd je, by som povedala, že enormný.

Marie Stracenská: No na to som tiež chcela opýtať, ako to, ako to….

Jana Baricová: Zoberte si že…

Marie Stracenská:… zvládate a prečo to vlastne tak je, že ten nápad je taký vysoký?

Jana Baricová: … že každému jednému sudcovi denne príde, napadne, jedna až dve nové veci. Áno.

Marie Stracenská: To je, to je fakt veľmi veľa.

Jana Baricová: To je, to je. Ja som to, ja robím na súde cez 40 rokov, nikdy som nezažila takýto nápad vecí. Ale ono je to aj tým, že každý sa ako obracia, obracia na ten ústavný súd, ako že súd poslednej inštancie, nie, že ako keď už mi nikto iný nepomohol, tak možno na tom ústavnom súde mi pomôžu. Problém je ale v tom, že nie vždycky, ako je to o tom, o čom by to malo byť, hej, tá, tá ochrana tých ľudských práv, lebo na to my, my slúžime, na ochranu ústavnosti, ochranu ľudských práv, a nie vždy sú tie ústavné sťažnosti o tomto. Ako väčšina osôb… O tom, že ľudia sú nespokojní s rozhodnutím všeobecných súdov. A potom nám zostáva ako menej času aj na to gro, to čo by sme vlastne, čo je naša hlavná úloha, a to je posudzovanie súladu právnych predpisov s ústavou.

Marie Stracenská: Čiže tá práca teraz nie je vôbec jednoduchá, to chcete povedať.

Jana Baricová: Ona nikdy nebola jednoduchá na, na ústavnom súde, ale v ostatnom čase sa to nejak tak viac, by som povedala, že sa to rozmohlo, a ešte tým, že je nás o jedného menej, tak sa to viac prejavuje. Lebo my si musíme deliť, že by sa delili medzi 13 sudcov. Takto sa delia medzi 12.

Marie Stracenská: Ja skúsim premostiť od ústavného súdu k ostatným. My sme robili rozhovor s pánom predsedom Fiačanom a povedal, že dôvera verejnosti v justíciu závisí od zrozumiteľného a predvídateľného výkladu práva. Robia to súdy a sudcovia podľa vás? To zrozumiteľné a predvídateľné?

Jana Baricová: Ja si myslím, že v ostatnom čase sa to veľmi zlepšilo. Keď začnem ako u ústavného súdu, tak my sme úplne zmenili ako spôsob písania rozhodnutí, že práve aby boli ako, aby tam neboli zbytočnosti, aby boli akože výstižnejšie. A tak sa mi ako javí, že aj tie všeobecné súdy ako, nepíšu zlé rozhodnutia. Dajú sa tie rozhodnutia, dajú sa čítať a vie, dá sa zistiť, že o čom to je, hej.

Marie Stracenská: To je dôležité, dôležité nielen pre právnikov. Dôležité pre tých, ktorých sa týkajú.

Jana Baricová: Takže si myslím, že tá zrozumiteľnosť… Druhá otázka je, že niekedy zákony nie sú veľmi zrozumiteľné, takže ich treba dobre vyložiť, ale ja, ako mne sa javí z mojej vlastnej skúsenosti a z môjho vlastného, by som povedala, z mojich poznatkov, že sa to dosť zlepšilo.

Marie Stracenská: Vy ste spomenuli, že ten nápad na ústavný súd je obrovský a mne sa zdá, že aj Ústava sa mení pomerne často, častejšie v poslednom období. Čo hovoríte na to, na tieto časté zmeny?

Jana Baricová: No, to je, to, vidím v tom trošku, ako by som povedala, trošku dosť problém. Náš kolega doktor Vernarský hovorí, že do Ústavy sa má vstupovať ako do chrámu. A ja sa obávam, že naši ústavodarcovia vstupujú ako do tej Ústavy bez vyzvania a bez klopania. A totiž naša Ústava má, ako ona má jednu, ako by som povedala, že dosť veľkú nevýhodu v tom, že ona bola prijatá v čase, keď ešte neexistovala samostatná Slovenská republika. A ona, ako nikdy by som si nedovolila kritizovať ako zákonodarcov v tomto smere, ale vyzerá tak, ako vyzerá. A nemyslelo sa tam ako napríklad… Akože mne osobne trebárs prekáža, že je tam inkorporovaná Listina základných práv a slobôd a tým pádom akože niektoré ustanovenia Ústavy a Listiny sú úplne rovnaké. A to sa mi zdá ako nadbytočné. Napríklad v Českej republike je Listina, je nedielnou súčasťou Ústavy, ale nie je opísaná v Ústave. A tým pádom ako tá Ústava je tak, aby som povedala, aj nie úplne prehľadná a tým pádom ešte aj to, že… A nebola tu tá poistka tých, tých zmien, pretože sme nemali ešte republiku. A ďalším veľkým ako problémom je to, že, a práve vo vzťahu k správnemu súdnictvu, že mnohé kompetencie, ktoré by mal robiť správny súd, boli dané do kompetencie ústavných, ústavného súdu. Dokonca sú tam také podrobnosti v Ústave, ktoré veci prejednáva ústavný súd v pléne a ktoré v senáte. Že ona vyzerá tak ako vyzerá a tá poistka tam proste nebola daná, že potrebujem inú, väčšiu kvalifikovanú väčšinu na zmeny, a že len za určitých okolností, takže my už ako v tej Ústave toho máme tak ako dosť, no.

Marie Stracenská: Tak ako ste vraveli, že ľudia sa obracajú na ústavný súd ako na tú poslednú inštanciu, tak možno aj politici to tak vnímajú, že keď to teda bude napísané v Ústave, to je ako keby to bolo vytesané do kameňa a nemenné, a preto robia práve tie zmeny a práve toľko zmien.

Jana Baricová: To je asi otázka na nich.

Marie Stracenská: Ústavný súd nie je pokračovaním činnosti všeobecných a správnych súdov. Jeho cieľom je zasiahnuť do rozhodovacej činnosti súdov vtedy, keď došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa. Rozhodnutie ústavného súdu sa stane pre všeobecný súd nižšej inštancie záväzným, keď jeho rozhodnutie ústavný alebo najvyšší súd zruší. A pre vás to znamená obrovskú zodpovednosť. Ako to vnímate pri rozhodovaní, práve toto?

Jana Baricová: No viete, ono každé rozhodovanie sudcu je zodpovedné, to za to… Lebo rozhodujete o právach a povinnostiach ľudí, často rozhodujete o slobode. To nie je len tá zodpovednosť ústavného súdu. Ja by som to asi upresnila tak, že… To, že nie je, to je práve niekedy ten problém toho vysokého nápadu, že občania alebo aj právnické osoby si myslia, že keď im to nerozhodli na okrese, kraji a na najvyššom súde, že im to rozhodne ústavný súd. No nerozhodne, pretože ústavný súd posudzuje, ako, ako ste správne povedali, práve tú ústavnosť a či došlo k porušeniu ich práv na tej ústavnej úrovni. Čiže on nie je ani pokračovaním toho konania, ani nie je opravnou inštanciou. Nie je štvrtá inštancia. Tak, ako si to mnohí, mnohí myslia. A tak, ako mnohí tie ústavné sťažnosti aj píšu, hej. Takže to je, to je ako jedna vec. A druhá vec je, tým, že keď my, keď ústavný súd dospeje k záveru, že teda došlo k porušeniu základných práv a slobôd alebo / a ústavných princípov alebo iných ustanovení Ústavy, tak to rozhodnutie zruší a vráti to tomu príslušnému orgánu na ďalšie konanie. A ten súd, alebo môže to byť aj iný orgán, je viazaný tým právnym názorom ústavného súdu, to je takzvaná kasačná záväznosť, ale tu tá kasačná záväznosť platí nielen vo vzťahu k ústavnému súdu, ale ku všetkým nadriadeným súdom, hej. Ale ústavný súd má ešte navyše jedno, a to by som povedala, aj spolu aj s najvyššími súdnymi inštanciami, jednu ako záväznosť, ktorej hovoríme, že precedenčná. To znamená, že ústavný súd, keď vysloví na nejakú vec nejaký názor, tak väčšinou je dobré sa tým názorom potom riadiť aj v praxi. Ono to dosť ako pomáha, že zorientovať sa práve v tom, aby tie rozhodnutia boli zrozumiteľné.

Marie Stracenská: Aj naši sudcovia veľmi často s tým pracujú, aj v našich rozhodnutiach sú často citácie rôznych rozhodnutí ústavného súdu, ale asi sa nemožno čudovať, že ľudia a možno aj právnici vnímajú ústavný súd ako tú najvyššiu inštanciu, takú tú poslednú nádej.

Jana Baricová: Tak on je najvyšší súd, ako najvyššia, teda ústavný súd najvyššia inštancia a posledná nádej, ale zasa nie vo, nie všeobecne. Hej nedá sa… Musím zvážiť, akože.

Marie Stracenská: Aj, aj nespokojní účastníci v našich konaniach sa obracajú na ústavný súd a ja mám tu pár čísel. Z asi 240 rozhodnutých vecí v disciplinárnej agende iba asi pätina bola napadnutá ústavnou sťažnosťou a z týchto asi päťdesiatich vecí iba v piatich prípadoch ústavný súd identifikoval dôvody pre čiastočné vyhovenie ústavnej sťažnosti a v jednom prípade pre úplné vyhovenie. Je to dôkaz kvality rozhodnutí, ktoré odtiaľto z najvyššieho správneho súdu podľa vás idú? Že je to dobrá vizitka?

Jana Baricová: Rozhodne. Ja by som povedala, že vo všeobecnosti tých ústavných sťažností voči rozhodnutiam najvyššieho správneho súdu nie je priveľa. By som povedala, že sú primerané, najmä sa týkajú daňových vecí, ale tam už tá judikatúra je pomerne ustálená, takže to vecí, v ktorých by sme ako zrušili rozhodnutie najvyššieho správneho súdu je minimum a to isté sa týka aj tých disciplinárnych vecí. To vlastne bolo nové, nová kompetencia, ktorá ako, ktorú získal najvyšší správny súd, vlastne pri svojom vzniku. A myslím, že ako… Teda nemyslím si to, viem to, robí to, robil to ako najvyšší správny súd, veľmi dobre to robili tie senáty. Ako a tiež za tie roky, ktoré to, ktoré rozhodujú o tom, tiež si vybudovali určitú stabilnú judikatúru, že ktorým smerom sa to má ako vyvíjať a skutočne tie zásahy ústavného súdu boli minimálne a to isté sa týkalo aj tej volebnej agendy.

Marie Stracenská: Na ňu sa presne chcem opýtať, že vlastne tá volebná agenda prešla na najvyšší správny súd z ústavného súdu a ešte príde aj agenda prieťahov. Čiže, ako komentujete možno tie volebné rozhodnutia najprv, poďme sa pozrieť na to, ktoré, ktoré teraz robí najvyšší správny súd? Či nemáte až tak veľa času to sledovať?

Jana Baricová: Nie, ja by som ako možno, že začala tak zoširoka. Ako som tak trošku ako ľutovala tú ústavu, že ako vyzerá, tak ona vlastne ako, čiže sa prelínajú tie kompetencie akože správnych súdov a ústavného súdu a presne tomu tak akože bolo, že postupom času sa preniesli akože nie len tie volebné veci. Tie boli až následne. Najskôr to bolo konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré najskôr robil, robil ústavný súd a potom sa, potom prešli na, do všeobecného súdnictva na správne súdy. Potom to bolo posudzovanie zákonnosti všeobecne záväzných nariadení obce a samosprávnych krajov. To tiež povodne robil ústavný súd. Potom tam bolo kompetenčné spory podľa článku 126 odsek 1 Ústavy. To tiež ako, keď bol prijatý správny súdny poriadok nový, tak sme prehodili ako tú kompetenciu na najvyšší správny súd, ale zostávajú ešte mnohé. Tie prieťahy snáď prejdú. A to je totiž tak, akože tie prieťahy, keď to robím, my sme asi jediný ústavný súd, ako neviem, myslím že na svete, ktorý sa zaoberá prieťahmi, to nie je také, že by to bola nejaká podradná agenda. Oni tie akože prieťahy v súdnych konaniach nie sú dobré. Akože nemali by byť a stále sa, akože, stále sa opakujú vo všetkých krajinách, ako sem-tam tie súdy majú, majú prieťahy, ale u nás bolo to nešťastné, že u nás sa, príliš sa zasahovalo do tej justície by som povedala. Raz sa vytvorili súdy, potom sa zrušili. Potom sa zasa obnovili a potom sa zasa zrušili. A potom súdna mapa a teraz je to také celé… Tí sudcovia sú, to, keď viete, že ten váš súd zrušia vás to znervózni. Teraz neviete – máte nariadiť pojednávanie, nemáte. Pripadne mi to? A proste vyrušuje to, by som povedala. Narušuje to ten chod, lebo súd, súdnictvo, to je taká mašinéria svojím spôsobom, ktorá tak, ona ide, tak akože sama, ani ju netreba nejak extrémne riadiť, ale keď do nej zasiahnete, tak tie kolieska, ktoré majú do seba zapadať sa potom pokazia, hej? A celý ten mechanizmus sa zvráti. A potom sú, akože teraz, čo s tým, kto to bude pojednávať, na ktorý súd to príde? Teraz pol roka riešil najvyšší súd, že či tie obchodné veci, že ktorý z tých súdov krajských to bude ako rozhodovať. Takže do toho, keď tak tie prieťahy potom akože sú. Potom sem-tam bolo, to sa tiež justícii stávalo, že bolo málo sudcov. No to už je akože dávno, ja sa nechcem k tomu vracať, ale proste aj to boli také, že nemal kto súdiť. Že boli také, boli veľké odchody z justície sudcov, ale len malé príchody. Takže to, no… Tak tie prieťahy proste je bolesť akože justície, a my stále akože nejak, akože namiesto toho, aby sme hľadali, že ako ich odstrániť, tak nejak stále sa nám to nedarí. A odstrániť sa to dá len dobrou organizáciou práce, akože u samotného sudcu, dobrou kontrolou zo strany predsedu a potom to, že sa prestane do tej justície zasahovať.

Marie Stracenská: Čiže to nám… Čiže hovoríte to, že turbulencie justícii nesvedčia neustále…

Jana Baricová: Nesvedčia, nie, rozhodne nie.

Marie Stracenská: A druhú vec, že keď sem teda príde tá agenda prieťahov, tak bude náročná nielen po odbornej stránke, ale aj po takej tej manažérskej, osobnostnej a organizačnej, áno?

Jana Baricová: To ono to zas až také akože… Pokiaľ toho nie je priveľa, tak to sa dá tak nejakým spôsobom akože vyriešiť prijateľne, že to, nie je to nejaké také, že náročné na rozmýšľanie. Lebo to otvoríte spis a zistíte, že tu a tu nekonali pol roka a to sa dá proste akože preveriť, to je skôr taká mechanická robota. Ale prečo, prečo sme chceli a snažili sme sa o to, aby to z toho ústavného súdu odišlo, bol ten dôvod, že je to anonymné. Viete, že my síce akože povieme, vyslovíme, že bol prieťah, prikážeme tomu súdu konať, dáme tomu sťažovateľovi nejaké finančné zadosťučinenie, o čo zrejme akože aj tiež dosť ide. A tým to, tým to skončí. A koľkokrát sa stane, že to nemá žiaden, žiaden ohlas to nemá na tom súde. Ani ten predseda si toho nevšimne a nám za pol roka príde ďalšia sťažnosť, že stále sa nekoná. Toto nesmie byť, že ten, ten… Akonáhle ústavný súd alebo iný súd vysloví prieťah, tak ako treba… Tá vec sa stane súrnou a v tom, v tom prípade treba konať akože okamžite.

Marie Stracenská: Čiže koncovka…

Jana Baricová: Tá koncovka tu nie je, presne o to ide. A preto sme ako hľadali nejaký iný systém, a nemuseli sme ani tak veľmi hľadať, napríklad v trestnom konaní máte také, že podáte sťažnosť na prieťahy, keď sa nekoná a ten, ide to nadriadenému súdu a ten určí termín pojednávania hlavného. A toto my sme chceli dosiahnuť, aby bolo aj v správnom súdnom konaní aj v civilnom konaní. A tak sme to nejak tak sa snažili to vysvetliť, prezentovať a myslím, že sme ako, boli sme celkom s tým… Ministerstvo nebolo proti, hej, ale potom súdy sa začali brániť. Najmä teda Krajský súd v Bratislave, že on toho bude mať veľa. Potom sa urobila štatistika. Zistilo sa, že tak veľa toho nebude, takže dúfam, že to dopadne ako k vzájomnej spokojnosti. Je pravda, že tí sudcovia, viete, lebo je také, že nejaký, toho sudcu na tom okrese nejaký ústavný súd v Košiciach…

Marie Stracenská: Je pre neho ďaleko.

Jana Baricová: … to je pre neho ďaleko. Kdežto keď to má u svojho odvolacieho senátu a tí vidia, že ty si nie až taký dobrý sudca, lebo nekonáš tak úplne rýchlo, hej, tak to už je trošku ako adresnejšie. O to ide.

Marie Stracenská: Takže myslíte si, že ako najvyšší správny súd zvládol volebnú agendu a disciplinárnu, tak aj s tou prieťahovou si poradí.

Jana Baricová: On toho nebude mať veľa, lebo hneď vám poviem. Správne súdy v Košiciach a Bystrici sú v pohode. Tie nemajú takmer žiadnu sťažnosť na prieťahy a Bratislava, keď sa obsadí a keď oni to tak… A pani predsedníčka je veľmi šikovná, tak oni to, keď sa vyčistia a vyhádžu, tak ani oni nebudú mať. A to, to isté je najvyšší správny súd, tiež nemá dôvod mať prieťahy. A celkove v správnom súdnictve nie je toľko prieťahov z jedného prostého dôvodu, že v správnom súdnictve sa nevykonáva dokazovanie, lebo najviac sa zdržuje na tom dokazovaní. A to, toho je správne súdnictvo ušetrené. Čiže správny súd, keď sa zabehne, tak… Nie, nebude, to ich nezaťaží. Určite nie.

Marie Stracenská: Ja si teraz požičiam svoj podklad. Podľa uznesenia ústavného súdu z októbra 2015 „správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejnomocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť k naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívnu právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva teda nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.“ Keď sa pozriete na to, čo robí najvyšší správny súd alebo možno aj správne súdy, darí sa to napĺňať, to naprávanie?

Jana Baricová: Ja si, ja si myslím, že áno, lebo to je práve zmyslom toho, toho správneho súdnictva. Tam je aj to, že, že jednak to správne súdnictvo akoby stráži tú verejnú správu, aby si nemohla robiť, čo chce. A jednak na druhej strane pomáha tým subjektom, ktoré by mohli byť poškodené tými rozhodnutiami alebo nejakým zásahom verejnej správy, aby sa to proste nedialo. Tak si myslím, že ten účel je naplnený. A to bol napríklad aj dôvod, prečo ja som ako sa začala tomu správnemu súdnictvu venovať, lebo mne sa to akože páčilo, zaujalo ma to, že práve tam akože na jednej strane mám orgán verejnej správy alebo štát, teda v zastúpení orgánu verejnej správy a na druhej strane mám toho občana alebo právnickú osobu, ktoré, ktorý sa domnieva, že sa mu deje nejaká krivda a že ja ho môžem ochrániť. Kdežto, keď máte spor medzi dvoma ľuďmi, tak sa musíte rozhodnúť, či jedna strana alebo druhá strana. Ale tuto v tom správnom súdnictve je to také… Je to, ja by som povedala, mne sa to tak zdalo, že je to viac o tej spravodlivosti.

Marie Stracenská: Je to ale súčasne nesmierne zložité, lebo tá agenda je obrovská a široká…

Jana Baricová: Je, je. Áno, to je pravda.

Marie Stracenská: Ako členka správneho kolégia na najvyššom súde, keď ste boli teda členkou tohto správneho kolégia, tak ste vlastne tú širokú agendu v celej tej šírke vnímali a vlastne súdili ste podľa nej. Ako si spomínate na to obdobie?

Jana Baricová: Ja si spomínam, ako by som povedala, že veľmi rada na to spomínam. Nikdy som to neoľutovala, že som z toho, že som z civilu prestúpila na správne súdnictvo. Tam, keď ja som tam prišla v tom 2005-tom, tam bol aj skvelý kolektív tam bol, tam bola veľmi príjemná a akože taká kolegiálna atmosféra a ma to strašne ako zaujímalo, to, že to bolo niečo nové, a že tam sa dalo proste niečo také, akože presadiť nové, že ktorým smerom sa to bude ako vyvíjať. A to práve pani doktorka Hanzelová, ktorá ako veľmi sa teda, by som povedala, zaslúžila o rozvoj správneho súdnictva na Slovensku, tak ona to tak s nami, to tak tak ako preberala, že týmto smerom pôjdeme, týmto smerom pôjdeme, že veľa nových vecí sa tam dalo presadiť. A čo tam bolo akože aj dobré, a to je to je vidno dneska, dneska, to je, ako sa to ukazuje, že my sme svojím spôsobom aj tie, tých ľudí, ktorí rozhodovali na tých orgánoch verejnej správy, ja nechcem povedať, že sme ich vychovali alebo naučili, ale to tá rozhodovacia prax aj činnosť, celková, aj tie rozhodnutia, ako také, oproti tomu, keď to správne súdnictvo začínalo a dnes, je na ako diametrálne vyššej úrovni.

Marie Stracenská: Ono je to aj…

Jana Baricová: A myslím si, že je to zásluha správneho súdnictva, okrem iného.

Marie Stracenská: Ono im to vo finále uľahčuje prácu…

Jana Baricová: Áno, áno.

Marie Stracenská: … to, že, to, že si všímajú tie rozhodnutia, aby potom tie následné aktivity alebo ich rozhodnutia boli správne a nemuseli sa naprávať.

Jana Baricová: Oni sa napríklad, ako spočiatku to bolo také, že oni nás tak akože zaznávali, že vy tomu nerozumiete a to, a kedy sa to naučíte…

Marie Stracenská: Že nie ste z praxe, hej?

Jana Baricová: … no a my sme… Že kedy sa naučíte, akože ten zákon, akože, ja neviem, o katastri? A my hovoríme – až vy sa naučíte proces. Čiže a tým vlastne som chcela povedať, že to správne súdnictvo je viac o procese ako o hmote. Ono tým, že stráži tú zákonnosť tých rozhodnutí, tak tam je, že aby bolo v súlade so zákonom a to je akože vždycky na prvom mieste, to bol proces a potom sa išlo, že či je to aj dobre vyložené, pokiaľ ide o to, o to hmotné právo. Že my sme sa spočiatku, by som povedala, že my sme sa niekedy k tým hmotnoprávnym otázkam ani neprepracovali, lebo tak bolo špatné to rozhodnutie.

Marie Stracenská: A ako ste potom vnímali inštitucionálne osamostatnenie práve správneho súdnictva?

Jana Baricová: No tak toto je, myslím, že to bol obrovský ako pokrok, lebo my sme boli, Slovenská republika bola vlastne jedna z posledných, ktorá nemala samostatné správne súdnictvo a ktorá ako dlhé roky nemala ani samostatný predpis procesný pre správne súdne konanie. A tým, že vlastne v rámci tej rekodifikácie v 12-tom roku sme dostali ako voľnú ruku, že teda môžeme si urobiť aj procesný predpis, tak nám bolo vtedy povedané, že či si uvedomujeme, že je to prvý krok k osamostatneniu sa správneho súdnictva. My sme povedali, že plne si to uvedomujeme, že preto to aj robíme, len nejako príliš dlho to trvalo, kým sa to stalo. Ale je to ako to, to inštitucionálne osamostatnenie je, je podstatné v tom, že to správne súdnictvo oproti tomu naozajstnému všeobecnému súdnictvu ako civilu a trestu je iné. A práve je iné v tom, že ono, že nezisťuje sa tam ten skutkový stav vecí, ale že sa posudzuje zákonnosť tých rozhodnutí. Čiže ono, ono v tomto smere sa skôr podobá, to konanie pred správnym súdom sa viac podobá konaniu pred ústavným súdom, len ústavný súd ochraňuje ústavnosť a správny súd zákonnosť. Čiže je to úplne akože, je to o niečom inom, to správne súdnictvo. A my sme dosť často, ako bolo, tak ako dlho to trvalo, než to bolo pochopené. Ja sa obávam, že dodnes to nie je celkom akože pochopené, že čo je ako zmyslom toho, tej ochrany a aj tak bol, taká istá obava bola, akože aj zo strany tých orgánov verejnej správy, že ako aby im to správne súdnictvo neprerástlo cez hlavu.

Marie Stracenská: Aby im to príliš nekomplikovali sudcovia.

Jana Baricová: No áno, je to tak. Takže ono má také, ako by som povedala, že než kým sa narodilo a vyšlo z tých plienok, že malo veľmi, veľmi by som povedala, že ťažké, ťažké postavenie. Vždycky sme hovorili že my sme taká Popoluška, akože a nikto nás nechce. Nikto nás nemá rád.

Marie Stracenská: To hovoril náš pán podpredseda o senátoch, ktoré boli na tých nižších súdoch predtým na tých všeobecných…

Jana Baricová: Presne.

Marie Stracenská: … že boli také Popolušky, že nikto úplne nerozoznal tú agendu….

Jana Baricová: Presne tak to bolo.

Marie Stracenská: … a neovládal do hĺbky…

Jana Baricová: A si zoberte, že do toho, že na správne kolégium sa chodievalo za trest, ako vážne. A keď ako ten trest… Nikto nezostal, všetci sa vrátili.

Marie Stracenská: Tento rok… Tento rok bude 10 rokov od prijatia Správneho súdneho poriadku. Vy ste vlastne boli úplne pri tom vzniku. Ako si na to spomínate, na to ako, ako sa začal dávať dokopy a ako, ako vznikal?

Jana Baricová: No to bolo práve, už som to tak trošku naznačila v tej predchádzajúcej odpovedi, že ten proces bol tak nejak akože upravený ako piata časť toho starého procesu, toho bývalého Občianskeho súdneho poriadku a on v podstate, ako tým, ako sa ten, tá iná časť toho Občianskeho súdneho poriadku viac blížila do toho, do tých sporov a do tej, k tej formálnej pravde a k všelijakým takým tým princípom, ktoré sú typické len pre sporové konanie, ako koncentrácia konania a tie inštitúty proste, že opísanie, opísanie akože tých skutkových okolností a odpovede a útok, obrana, to bolo ako tomu správnemu súdnemu konaniu, to nie je vlastné. To, ako som povedala, že ono má ten proces trochu iný a my sme vlastne tam potom začali narážať, že to, čo nebolo v tej piatej časti upravené a mali sme použiť tú časť akože inú z toho Občianskeho súdneho poriadku, zrazu bola nepoužiteľná už. To znamená, že bytostne tak, ako sa rozširovali kompetencie toho správneho súdnictva, tak bytostne bolo potrebné ten proces upraviť a do toho práve došlo, prišla tá rekodifikácia s tým, že profesor Števček, predseda rekodifikačnej komisie procesnej, dnes rektor Univerzity Komenského, tak on nám dal, akože by som povedala, voľnú ruku. Že povedal – chcete to, upravte si to ako chcete. Tak my sme si na to sadli s pánom doktorom Fečíkom a s pani doktorkou Filovou a…

Marie Stracenská:… a dávali ste dokopy.

Jana Baricová: A dali sme to dokopy.

Marie Stracenská: Ako sa osvedčil, ako v praxi funguje?

Jana Baricová: Ja si myslím, že funguje celkom dobre. My sme tam ako hovorím že upravili, upravili niektoré ako osobitné typy konaní. Tam pod… A nejaké akože veľké zmeny, tie zmeny, ktoré nastali v správnom súdnom poriadku väčšinou boli z organizačných dôvodov, ale v tom, že by niečo nefungovalo, lebo nebolo akože dobre upravené, tak asi na také ustanovenie sme nenarazili. Takže keď 10 rokov tie zmeny nie sú nejaké veľké, tak asi funguje. A tam bolo hlavne akože, dôležité bolo zjednotiť to konanie, lebo predtým, no to už je 10 rokov už, už akože treba na to zabudnúť, existovali dva typy konaní správnom súdnictve: že konanie o žalobách proti právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy a konanie o opravných prostriedkoch. A to bol práve, akože problém bol v tom, že to konanie o opravných prostriedkoch bolo postavené na tom, že to rozhodnutia orgánu verejnej správy nebolo právoplatné. To boli napríklad rozhodnutia o dôchodku. Alebo aj katastrálne rozhodnutia. A oni podali akože odvolanie a o tom odvolaní rozhodoval správny súd. A teraz oni si mnohí mysleli, práve, že zas je to pokračovanie, nie je to pokračovanie… My sme vysvetľovali, že to nie je pokračovanie. Teraz sa čakalo na tú právoplatnosť a popri tom išli tie konania, ktoré boli na základe žalôb, ktoré boli právoplatne skončené. Tak sme povedali, že nič, takto to ďalej nepôjde, treba to zjednotiť, tak sme urobili len to konanie o tých žalobách. Hej, že proste podáva sa, tak je to, a keď to na základe… Ak je to proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatrení, tak sa podáva správna žaloba proti právoplatnému rozhodnutiu. To bolo veľmi podstatné. Druhá, druhá podstatná vec, ktorú bolo treba vyriešiť, boli opravné prostriedky, lebo tam bolo, predtým zaviedli odvolania. Odvolanie tiež, odvolanie sa nehodí do správneho súdnictva. Pretože to je, odvolanie sa podáva proti skutkovým akože otázkam, nie právnym. A my sme potrebovali, v správnom súdnictve sa riešia hlavne správne, právne otázky. Takže sme ako, zaviedli sme kasačnú sťažnosť ako mimoriadny opravný prostriedok a jediný opravný prostriedok, ktorá má trošku akože popri dovolaniu trebárs, keď je v civile alebo v treste, tak ona má také širšie, širší záber má napríklad ako dovolanie, ale je plne akože použiteľná. Myslím, že sa tiež osvedčila. A potom sme upravili jednotlivé typy konaní. Tam bolo napríklad, to už tiež existovalo, bola tá takzvaná plná jurisdikcia, kedy môže správny súd aj zmeniť rozhodnutie alebo že nie je celkom viazaný ako tým, čo je uvedené v žalobe, a to je v správnom trestaní. Lebo to je nevyhnutné, to je dané aj ako, že je to trest, čiže tam musí byť ten, ten, to pole pôsobnosti aj toho súdu musí byť širšie, a jednak to vyžaduje ako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Tak sme mu, tak sme osobitne upravili konanie v správnom trestaní, pretože my máme len zákon o priestupkoch a potom máme správne, potom máme správne trestanie, máme upravené ja neviem asi v osemdesiatich zákonoch. Takže sme domotali taký rámec. Potom bolo, nutné bolo sa venovať tým dôchodcom, pretože to je, lebo…

Marie Stracenská: To je veľká časť agendy.

Jana Baricová: Áno, veľká časť agendy a to je niečo ako slabšia strana, ako spotrebiteľ, zamestnanec hej, on tiež potrebuje väčšiu ochranu od toho súdu, tak sme urobili osobitné konanie v sociálnych veciach. Potom máme tú agendu azylovú a cudzineckú, kde zase sa vyžaduje rýchlosť konania. Tak tam sme urobili zasa aj toto akože osobitným konaním, aby to bolo, aby každý vedel, kam patrí. Takže toto sme sa snažili v tom správnom súdnom poriadku takto upraviť a myslím, že sa to tak celkom akože aj podarilo.

Marie Stracenská: Vy máte v civilnom živote asi veľmi rada rébusy. Ťažké veci usporiadať a zjednodušiť.

Jana Baricová: Nesťažujem sa.

Marie Stracenská: Ja sa chcem ešte opýtať na vzťah najvyššieho správneho súdu a ústavného súdu. Je, máme podpísané memorandum od októbra 2022 a tá spolupráca sa zameriava na výmenu informácií najmä na odborných podujatiach. Deje sa to aj inde? A spolupracujete aj na iných platformách alebo aj tak osobnejšie?

Jana Baricová: Ako s najvyšším správnym súdom?

Marie Stracenská: Áno.

Jana Baricová: Ja si myslím, že spolupracujeme ako veľmi dobre a, lebo tie vzťahy by som povedala, že sú pomerne aj priateľské, takže na rôznych ako seminároch, školeniach. Ako tá spolupráca je. A vymieňanie si, vymieňanie si tých skúsenosti vzájomných, lebo však aj my potrebujeme, ako zasa aj od najvyššieho správneho súdu, hlavne aby niektorí kolegovia pochopili, že o čom to správne súdnictvo je.

Marie Stracenská: Ja sa ešte opýtam na, na dôveryhodnosť, pretože v prieskume inštitucionálnej dôveryhodnosti vrcholných štátnych inštitúcií bol náš najvyšší správny súd vyhodnotený na treťom mieste pred najvyšším a ústavným súdom. Čo je výborné, to je pekný, pekný výsledok. Ako si podľa vás túto dôveryhodnosť všetky tieto tri súdy dokážu udržať do budúcnosti?

Jana Baricová: Neviem ako je to s tou dôveryhodnosťou, lebo viem, že ústavný súd nikde moc nejak v tých rebríčkoch akože nevystupuje ani nie je uvádzaný, ale dobre, verím vám to. A udržať sa to dá len kvalitnou prácou.

Marie Stracenská: Takže také povzbudenie.

Jana Baricová: To ale myslím si, že ako to… Že dá… Že môže si vybudovať… Totižto najvyšší správny súd má šancu si vybudovať dobré meno a dobre, dobrú pozíciu práve v tom, že dozerá na tie orgány verejnej správy. A on, keď bude rešpektovaný…

Marie Stracenská: Usmerňuje možno? Dozerá?

Jana Baricová: No áno, dozerá. Dozerá na kvalitu ich rozhodovania a zákonnosť ich rozhodovania, to sa dá tak povedať, lebo to je zasa, že… Môže ich a usmerňuje ich v tých rozhodnutiach. Ale pozerá sa na to, a povie im: toto robíte dobre, toto nerobíte dobre. A oni, keď toto príjmu a povedia: dobre, tak máme tu súd a nedá sa nič robiť, musíme ho rešpektovať, tak to budú prenášať potom ďalej. Dobrý je aj vzťah akože najvyššieho správneho súdu alebo správnych súdov vo vzťahu k prokuratúre. Lebo napríklad my tam sme akože, pomerne široko sme upravili aj kompetencie prokuratúry, oveľa širšie než to majú napríklad v Českej republike. A to je aj z toho dôvodu, že prokuratúra svojím spôsobom dozerá na výkon tých rozhodnutí správnych súdov, že ako sa premietajú v praxi, takže to je tiež ako pomerne, by som povedala, že plus toho správneho súdnictva, že je takto prepojené.

Marie Stracenská: Ja by som sa opýtala na záver pár osobných otázok, ak môžem. Vy ste pomáhali vytvárať množstvo zákonov a je to napríklad občiansky súdny poriadok, zákon o sudcoch a prísediacich, zákon o súdoch, zákon o rodine, o sociálnej pomoci, o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, písali ste veľký komentár k správnemu súdnemu poriadku. Baví vás to stále? Čo vás na tom tak láka? Práve na tomto písaní, komentovaní, na tejto tvorbe.

Jana Baricová: Mne sa, tá legislatíva ma baví z toho dôvodu, že môžem ovplyvniť niečo, čo trebárs, čo si ja teda napríklad myslím, že bude lepšie fungovať ako tie staré predpisy, a je to dané aj tým, že už som dosť dlho v praxi, aby som vedela, že či to pôjde alebo nepôjde. No a, keď už akože sa podieľate na tvorbe toho právneho predpisu, no tak musíte si ho aj okomentovať, no musíte ho vysvetliť, čo ste tým chceli povedať, hej. To je ako s tými básnikmi, hej. Takže baví ma to, baví ma to, keby ma to nebavilo, by som to nerobila.

Marie Stracenská: A čím vás oslovili práve tieto oblasti? Je tam veľa z tej, z tej sociálnej oblasti.

Jana Baricová: To ani, ani by som… Tak povedala, že mňa oslovili tí..

Marie Stracenská: Autori.

Jana Baricová: … autori, ktorí, tí hlavní autori, ktorí to pripravovali, že či by som sa na tom nechcela podieľať, tak som to prijala. Tak to boli len tak, keby som povedala, že dielčie. Na zákone o rodine tam toho bolo viac, lebo ja som, dosť dlho som robila aj poručenskú agendu okrem iného alebo aj civilnú spolu s poručenskou, a teda to je tá starostlivosť o deti. No a to už tá ochrana detí, k tomu patrí aj tá kuratela. To už k tomu patrí. A ostatné sú viac menej procesné predpisy, lebo to je moje také, obľúbený predmet bolo vždycky procesné právo.

Marie Stracenská: Veľa prednášate. A zaujímajú sa tí, ktorým prednášate aj o správne právo a správne súdnictvo?

Jana Baricová: Ale áno, to je také, že správne právo, je také, ako by som povedala, že veľmi, veľmi široké. Do toho ako do správneho práva hmotného sa ja moc akože to neinteresujem, na to tu máte väčších expertov na najvyššom správnom súde, ktorí vedia správne právo. A ja hovorím, ja skôr riešim tie otázky ako procesu a nabádam hlavne, keď chodím ako medzi advokátov, tak tam, lebo máte povinné právne zastúpenie v správnom súdnom konaní, konaní, najmä v konaní o žalobách a dokonca tá, na rozdiel od ústavného súdu, tá žaloba správna musí byť aj spísaná advokátom a tak, tak ja tak apelujem na tých advokátov, že aby sa tomu viac venovali, tomu správnemu súdnictvu, že môže ich to živiť.

Marie Stracenská: Čiže ich motivujte…

Jana Baricová: Snažím sa ich motivovať lebo to, je to veľmi dôležité, lebo tam tá, tam je spústa odborných pojmov a výrazov a tam ten advokát, to nie je nejaký výmysel, že sme si povedali, že to, že tam musí byť to povinné právne zastúpenie. Lebo ten občan, jednoduchá fyzická osoba, ani tá, ani jednoduchá právnická osoba, by si to asi nevedeli tak poskladať.

Marie Stracenská: V celej tej šírke.

Jana Baricová: V celej tej šírke. Takže toto je také, že ja sa snažím, tak hovorím, apelovať na tých, aby sa tomu venovali, tomu správnemu súdnictvu.

Marie Stracenská: Nepoviem tajomstvo: onedlho budete končiť na ústavnom súde ako aktívna sudkyňa. Je nejaké obdobie z tej celej vašej profesijnej cesty, z tej celej vašej kariéry, na ktoré spomínate tak nejak radšej?

Jana Baricová: Ja spomínam rada na všetky tie obdobia. Každé to obdobie, či už na okresnom súde, alebo na krajskom alebo na najvyššom alebo aj na ústavnom malo, malo svoje také, že lepšie obdobia a horšie obdobia. Ale ja keď mám tak nejak akože, keby som mala bilancovať, tak ja si myslím, že som prežila ten svoj sudcovský život, tak nejak dobre.

Marie Stracenská: Vy ste mi na začiatku, kým sme sa začali zhovárať na kameru povedali, že ste vždy chceli byť sudkyňou.

Jana Baricová: Áno.

Marie Stracenská: A neľutujete to rozhodnutie.

Jana Baricová: Určite to neľutujem.

Marie Stracenská: Čo je na tom najlepšie, byť sudkyňou, pre vás? Čo na tom je za celý ten čas najlepšie?

Jana Baricová: Tá sloboda toho rozhodovania. Že vlastne vy ste viazaný len Ústavou a zákonom a nikto vám nemôže do toho rozprávať, že ako máte rozhodnúť. A potom je tam ešte taká tá, že môžete pomôcť. Ako niekomu sa deje krivda a nespravodlivosť, a vy mu môžete pomôcť. To je strašne pekné na sudcovskom povolaní, že rozhodnete: a ty máš pravdu a ty nemáš, lebo, a ešte si to ani nepreukázal. A o to je to lepšie na tom správnom súdnictve, lebo tam nemusím nikomu hovoriť, že nepreukázal, až tak veľmi.

Marie Stracenská: Tak ďakujem, že ste toľko rokov pomáhali a pomáhate. A ďakujem aj za tento rozhovor. To bola Jana Baricová sudkyňa Ústavného súdu Slovenskej republiky.