Spôsob sprístupňovania dokumentov nespadajúcich do rozsahu obdobia rokov 1939-1989 neupravuje zákon o pamäti národa, ale zákon o slobode informácií

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky 29. októbra 2025, rozsudkom sp. zn. 2Svk/27/2024, zamietol kasačnú sťažnosť proti zrušujúcemu rozsudku Správneho súdu v Bratislave vo veci nesprístupnenia dokumentu z roku 1992 v držbe Ústavu pamäti národa. Kasačný súd dospel k záveru, že zákon o pamäti národa upravuje sprístupňovanie a zverejňovanie dokumentov spadajúcich do obdobia rokov 1939 až 1989. Sprístupňovanie dokumentov pochádzajúcich z iných časových období a držaných Ústavom pamäti národa podlieha zákonu o slobode informácií.

Žiadateľ sa žiadosťou podľa zákona o slobode informácií domáhal od Ústavu pamäti národa (ďalej len „ÚPN“) sprístupnenia dokumentu vytvoreného dňa 30. októbra 1992 vtedajšou spravodajskou službou, ktorým by sa mohol brániť proti neoprávnenej evidencii jeho osoby v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti. ÚPN dokument nesprístupnil. Uviedol, že ide o dokument tvoriaci neoddeliteľnú súčasť zväzku, resp. o registratúrny záznam spravodajského charakteru. Dokumenty takéhoto charakteru v držbe ÚPN možno podľa ÚPN sprístupňovať a zverejňovať len v režime zákona o pamäti národa. Tento zákon nemožno obchádzať prostredníctvom zákona o slobode informácií. Proti rozhodnutiam ÚPN podal žiadateľ správnu žalobu, ktorej Správny súd v Bratislave vyhovel, rozhodnutia ÚPN zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Kasačný súd, na základe kasačnej sťažnosti ÚPN, posudzoval správnosť právnych záverov Správneho súd v Bratislave. Zdôraznil, že už z času vzniku a z pôvodcu vyžiadaného dokumentu je zrejmé, že tento dokument nespĺňa zákonnú definíciu bezpečnostnej zložky podľa zákona o pamäti národa a nepodlieha tak úprave sprístupnenia podľa tohto predpisu. Samotná skutočnosť, že vyžiadaný dokument bol ÚPN odovzdaný inými orgánmi Slovenskej republiky ako dokument o činnosti bezpečnostných zložiek, ešte podľa kasačného súdu neznamená, že takýto dokument musí byť sprístupňovaný len podľa zákona o pamäti národa.

Keďže otázku sprístupnenia vyžiadaného dokumentu zákon o pamäti národa neupravuje a ani nevylučuje, aj podľa názoru kasačného súdu je potrebné postupovať v intenciách zákona o slobode informácií. V predmetnom prípade podľa kasačného súdu nejde o sprístupnenie takej informácie, ktorá by podliehala zákonnému obmedzeniu, pretože zo žiadneho ustanovenia zákona o pamäti národa, ani zákona o slobode informácií nevyplýva, že by sprístupnenie požadovaného dokumentu nebolo prípustné.

Podľa kasačného súdu je pravdou, že zákon o slobode informácií vyčerpávajúco neupravuje všetky eventuality práva na informácie, ani povinnosti orgánov verejnej moci. Vo vzťahu k iným zákonom pôsobí ako právny predpis všeobecnej povahy a špeciálne zákony derogujú jeho použitie v rozsahu, v ktorom tieto upravujú sprístupňovanie a zverejňovanie informácií. Avšak aj kasačný súd zastáva názor, že ak sprístupnenie požadovaného dokumentu v zákone o pamäti národa osobitne upravené nie je, zákon o pamäti národa použitie zákona o slobode informácií priamo ani nepriamo nevylučuje, postup na jeho sprístupnenie v plnej miere upravuje zákon o slobode informácií.

Navyše tiež kasačný súd poukázal na skutočnosť, že judikatúra kasačného súdu sa v zásade ustálila na názore, že osoba, ktorá má nárok na informáciu podľa osobitného predpisu, nie je zákonom o slobode informácií zbavená možnosti využiť jeho právny režim s výhodami, resp. s nevýhodami, ktoré z neho plynú. Vzťah medzi zákonom o slobode informácií a inými osobitnými úpravami je preto komplementárny, nie vylučujúci. Jeden možný spôsob získania informácie teda nevylučuje použitie druhého spôsobu.

Rozsudok prijal najvyšší správny súd jednomyseľne, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát č. 2 najvyššieho správneho súdu v zložení: predseda senátu prof. JUDr. Juraj Vačok, PhD. (sudca spravodajca), sudcovia JUDr. Elena Berthotyová, PhD. a JUDr. Marián Trenčan.

Rozhodnutie vo veci so spisovou značkou 2Svk272024 (PDF, 243 KB)