Dôveryhodnosť a vážnosť súdnej moci je bezprostredne spätá s reputáciou jej predstaviteľov – sudcov

Disciplinárny senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 28. novembra 2025 rozhodnutím vo veci sp. zn. 32D/3/2025 oslobodil sudcu Mestského súdu Bratislava IV JUDr. Michala Kubiša podľa § 34 ods. 2 písm. b) DSP spod návrhu ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania. Podľa disciplinárneho senátu skutok, ktorého sa disciplinárne obvinený dopustil, nie je disciplinárnym previnením.

Minister spravodlivosti podal návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi JUDr. Michalovi Kubišovi pre podozrenie zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a), b) v spojení s § 116 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a prísediacich. Závažného disciplinárneho previnenia sa mal dopustiť tým, že ako sudca v súdnom konaní neoznámil predsedovi súdu ani účastníkom konania skutočnosti, ktoré mohli zakladať dôvody jeho zaujatosti k právnemu zástupcovi žalobcu v danej veci. Podľa ministra spravodlivosti tým sudca ohrozil dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov a navrhol mu znížiť funkčný plat o 50 % na obdobie šiestich mesiacov.

Minister spravodlivosti uvádzal, že právny zástupca žalobcu a disciplinárne obvinený sudca študovali v jednom ročníku a v jednom študijnom krúžku na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Disciplinárne obvinený sudca až do právoplatného skončenia predmetného súdneho konania vzťah k právnemu zástupcovi žalobcu predsedovi súdu, ani žalovanému neoznámil, čím podľa ministra spravodlivosti porušil povinnosť podľa § 50 ods. 1 CSP. Podľa ministra spravodlivosti sa disciplinárne obvinený sudca síce mohol cítiť nezaujatý, ale dôležitejšia je objektívna stránka, keď sa sudca musí ako nezaujatý a nestranný v očiach verejnosti aj javiť.

Disciplinárne obvinený sudca vysvetlil, že s právnym zástupcom žalobcu študoval pred 18 rokmi, no od ukončenia štúdia v roku 2005 s ním nebol v žiadnom kontakte a jeho profesionálny ani súkromný vývoj nesledoval. Viac ako 18 rokov sa nekontaktujú a ani v období vysokoškolského štúdia ich vzťah neprekračoval hranice bežného kontaktu dvoch študentov študujúcich na rovnakej vysokej škole z dôvodu zaradenia do rovnakého krúžku. Preto podľa disciplinárne obvineného sudcu neexistoval dôvod, aby požiadal o vylúčenie z veci pre svoju zaujatosť.

Súdna rada Slovenskej republiky, ktorú disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu požiadal o stanovisko, neidentifikovala v skutkovej vete žiadne etické previnenie sudcu.

Skutočnosť, že sudca a právny zástupca žalobcu boli spolužiaci, nebola v disciplinárnom konaní sporná. Medzi účastníkmi bola spornou kvalifikácia postupu disciplinárne obvineného sudcu, ktorý, súc si vedomý svojho „pomeru k právnemu zástupcovi žalobcu“, túto skutočnosť neoznámil predsedovi súdu.

Podľa disciplinárneho senátu pri posudzovaní nestrannosti sudcu je potrebné zvažovať, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci pristupuje alebo by pristupovať mohol. Vylúčiť sa má vtedy, keď je zjavné, že jeho vzťah (pomer) dosahuje taký charakter a intenzitu, že nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Sudcu možno podľa disciplinárneho senátu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo pre jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom. Skutočnosti, ktoré je sudca povinný oznámiť predsedovi súdu podľa § 50 ods. 1 CSP, musia byť relevantné a nemôže ísť o akýkoľvek vzťah sudcu, či už k veci, účastníkom, alebo ich zástupcom. V opačnom prípade by už samotná artikulácia zdania (zaujatosti) vyvolávala pochybnosť o nezávislosti sudcu.

Disciplinárny senát konštatoval, že vzťah disciplinárne obvineného sudcu k zástupcovi žalobcu za okolností, keď títo neprišli do akéhokoľvek styku 18 rokov a predtým kvalita ich vzťahu nepresahovala rámec náhodných stretnutí dvoch študentov, nie je zo žiadneho racionálneho uhla pohľadu vzťahom, ktorý by bolo možné označiť za „pomer sudcu k zástupcovi“ v zmysle § 49 ods. 1 CSP. Disciplinárny senát navyše konštatoval, že pokiaľ by sa takýto vzťah mal považovať za „pomer sudcu k zástupcovi“, mal by sudca rovnaký pomer ku ktorémukoľvek zo svojich spolužiakov. Inými slovami, uvedená interpretácia ustanovenia § 49 ods. 1 CSP by viedla k absurdným situáciám, keď by sudca musel skúmať a oznamovať svoju potenciálnu zaujatosť vo vzťahu k stovkám až tisíckam osôb. Takýto zjavne rigidný až absurdný prístup k interpretácii ustanovenia § 49 ods. 1 CSP má podľa disciplinárneho senátu zároveň potenciál paralyzovať rozhodovaciu činnosť sudcov, ktorí by relevantný čas museli tráviť dohľadávaním informácií o účastníkoch konania a ich zástupcoch. Podľa disciplinárneho senátu disciplinárne obvinený sudca oprávnene a dôvodne vychádzal z ustálenej judikatórnej praxe, dospejúc k záveru, že jeho vzťah k právnemu zástupcovi nebol takej intenzity, ktorú by musel oznamovať, keďže takýto vzťah nezakladá kvalifikovaný pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania.

Za osobitnú zmienku podľa disciplinárneho senátu stojí fakt, že účastníkom súdneho konania, v rámci ktorého sa mal podľa ministerstva spravodlivosti disciplinárne obvinený sudca dopustiť tvrdeného závažného disciplinárneho previnenia bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, teda zložka výkonnej moci. Z tohto uhla pohľadu možno iniciovanie disciplinárneho konania voči sudcovi za jeho rozhodovaciu činnosť vnímať ako „konflikt mocí“, ktorý je síce zákonom umožnený, regulovaný a teda aj predpokladaný, zároveň však musí podliehať ústavným limitom. Už samotné vedenie disciplinárneho konania môže podľa disciplinárneho senátu mať a často má difamujúci efekt. Spochybňovanie nezávislosti a nestrannosti sudcu možno hodnotiť ako najväčšie reputačné riziko, keďže sa prirodzene asociuje s predpokladom spreneverenia sa sudcu svojmu „najsvätejšiemu“ poslaniu, rozhodovať veci nestranne. Disciplinárny senát dodáva, že reputácia (alebo povesť v zmysle súhrnu presvedčení o charaktere, kvalite a spoľahlivosti sudcu) je jednou z najväčších hodnôt, ktorou sudca disponuje a ktorú si dlhodobo buduje. S istou dávkou expresívnosti možno použiť paralelu, že zruinovať sudcovi reputáciu je ako dolámať huslistovi prsty.

Disciplinárny senát v rozsudku uzatvára, že dôveryhodnosť, vážnosť alebo dobrá povesť súdnej moci je bezprostredné spätá s reputáciou jej predstaviteľov, teda sudcov. Ako kvapka oleja dokáže kontaminovať vodnú plochu, tak jeden skorumpovaný sudca dokáže zmariť úsilie stovky iných. Dobrá povesť justičného systému je predpokladom jeho dôveryhodnosti, čo je stavom celospoločensky želaným. Uvedomenie si týchto úvah potom prirodzene musí viesť k ich zohľadneniu a teda aj istej zdržanlivosti.

Rozhodnutie disciplinárneho senátu bolo prijaté pomerom hlasov 5:0.

Rozhodol senát č. 32D najvyššieho správneho súdu v zložení: predseda senátu JUDr. Michal Matulník, PhD., sudcovia Mgr. Kristína Babiaková, Mgr. Peter Mach, PhD. a prísediace sudkyne JUDr. Viera Kováčiková a JUDr. Iveta Zelenayová.

Rozhodnutie vo veci so sp. zn. 32D/3/2025 si môžete vyhľadať v časti Rozhodovacia činnosť na webe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky