Rozvíjame justičný dialóg so Súdnym dvorom Európskej únie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky požiadal SD EÚ o výklad práva EÚ, ktorý považoval za nutný v dvoch kasačných konaniach. Vo veci sp. zn. 7Svk/34/2025 uznesením z 8. apríla 2026 požiadal o výklad čl. 22 Rokovacieho poriadku SD EÚ, vo veci sp. zn. 7Svk/15/2026 zasa uznesením z 22. júla 2026 požiadal o výklad čl. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Vo veci sp. zn. 7Svk/34/2025 žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), aby mu podľa zákona o slobode informácií sprístupnilo písomné pripomienky – vyjadrenia ktoré podali účastníci v konaní pred SD EÚ sp. zn. C-203/20). Ministerstvo spravodlivosti niektoré z týchto pripomienok sprístupnilo, odmietlo však žalobcovi poskytnúť pripomienky Európskej komisie a pripomienky fyzických osôb, ktoré sa zúčastnili konania pred SD EÚ. Toto odmietnutie odôvodnilo okrem iného tým, že tieto pripomienky boli adresované SD EÚ, pričom ministerstvo spravodlivosti ich dostalo len na vedomie. Nebolo teda ich pôvodcom a zákon o slobode informácií nemôže pôsobiť extrateritoriálne voči iným subjektom. Správny súd sa s týmto posúdením v zásade stotožnil, a preto žalobca podal proti jeho rozsudku kasačnú sťažnosť.

Najvyšší správny súd považoval za dôležité, že sprístupňovanie kópií zo spisov SD EÚ upravuje čl. 22 jeho rokovacieho poriadku, ktorý takisto môže byť predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ. Uvedené ustanovenie (čl. 22 Rokovacieho poriadku SD EÚ) sa pritom podľa názoru najvyššieho správneho súdu dá vykladať dvojako, síce buď tak, že viaže len samotný SD EÚ, ale nebráni tomu, aby slovenské právo uložilo ministerstvu spravodlivosti, aby podania, ktoré mu zaslal SD EÚ, sprístupňovalo iným osobám, alebo tak, že ide na úrovni práva EÚ o všeobecnú úpravu nakladania s obsahom spisov SD EÚ, ktorá vylučuje, aby slovenský zákonodarca inak upravoval sprístupňovanie takých podaní.

Preto sa rozhodol predložiť SD EÚ túto otázku:

„Bráni čl. 22 ods. 2 Rokovacieho poriadku SD EÚ … v spojení s čl. 253 ods. 6 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 63 a čl. 64 ods. 2 Protokolu (č. 3) o štatúte SD EÚ takému výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého je orgán členského štátu povinný sprístupniť tretím osobám (komukoľvek) písomnosť, ktorú SD EÚ v rámci písomnej časti konania predložil niekto iný než tento členský štát a ktorú SD EÚ doručil tomuto členskému štátu v rámci plnenia svojej úlohy podľa čl. 20 ods. 2 Protokolu (č. 3) o štatúte SD EÚ?“

Rozhodnutie prijal senát 7S najvyššieho správneho súdu jednomyseľne v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Jana Martinčeková a členovia senátu Michal Novotný a JUDr. Eva Vékonyová. Konanie sa vedie pred SD EÚ pod sp. zn. C-456/26.

Vo veci sp. zn. 7Svk/15/2026 občianske združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana lesa, požiadalo o sprístupnenie rozhodnutí Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) o povolení tzv. výnimky z druhovej ochrany (známeho aj ako „povolenie na odstrel“) medveďa hnedého. Tieto rozhodnutia ministerstvo životného prostredia vydávalo v čase, keď vláda vyhlásila mimoriadnu situáciu práve v súvislosti s nežiaducim výskytom medveďa hnedého. Na základe tejto žiadosti združenie 31. júla 2025 získalo aj rozhodnutie, ktoré ministerstvo životného prostredia vydalo dňa 10. apríla 2025. Dňa 30. septembra 2025 proti nemu združenie podalo správnu žalobu, správny súd ju však odmietol ako oneskorenú. Správny súdny poriadok (§ 181 ods. 3) totiž vyžaduje, aby zainteresovaná verejnosť podala žalobcu najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Podľa správneho súdu táto lehota uplynula už 10. júna 2025.

Najvyšší správny súd mal predovšetkým pochybnosti, či žalujúce združenie je zainteresovanou verejnosťou, pretože v slovenskom práve – mimo čl. 2 ods. 4 a 5 Aarhuského dohovoru chýba všeobecná definícia zainteresovanej verejnosti. Správny súdny poriadok (§ 42 ods. 1) síce dovoľuje, aby zainteresovaná verejnosť podala žalobu proti rozhodnutiu napríklad ministerstva, ale len za podmienky, že mala právo zúčastniť sa administratívneho konania pred ministerstvom. Kvôli veľmi špecifickej úprave však občianske združenia, ktoré sa zaoberajú ochranou prírody, nemali právo zúčastniť sa konaní, v ktorých ministerstvo životného prostredia počas mimoriadnej situácie rozhodovalo o odstrele medveďa. Tým však nespĺňali podmienku, ktorú ustanovuje Správny súdny poriadok. Najvyšší správny súd vyjadril pochybnosti, či takáto právna úprava zodpovedá požiadavkám čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 47 Charty, ako ich vykladá judikatúra SD EÚ.

Ďalej najvyšší správny súd uznal, že právo EÚ nevylučuje ustanovenie lehôt na podanie žalôb, no tieto ustanovenia musia spĺňať tzv. požiadavku efektivity. To znamená, že nesmú byť naformulovaná tak, aby spôsobili nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv uznaných právom EÚ. Správny súdny poriadok v § 181 ods. 3 ustanovuje, že zainteresovaná verejnosť musí podať správnu žalobu vždy do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Už ustálenie okamihu, kedy rozhodnutie ministerstva životného prostredia z 10. apríla 2025 nadobudlo právoplatnosť, bolo pre žalobcu náročné, lebo toto rozhodnutie sa nevydávalo podľa Správneho poriadku, ktorý tento okamih jasne upravuje (v § 51 ods. 1). Navyše žalobca nemal právo sa ani zúčastniť tohto konania a o rozhodnutí sa prvýkrát dozvedel až 31. júla 2025, teda v čase, keď dvojmesačná lehota na jeho napadnutie dávno uplynula (10. júna 2025). Najvyšší správny súd mal za týchto okolností pochybnosti, či takáto úprava neodporuje požiadavkám čl. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 47 Charty.

Na základe toho sa rozhodol predložiť SD EÚ tieto dve otázky:

1. „Majú sa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (… označovaného ako Aarhuský dohovor) v spojení s čl. 47 prvým odsekom Charty vykladať tak, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je ustanovenie § 42 Správneho súdneho poriadku, ktoré priznáva zainteresovanej verejnosti právo podať správnu žalobu (proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy) len vtedy, ak mala „podľa osobitného predpisu právo na účasť v administratívnom konaní“, hoci vnútroštátna právna úprava (…) za osobitných okolností, uplatniteľných v prerokúvanej veci, výslovne vylučuje účasť zainteresovanej verejnosti na administratívnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o povolení usmrtiť jedinca medveďa hnedého (ursus arctos)?

2. Ak je odpoveď na prvú otázku kladná:

   Majú sa čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, najmä požiadavka, že postup uvedený v čl. 9 ods. 3 zabezpečí zodpovedajúcu a účinnú nápravu a musí byť primeraný, spravodlivý a včasný, aj v spojení s čl. 47 prvým odsekom Charty vykladať tak, že bránia vnútroštátnej úprave akou sú ustanovenia § 181 ods. 3 a 4 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorých musí zainteresovaná verejnosť podať správnu žalobu, ktorou chce napadnúť rozhodnutie o usmrtení opísané v prvej otázke, v lehote, ktorá je vždy dva mesiace od jeho právoplatnosti a jej zmeškanie nie je nikdy možné odpustiť, hoci vnútroštátna právna úprava zainteresovanej verejnosti neumožňuje zúčastniť sa na konaní, v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané, dátum právoplatnosti nezávisí od toho, kedy sa o rozhodnutí dozvedela, a nevie ho jednoznačne ustáliť?“

Rozhodnutie prijal senát 7S najvyššieho správneho súdu jednomyseľne v zložení: predseda senátu Michal Novotný a členky senátu JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová. Konanie sa vedie pred SD EÚ pod sp. zn. C-855/26.