Správny podcast – JUDr. Beatrix Ricziová, PhD.: Pôsobenie sudkyne na Všeobecnom súde

Marie Stracenská: Dobrý deň, počúvate Správny podcast, podcast Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Jeho cieľom je vytvárať priestor pre debatu o správnom súdnictve, jeho podstate, špecifikách, histórii, súčasnosti a otázkach súvisiacich so súdnou kontrolou verejnej správy, ale aj o všeobecných témach týkajúcich sa súdnictva. Dnes vítam Beatrix Ricziovú, sudkyňu Všeobecného súdu…

Beatrix Ricziová: Dobrý deň.

Marie Stracenská: … Súdneho dvora Európskej únie. Dobrý deň. Hovoriť budeme o Všeobecnom súde, ale aj o európskej judikatúre, prejudiciálnych otázkach a správnom súdnictve. Ďakujem, že ste prijali naše pozvanie.

Beatrix Ricziová: Ďakujem za pozvanie.

Marie Stracenská: Ja zvyknem našich hostí vždy na začiatku predstaviť, urobím to teraz rovnako. Magisterský titul v odbore právo ste získali v roku 2005 na Univerzite Komenského Bratislave a v roku 2012 ste tam získali doktorandský titul. V roku 2002 ste začali svoju profesijnú kariéru ako právna asistentka v advokátskej kancelárii, kde ste pôsobili až do roku 2004. V rokoch 2005 až 6 ste pôsobili ako právnička na Inštitúte pre aproximáciu práva Úradu vlády a v rokoch 2007 až 8 v Kancelárii zástupcu Slovenskej republiky pred súdmi Európskej únie na slovenskom ministerstve spravodlivosti. V rokoch 2009 až 2022 ste zastávali funkciu zástupcu Slovenskej republiky pred súdmi Európskej únie, od roku 2007 až do roku 2010 ste boli členkou stálej komisie legislatívnej rady vlády pre občianske a obchodné právo a od roku 2012 do roku 2015 členkou slovenskej komisie pre rekodifikáciu občianskeho práva procesného. Za sudkyňu Všeobecného súdu Európskej únie vás vymenovali v júli 2022. Súdny dvor Európskej únie v spolupráci s vnútroštátnymi súdmi členských štátov dohliada na uplatňovanie a jednotný výklad práva Únie a na webe Súdneho dvora Európskej únie sa píše, že po rokoch neúspešných výberov ste, vo vás získalo Slovensko naozaj kvalitného a erudovaného zástupcu. Začnem, prosím, tým, že vás poprosím, aby ste v skratke predstavili Súdny dvor Európskej únie a v rámci neho Všeobecný súd.

Beatrix Ricziová: Takže Súdny dvor je inštitúcia Európskej únie, sídli v Luxemburgu a pozostáva z dvoch súdov. Samotného Súdneho dvora a postupom rokov tam pribudol ďalší sud, ktorý momentálne sa volá Všeobecný súd. To je ten súd, na ktorom som sudkyňou. Úplne v hrubých obrysoch si to možno predstaviť ako ústavný súd a najvyšší správny súd, to znamená ten Súdny dvor plní funkcie viac menej ako keby ústavný súd, ústavného súdu Európskej únie a Všeobecný súd funkcie najvyššieho správneho súdu. Takže keď napríklad komisia alebo iné inštitúcie, orgány Európskej únie vydajú rozhodnutia, často individuálne rozhodnutia, tak to je napríklad typické konanie pred našim súdom, že je podaná individuálna žaloba o neplatnosť takéhoto správneho rozhodnutia.

Marie Stracenská: Viete povedať nejaké príklady, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ktoré mali dopad na slovenské správne súdnictvo?

Beatrix Ricziová: Určite a nebolo ich málo. Je ich veľa, aj tých, ktoré neboli iniciované slovenskými súdmi, ale ak sa sústredíme na tie, ktoré boli vyvolané položením prejudiciálnej otázky, otázok slovenskými súdmi, tak len z mojej praxe si spomínam na hneď viacero prípadov, ktoré mali dosť veľký dopad. Určite každý pozná kauzu pezinskej skládky, konanie Križan sa to volalo vtedy, ktoré malo významný dopad na správne súdnictvo. Potom boli rôzne otázky v oblasti DPH, ktoré sa napríklad týkali otázok aplikovania pravidiel preklúzie, ktoré sme my mali v našom národnom práve, že, že sa to nemôže aplikovať automaticky, tie pravidlá, ale treba prihliadať napríklad na neutrál, na zásadu neutrality DPH. Potom bolo jedno konanie, ktoré sa týkalo napríklad preddavku na registráciu na DPH. Tam tiež to, a vlastne slobody, slobody podnikania, a či, či nebráni takáto úprava slobode podnikania. Tam tiež na slovenskú právnu úpravu malo rozhodnutie Súdneho dvora veľký vplyv. Potom napríklad sa dajú spomenúť dve konania, ktoré iniciovalo Lesoochranárske združenie VLK, ktoré mali vplyv na postavenie environmentálnych organizácií, či už ich prístup k súdu alebo ich postavenie v správnom konaní ako takom. Takže je celý rad konaní vyvolaných len slovenskými súdmi, ktoré mali určite dopad a odrazili sa aj tým, že sa zmenila napríklad legislatíva.

Marie Stracenská: Aj tunajší súd sa prejudiciálnymi otázkami obracia na Súdny dvor Európskej únie. Ako vyzerá ten rozhodovací proces v prejudiciálnych konaniach?

Beatrix Ricziová: No v prvom rade treba povedať, že teraz máme posledné roky, možno dva, veľkú zmenu, lebo kým doteraz historicky vždy prejudiciálne otázky rozhodoval iba Súdny dvor, tak najnovšie o niektorých prejudiciálnych otázkach v niektorých vybraných oblastiach rozhoduje Všeobecný súd. A myslím si, že ďalšia zmena je na ceste, to znamená ten okruh otázok, o ktorých bude rozhodovať Všeobecný súd v prejudiciálnych konaniach sa v dohľadnom čase pravdepodobne ešte rozšíri. Pokiaľ ide o váš súd, tak dôležité je napríklad, že rozhodujeme otázky týkajúce sa DPH. Takže tieto daňové. Alebo colný kódex alebo práva pasažierov, to už asi nie ste vy. Ale tie daňové otázky, to, to sa týka vášho súdu a vlastne prešli na Všeobecný súd, ak sa netýkajú nejakých otázok napríklad ľudských práv, Charta, keď je tam Charta, ale skutočne, ako imanentnou súčasťou tej otázky, pretože po zavedení Charty od roku 2009 sa ten charakter prejudiciálnych otázok všeobecne veľmi veľmi zmenil. A ja som to teda pozorovala v praxi, že kým voľakedy to boli skutočne otázky položené na konkrétny článok, výklad nejakého článku alebo jeho platnosť, nejakej smernice, nariadenia, tak v súčasnosti už je málo prejudiciálnych otázok, kde to nie je spojené, kde do tej otázky nie je zakomponovaná Charta. To ale neznamená, že ona tam hrá úplne rozhodujúcu úlohu vždy v každom prípade. Proste niekedy je to tam pridané a nie je to ten rozhodujúci komponent tej otázky a stále je rozhodujúcim komponentom tej otázky prejudiciálnej výklad toho sekundárneho práva. Ale môže sa stať naopak, že rozhodujúce v tej otázke skutočne je skutočne tá rola tej Charty, takže podľa tohto pre, je to samozrejme ťažké rozhodovanie, ale podľa tohto Súdny dvor vyberá, či si aj v tých otázkach, ktoré prešli na Všeobecný súd, či si ponechá tú prejudiciálnu otázku u seba a bude o nej rozhodovať on, to znamená, ak tam tá Charta skutočne zohráva významnú rolu alebo všeobecné princípy práva Únie, ľudské práva alebo keď je to taká, povedzme technickejšia otázka, taká bežná, tak potom podľa tých pravidiel rozhoduje o tom Všeobecný súd. Samozrejme, urobili sme na Všeobecnom súde, keď nám prišla táto kompetencia, všetko, čo bolo v našich silách, aby tie, spôsob toho konania alebo ten priebeh toho konania bol podobný alebo skoro identický, pretože niektoré procesy, aj keď je to jedna inštitúcia a v jednej, v jednom komplexe budov, tak niektoré tie prístupy k vnútornému rozhodovaniu, o čom rozhoduje sudca spravodajca, o čom rozhoduje komora, o čom rozhoduje plénum, predseda súdu, boli značne odlišné medzi Súdnym dvorom a Všeobecným súdom aj dodnes sú v priamych žalobách. No ale aby sme vlastne plne vedeli nahradiť ten Súdny dvor a rozhodovať tak, ako on rozhoduje a ako, a zabezpečiť ten štandard rozhodovania o prejudiciálnych otázkach, ako sú účastníci konania, členské štáty zvyknuté na Súdnom dvore, tak sme urobili skutočne všetko úsilie, aby sme aj vnútorné procedúry rozhodovania čo najviac prispôsobili tomu, ako v prejudiciálnych konaniach rozhoduje, rozhoduje Súdny dvor vnútorne o týchto veciach. No a máme na to dve osobitné vyhradené komory, ktoré rozhodujú prejudiciálne otázky. Na Súdnom dvore samozrejme všetky komory rozhodujú o prejudiciálnych otázkach. To konanie sa všeobecne dá rozdeliť na písomnú a ústnu časť, pričom ústna časť je u nás, u nás dosť častá. To znamená, kým v Štrasburgu, ak sa nemýlim, tak tam to nie je až také časté. U nás je to veľmi časté a dokonca napríklad, ak sa účastník konania, ktorý mal právo sa písomne vyjadriť a nevyjadril sa, ak požiada o ústnu časť, tak vlastne dokonca musí byť. Takže je to odlišný trošku prístup. V tej písomnej časti dôležité je možno ešte povedať to, že prejudiciálne konanie je vždy definované ako keby taký dialóg medzi, medzi národnými súdmi a tým Súdnym dvorom alebo teda teraz už aj Všeobecným súdom. To znamená, nie je to kontradiktórne konanie. To aj v judikatúre je povedané: toto nie je kontradiktórne konanie, je to skôr také poradné konanie. Ale napriek tomu teda sú tam strany, ktoré majú právo sa vyjadriť. Samozrejme, sú tu účastníci toho vnútroštátneho konania, ktoré podnietilo podanie tých prejudiciálnych otázok. Potom je to vždy ten štát, z ktorého idú tie prejudiciálne otázky, ale aj všetky ostatné členské štáty. Ku každej prejudiciálnej otázke sa písomne vyjadruje Európska komisia a ak sú tam nejaké otázky, ktoré sa týkajú napríklad platnosti nariadenia, tak sa zvykne napríklad vyjadriť aj Rada, alebo Európsky parlament, pretože to sú spolu zákonodarcovia, ktorí taký právny akt prijímali, takže ak sa ich to nejako takto dotýka a vyhodnotia to, tak sa tiež k tomu vyjadria. Prípadne v niektorých otázkach sa môžu vyjadriť aj štáty Európskeho združenia voľného obchodu, to znamená je tam veľmi veľa subjektov, ktoré môžu podať jedno písomné podanie väčšinou. A potom vlastne končí, zhruba to hovorím, písomná časť a začína tá ústna časť. Najprv prebiehajú, samozrejme, vnútorné procesy, kde ten súd proste sudca spravodajca pripravuje nejakú, nejakú predbežnú správu a tak ďalej. Potom, ak teda bolo požiadané o pojednávanie alebo ak súd sám vyhodnotí, že potrebuje pojednávanie, aj keď nikto nežiadal o pojednávanie, tak sa uskutoční pojednávanie. Spravidla jedno. To je ináč, možno zaujímavá informácia, že vo všetkých typoch konaní, aj či už sú to prejudiciálne alebo, alebo priame žaloby, na obidvoch súdoch spravidla ide o jedno pojednávanie a nemáme…

Marie Stracenská: Čiže tam sa, tam sa udeje úplne všetko…

Beatrix Ricziová: Áno.

Marie Stracenská: … vrátane vyhlásenia rozhodnutia.

Beatrix Ricziová: Nie.

Marie Stracenská: Aha.

Beatrix Ricziová: Nie, tam sa udeje to, že strany povedia svoje argumenty a my sa ich spýtame na to, čo sa potrebujeme spýtať a oni odpovedajú, na konci majú nejaké záverečné reči, ktoré, kde ešte zhrnú svoje argumenty a tam to končí. Nikdy nie je vynesené rozhodnutie na tom pojednávaní. Spravidla ak teda nastanú veľmi výnimočné okolnosti, že by sa muselo pojednávanie opakovať, čo je skutočne veľmi výnimočné, alebo muselo byť nejaké druhé, tak po tom pojednávaní vlastne vec je odročená na takzvané de libere. Sudcovia hneď po pojednávaní väčšinou, sa stretnú, alebo teda ani sa nerozídu a prediskutujú, ktorým smerom si myslia, že by tá vec mala byť rozhodnutá, ak majú už nejaké výhrady voči nejakým argumentom, ktoré predtým ten sudca spravodajca uviedol, alebo ich naopak podporujú, tak si to povedia navzájom, aby, aby on vedel, čo napísať. No a potom on ide napísať ten rozsudok a keď napíše ten rozsudok, tak prebieha to samotné de libere, ktoré môže mať niekoľko kôl, kde tí sudcovia sa stretnú a proste rozprávajú už o konkrétnych formuláciách, konkrétnych vetách alebo aj o riešení alebo o všeobecnejších alebo rozsiahlejších zmenách v tom texte. No a toto môže trvať od jedného dňa po niekoľko mesiacov, podľa závažnosti problematiky, rozsahu veci a samozrejme rozsahu súhlasu alebo nesúhlasu tých sudcov, ktorí sú v tom rozhodovacom zložení. No a keď je konečne rozsudok teda k spokojnosti rozhodovacieho zloženia sudcov napísaný, tak ide k takzvanému lektorovi rozsudku, ktorý… Lektori rozsudkov majú strážiť jednotu formulácií, používanie, jednotné používanie judikatúry. Samozrejme, oni nie sú sudcovia, oni môžu navrhnúť zmenu v tom rozsudku, ale sudcovia nie sú v žiadnom prípade povinní akceptovať tie zmeny, ktoré oni navrhnú, ale niekedy je to dobré, mať ešte ďalší pohľad na vec niekoho, kto sleduje matériu prierezovo a proste pozná tú judikatúru alebo teda ju sleduje systematicky a vtedy a vie, vie povedať, že možno rovnaký, rovnaká veta bola povedaná v inom rozsudku a možno z týchto a z týchto dôvodov je lepšie citovať tento rozsudok ako tento rozsudok, takéto veci môžu navrhnúť lektori rozsudkov. Potom ešte v niektorých prípadoch aj korektori, ktorí zase opravujú gramatiku, lebo tie rozsudky sú písané vo francúzštine väčšinou, hovorím väčšinou, pretože na Všeobecnom súde práve máme takú pilotnú fázu, kde sa pokúšame niekoľko rozsudkov písať po anglicky, ale na dobrovoľnej báze, ale väčšinou, teda absolútna väčšina je po francúzsky. No a keď už to konečne je hotové a schválené opäť raz komorou, tak potom ide ten rozsudok na preklad, ktorý môže trvať od…. Do iných jazykov, minimálne do jazyku konania, a to môže trvať od takého jedného mesiaca až po veľa mesiacov, zase to závisí od…

Marie Stracenská: Od rozsahu, náročnosti.

Beatrix Ricziová: … rozsahu. A až potom sa rozsudok vynesie, to znamená v deň, kedy väčšinou spravidla na Všeobecnom súde to predseda Súdneho dvora, predseda súdu, keď on vynesie rozsudok verejne, tak v tom, v ten deň bude dostupný aj na webovej stránke a aj sa ten text doručí elektronicky…

Marie Stracenská: Na daný súd.

Beatrix Ricziová: … účastníkom konania.

Marie Stracenská: Aha. Ako…. Rozmýšľam nad tým, že chodia prejudiciálne otázky z rôznych krajín Európy, tak či sa nejako líši ich kvalita. To ma zaujíma a ako, ako si v tomto počínajú slovenské súdy?

Beatrix Ricziová: Samozrejme sú odlišnosti, ale nedá sa zovšeobecňovať. Každý sudca každého súdu každého členského štátu Európskej únie môže podať prejudiciálnu otázku a nedá sa povedať, že všetci sudcovia jedného štátu píšu rovnako, že. To znamená, je to veľmi, je to veľmi individuálne, ale napriek tomu možno vybadať niektoré odlišnosti dané väčšinou právnou kultúrou a proste nejakou právnou školou, ako, ako sa zvyknú písať tie texty v tých daných krajinách. Niektoré sú viac formálnejšie, myslím, že tam patrí aj Slovensko. Niektoré sú možno menej formálne. Ja som vždy mala napríklad rada, kým nevystúpili, britské prejudiciálne otázky, pretože ony vedeli byť také osviežujúce, by som povedala, že niekedy tam sudca napísal: Ráno som sa zobudil, pozrel som sa z okna a uvidel som tam na pasienku ovce a napadlo ma, že musím podať prejudiciálnu otázku. Vyslovene to tam takto napísal.

Marie Stracenská: To je ozaj v podnete, ktorý…

Beatrix Ricziová: Áno, áno. To znamená, je to možno… a samozrejme potom to napísal právnicky, ale možno to niekedy tak osvieži, zľahčí, zľahčí ten prístup na začiatku a jednoducho možno sa človeku s lepšou náladou s tým pracuje. Takže ale, ale aj o to ide, že do akej miery sa používajú napríklad vlastné formulácie alebo citácie, doslovné citácie právnych predpisov, rozsudkov, do akej, alebo do akej miery sa to snaží ten sudca daného štátu preformulovať vlastnými slovami a skutočne povedať, čo sa pýta. A napríklad slovenskí sudcovia dosť často, ak som pozorovala doteraz, tak, tak ako aj vo vnútroštátnych rozhodnutiach citujú, proste ustanovenia, citujú judikatúru, majú veľa poznámok pod čiarou, často používajú veľa poznámok pod čiarou, kde odkazujú na nejaké konkrétne súdne rozhodnutia, či vnútroštátne alebo európske, z ktorých vyvodili tú ideu, ten nápad, že by mali podať prejudiciálnu otázku. Je to také technicky komplikované, by som možno povedala a ono to, možno, možno by bolo niekedy lepšie to naformulovať viac vlastným, vlastnými slovami formulovať, čo sa potrebujú spýtať. A to chcela, to preto o tom hovorím, ono to v zásade je správne a nie je to, nie je to problém, len ja som videla vo svojej praxi ako agentka, keď som videla niektoré prejudiciálne otázky, že čo s tým ten Súdny dvor robí. A bohužiaľ tam to spracúvajú servisy, prekladatelia, kým sa to dostane k tým sudcom, ktorí o tom rozhodujú, ktorí nie sú väčšinou oboznámení so slovenským právnym poriadkom, a čítajú to teda väčšinou vo francúzštine, tak veľmi často sa stane, napríklad, že tie servisy pri príprave francúzskeho textu vyhodia, vypustia tie poznámky pod čiarou. A ja som videla konkrétny prípad, kedy to skončilo nejakou odpoveďou Súdneho dvora typu, že nerozumie úplne, čo sa chcel súd spýtať a vlastne nebude odpovedať. A ja som, keď, keď som si prečítala tú pôvodnú prejudiciálnu otázku, so všetkými tými odkazmi pod čiarou a celé som to spojila, a so znalosťou slovenského práva, tak ja som rozumela, čo sa ten súd chcel spýtať. Ja som vedela, kde mal, kde mal problém a čo sa potreboval spýtať, len bohužiaľ v tom mechanizme, ktorý, ktorý proste spracuváva tú, tú prejudiciálnu otázku sa môže stať, že keď to nie je v samotnom texte vlastnými formuláciami, vlastnými vetami povedané, toto je môj problém a preto potrebujem výklad tohto a tohto ustanovenia, smernice, a ja si myslím o tom toto, tak je možné, že to, to nie, nie je dostatočne jednoznačne podané pre tých, ktorí pochádzajú z iných právnych kultúr, ktorí to študujú v inom jazyku, ktorým niekto po ceste odstraňuje odkazy, ktoré boli v poznámkach pod čiarou. Takže asi jedna moja rada, ak ju vôbec potrebujú, ale ak pre, pre slovenských sudcov, že možno menej tak formalizovane niekedy písať, a to sa určite netýka všetkých prejudiciálok, ktoré boli kedy podané zo Slovenska, ale proste, že som také videla, preto to spomínam a pokúsiť sa viac jasne, jasnými svojimi vetami opísať ten, ten právny problém mysliac na to, že to budú väčšinou študovať a rozhodovať ľudia z iných jazykových prostredí, z iných právnych prostredí, a aby to aj tým bolo jasné.

Marie Stracenská: Je taká, taká okrídlená veta: Perfect is enemy of good, čiže snaha o dokonalosť vlastne utopila tú podstatu. To je zaujímavé, čo hovoríte. Pomerne čerstvo sa na Súdny dvor Európskej únie obrátil slovenský ústavný súd kvôli novele zákona o Slovenskej televízii a rozhlase s otázkami o súlade zákona s Európskym aktom o slobode médií. Ústavný súd kladie otázky, ktoré sa týkajú nezávislosti verejnoprávnych médií podľa európskej legislatívy. Následne sa náš minister zahraničia Juraj Blanár, teda on potvrdil, že Slovensko finalizuje podanie žaloby práve na Súdny dvor Európskej únie v súvislosti s nariadením o postupnom ukončení dovozu ruského zemného plynu. Ste vy priamo prítomná pri konaniach, ktoré sa týkajú týchto alebo aj iných slovenských prípadov, sledujete to?

Beatrix Ricziová: No pokiaľ je otázka, či ich sledujem, tak áno, sledujem a myslím, že žaloba bola podaná medzičasom. Ale pokiaľ ide o to, že či som priamo v nich, no pokiaľ ide o prejudiciálne otázky, tak nie, lebo nie som na Súdnom dvore, samozrejme, a na Všeobecnom súde patrím do komory, ktorá rozhoduje priame žaloby. To znamená, nedochádza, nerozhodujem o prejudiciálnych otázkach, takže nie som pri nich. A pokiaľ ide o všeobecný princíp, u nás je to trošičku iné. Nie je pravidlo, že v slovenských veciach bude slovenský sudca. Či už ide o Súdny dvor alebo Všeobecný súd. Môže byť, ale väčšinou ako prísediaci, ten druhý, tretí sudca, nie ako sudca spravodajca. To ani neviem, či sa vôbec stáva, že by vo veci z nejakého konkrétneho štátu, sudca z toho štátu bol sudca spravodajca. Možno veľmi výnimočne, ale skôr nie. A samozrejme, potom máme nejaké pravidlá, deontologické, a treba vždy dávať pozor na to, že aby človek skutočne sa javil ako nezávislý. Ja som tým, že som prišla zo slovenskej štátnej správy a som toľké roky zastupovala vládu pred tým súdom, tak keby sa vôbec vyskytla, lebo nevyskytla sa doteraz takáto otázka, ale keby, keby som mala o takomto konaní rozhodovať, asi by som skutočne diskutovala so svojimi kolegami, či je to, je to v poriadku alebo či radšej proste sa mám namietnuť, pretože je dôležité, aby, aby tam nebolo žiadne zdanie toho, že…

Marie Stracenská: Ja si neviem predstaviť, akú zaujatosť by ste v tomto mohli mať, keďže rozhodujete podľa veľmi prísnych právnych pravidiel.

Beatrix Ricziová: No ja si tiež nemyslím, že by som bola zaujatá, ale aj to zdanie je dôležité a predsa len, ak niekto toľké roky zastupuje vládu, tak tie prepojenia, tie, aj tie ľudské kontakty nezmiznú, samozrejme, zo dňa na deň, takže predsa, predsa len asi treba byť trošku obozretnejší v týchto veciach.

Marie Stracenská: Premietajú všetky krajiny Únie európske právo a rozhodnutia práve Všeobecného súdu i Súdneho dvora Európskej únie rovnako do svojich jurisdikcií potom, v tom spätne?

Beatrix Ricziová: Toto je, tá odpoveď na tú otázku je podľa mňa veľmi ťažká, ak nie nemožná, lebo teda 27 štátov, ale ak by som mala tipovať, tak poviem, že nie, aj keď by sa mali veľmi snažiť, pretože… A má to rôzne dôvody, prečo som takto odpovedala. Jednak máme napríklad ako právny akt smernice, ktoré, ich hlavnou vlastnosťou je to, že majú dať istú vôľu, istú voľnosť členským štátom upraviť niektoré otázky rozdielne, to znamená, niektoré sú veľmi detailné a tam potom už ten priestor nie je veľmi veľký, ale niektoré sú práve koncipované vágnejšie, aby každý štát si mohol tú úpravu vnútroštátnu, keď preberá tú smernicu, trošku prispôsobiť. To znamená už tam je odpoveď, že to nebude teda úplne rovnako. A pokiaľ ide o rozsudky Súdneho dvora, Všeobecného súdu, no samozrejme, všetci by ich mali rovnako rešpektovať, všetci by mali rovnako aplikovať. Ale opäť hovorím, sme v dvadsiatich siedmich štátoch, rôzne právne kultúry, rôzne jazyky a jednoducho áno, určite sa treba snažiť, aby to bolo čo najjednotnejšie. Ale určite tam vždy budú otázky výkladu a rozličného prístupu.

Marie Stracenská: Ono v konečnom dôsledku ide o právnu istotu občana každého toho štátu, aby bola, aby bola rovnako zabezpečená.

Beatrix Ricziová: Ono je na to napríklad mechanizmus, že dá sa spýtať aj druhú prejudiciálnu otázku, napríklad ak aj nejaký súd chce aplikovať rozsudok v prejudiciálnej otázke, ktorý bol vydaný na základe otázky z iného štátu, to znamená to nebola jeho prejudiciálne otázka, ale ten výsledok chce aplikovať a teraz si nie istý ako alebo či to na jeho právnu situáciu, právny poriadok alebo skutkovú situáciu, proste sa hodia, je aplikovateľné to rozhodnutie predchádzajúce, tak aj na to sa dá spýtať ďalšie prejudiciálne otázky, takže napríklad toto je mechanizmus, ako to ešte viac zjednotiť.

Marie Stracenská: Zjednotiť. Na čo by si mali advokáti dávať pozor pri argumentácii právom Európskej únie v správnych veciach?

Beatrix Ricziová: Podľa môjho názoru v prvom rade advokáti musia čo najskôr v ktoromkoľvek konaní identifikovať, či tá otázka, ktorú riešia, je pokrytá právom Únie, či, či spadá, či je nejako dotknutá tou európskou reguláciou. A potom, samozrejme významný nástroj je žiadosť, keď, keď už je to v konaní pred súdom, tak žiadosť o prejudiciálnu otázku. Pričom ale teda pravidlo je, že o tom, či sa podá prejudiciálna otázka rozhoduje súd. To nie je nejaké…

Marie Stracenská: Vec advokáta.

Beatrix Ricziová: … vec advokáta, ale samozrejme, môže to navrhnúť. No a ak sa už nebodaj ocitne pred súdom poslednej inštancie, tak možnože je vhodné sa aj vysporiadať v tom návrhu s tým, či si myslí, že sú splnené alebo nesplnené kritériá CILFIT, to sú tie kritériá, ktoré upravujú, či ten súd poslednej inštancie sa musí spýtať prejudiciálnu otázku, alebo nemusí. Takže je dobré, ak aj ten advokát, podľa mňa, k tomu dá svoj názor, že si myslí, že pravdepodobne si bude myslieť, že nie sú, takže prečo si prečo si myslí, že nie sú. A všeobecne proste postupovať podľa tých princípov, ktorými sa riadi európske právo, čo je dôležité, či už pre advokátov alebo pre sudcu, pre všetkých, ktorí sa zaoberajú európskym právom: nemožno pracovať s rôznymi jazykovými verziami, či už rozsudkov, či už právnych aktov Európskej únie, pretože to nemusí byť len otázka chýb, aj keď aj tie sa stávajú v prekladoch, a najmä napríklad po našom vstupe tie staršie smernice, nariadenia, ktoré sa narýchlo prekladali, keď sme vstupovali do Únie a ešte napríklad stále môžu byť v platnosti a stále sa aplikujú, tak tie sa skutočne robili narýchlo a rôznymi, rôzne subjekty to prekladali a tam sú aj skutočné chyby, čo napríklad môžete vidieť v tom, že ak z takýchto nariadení a smerníc cituje v rozsudkoch Súdny dvor, napríklad o prejudiciálnych otázkach, a že cituje konkrétne ustanovenia a ten rozsudok je preložený do slovenčiny, tak veľmi často tam môžete uvidieť hranaté zátvorky v tom texte. To znamená, že nepoužili prekladatelia Súdneho dvora v tom rozsudku oficiálne znenie toho ustanovenia, ako je publikované v úradnom vestníku Európskej únie, ale zistili, že sa použiť nedá a preložili to ustanovenie nanovo.

Marie Stracenská: Tak, ako to má byť.

Beatrix Ricziová: Tak ako to má byť podľa francúzskej alebo anglickej verzie, hej. Takže treba si dávať pozor hlavne pri starších, ale aj pri novších. A nemusí to byť len otázka chýb, ale zase to môže byť aj otázka iba jazyka. Lebo právne akty sa píšu, keď, keď o nich rokuje, predkladá ich Komisia, rokuje o nich Rada a Európsky parlament, tak väčšinou tie návrhy sú vo francúzštine alebo v angličtine. Tie jazyky majú istú charakteristiku. Angličtina má oveľa väčšiu slovnú zásobu, čo vidíme aj v každodennom živote na súde, keď sa prekladá medzi francúzštinou a angličtinou, že niekedy francúzštine jednoducho chýbajú slová tam, kde, tam kde sú napríklad štyri podobné produkty, pre ktoré je zapísaná povedzme ochranná známka, to je vec, ktorú ja často rozhodujem. V angličtine sú tam štyri rôzne slová, štyri rôzne produkty, tak francúzština tam bude mať štyrikrát to isté slovo pretože iné slovo nemá. Takže už len toto je, toto je také pnutie medzi tými jazykmi. A potom napríklad nemčina je oveľa precíznejší jazyk, než tie dva zvyšné, ona má jednoducho pojmy, ktoré sú svojím vnútorným významom o niečo precíznejšie, užšie než tak nejako veľkoryso vykladané slová vo francúzštine alebo v angličtine. A jednoducho, niekedy tí nemeckí prekladatelia toho právneho aktu do nemčiny nemajú inú možnosť, ako tam použiť ten svoj pojem, ktorý je ale inherentne užší alebo presnejší. No a potom príde prejudiciálne otázka a dá sa pod toto ustanovenie smernice subsumovať aj táto situácia. Človek sa pozrie do francúzskej alebo anglickej verzie a povie si, prečo sa pýta vôbec? Ale, ale….

Marie Stracenská: Keď je to v nemeckej, tam to je…

Beatrix Ricziová: …. keď sa pozrie do nemeckej, tak možno že začne – ahá, možno pod tento pojem sa to nedá. To znamená aj judikatúra dlhoročná Súdneho dvora, hovorí o porovnávacom jazykovom výklade, že jednoducho jedna, jedna z techník výkladu tých právnych aktov je porovnávací jazykový výklad a jednoducho pozrieť to vo viacerých jazykoch a ustáliť, že čo ten zákonodarca skutočne chcel, chcel tým ustanovením povedať, lebo jednoducho už len tie charakteristiky toho jazyka niekedy môžu spôsobiť ľahký významový posun v tých, v tých ustanoveniach. Ktokoľvek, či už advokáti alebo sudcovia sa zaoberajú týmto právom, tak ideálne ak vedia, ak, ak majú tú jazykovú výbavu, tak by sa nemali držať iba toho jedného textu, ale hlavne ak o nejaké ustanovenia oprú celú svoju argumentáciu, tak možnože lepšie si predtým pozrieť to ustanovenie možno v dvoch troch iných jazykoch, aby, aby si boli istí, že skutočne obsahuje…

Marie Stracenská: Dve veci mi teraz napadli…

Beatrix Ricziová: …to čo si skutočne myslia.

Marie Stracenská: …jedno je, že byť advokátkou, tak sa možno vydesím a druhá, že koľko, ako vy musíte byť zbehlá v tých všetkých jazykoch, že tieto odtienky, odtienky ovládate. Chcem sa spýtať na to, ako hodnotíte ochranu základných práv v rámci správneho súdnictva v Európskej únii?

Beatrix Ricziová: Ochrana základných práv sa vyvíjala dlhé roky, ona sa vyvíjala aj pred vstupom do platnosti Charty základných práv Európskej únie, čo bolo v roku 2009, ale aj predtým už sa hlavne Súdny dvor vo svojich rozsudkoch začal postupne v priebehu desaťročí formulovať takzvané základné princípy práva Únie, čo boli väčšinou teda princípy formulované na základe všeobecne uznávaných ľudských práv, či už z dohovoru alebo z národných ústav. Takže on sa to postupne, postupne vyvíjalo, až sa to vyvinulo do štádia, že už aj Európska únia má svoj vlastný katalóg ľudských práv. Tam treba vedieť, že ten sa uplatňuje, keď sa uplatňuje právo únie, to znamená, áno, máme tam právo na vlastníctvo, máme tam právo na podnikanie, ale ak sa na konkrétnu situáciu neuplatňuje právo únie, tak sa nebude na konkrétnu situáciu uplatňovať Charta základných práv Európskej únie. Môže sa na to uplatňovať úplne identicky znejúce pravidlo z našej Ústavy alebo z dohovoru štrasburského, ale jednoducho treba, treba rozlišovať, v ktorej situácii, ktorý katalóg tých ľudských práv je konkrétne aplikovateľný. No a už som to dneska spomínala, že po tom 2009-tom ešte, ešte možno pár rokov to tak pretrvávalo, že tá Charta nebola až tak spomínaná, napríklad v tých prejudiciálnych otázkach, ale postupne čoraz viac, a viac a viac sa v prejudiciálnych otázkach alebo rozsudkoch potom Súdneho dvora, Všeobecného súdu tá Charta nachádza svoje miesto. To znamená ten posun od možno technických a hospodárskych a obchodných záležitostí a nejakého technického, v úvodzovkách, samozrejme, výkladu noriem sekundárneho práva k otázkam ľudských práv je značný za posledných možno 15 rokov.

Marie Stracenská: Sme na pôde najvyššieho správneho súdu, ktorý vznikol v 21-vom roku. Ako hodnotíte alebo ako vnímate vznik práve najvyššieho správneho súdu z pohľadu európskeho práva?

Beatrix Ricziová: No, vy ste určite súd, ktorý by sa mal a určite sa stretáva na dennej báze s európskym právom. Dokonca, myslím, že sú to dva týždne, čo váš súd organizoval podujatie k svojmu výročiu a myslím, že to bol predseda Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý tam povedal niečo v tom zmysle, že práve správne súdy sú tie, ktoré na každodennej báze sa…

Marie Stracenská: Sú v kontente, sú v kontakte bezprostrednom.

Beatrix Ricziová: … sú v kontakte s európskym právom. Aj keď ja už po skúsenostiach aj so zastupovaním republiky, kde som, kde som teda prichádza do kontaktu so všetkými druhmi práva úplne z ktorejkoľvek oblasti, tak ja si nedovolím povedať jednu oblasť práva, ktorá by, o ktorej by som istotou povedala, že nie je dotknutá právom Únie. Ale samozrejme konkrétny prípad môže ešte stále byť nedotknutý právom Únie, áno. Ale pokiaľ ide o správne súdnictvo, tak to je jedno z tých hlavných, ktoré je prepojené s tým právom Európskej únie, či už sú to dane, hospodárska súťaž, podobné oblasti, tak to je, to je, samozrejme, veľmi pokryté právom Európskej únie. No a váš súd sa, myslím, že podávaním prejudiciálnych otázok zhostil primerane tejto úlohy, pokiaľ som videla. Osem prejudiciálnych otázok bolo zatiaľ podaných, čo sa mi zdá primerané aj z hľadiska počtu. Ako celkovo Slovensko na tom nie je zle, aj keď sa nemôžeme porovnávať s krajinami ako Nemecko alebo Francúzsko, s veľkými krajinami, ktoré podávajú oveľa viac tých prejudiciálnych otázok. Ale keď sa porovnáme so štátmi, ktoré majú podobný počet obyvateľov, tak možnože sme ešte aj trošku nad. Máme ich o niečo viac, veľmi, veľmi jemne, ako niektoré porovnateľné štáty. Takže myslím si, že z tohto pohľadu je to adekvátne a aj tie otázky, ktoré ste položili, tak niektoré z nich boli významné, a to sa to sa odrazilo aj v tom, že sa široko rozoberali v tlači. Dokonca jedna tam má aj myslím, že nasledovníka, to je, že podal potom ústavný súd ďalšiu prejudiciálnu otázku na základe toho, čo, aká diskusia bola vyvolaná prejudiciálnou otázkou, ktorú ste podali vy, takže.

Marie Stracenská: Ja sa chcem opýtať na to, že vy tam vlastne, vy na tom súde pôsobíte a ešte niekoľko rokov budete pôsobiť. Ako vnímate výzvy, ktoré stoja pred správnym súdnictvom práve z pohľadu Európskej únie alebo legislatívy Európskej únie.

Beatrix Ricziová: Nedávno ja som bola zrovna v komore, ktorú to aj zasiahlo, alebo teda po slovensky senát. Prišli napríklad tie digitálne akty, akt o digitálnych službách, digitálnych trhoch a my sme boli jedna z tých komôr, ktorá dostala prvú várku týchto, týchto konaní, pokiaľ ide o určovanie, či platformy, napríklad ako, ako Amazon, Zalando a podobné veľké, veľké elektronické platformy môžu byť označené podľa tých aktov za tie veľmi veľké a tým pádom majú rozličné ďalšie povinnosti a tak ďalej, takže toto boli, to boli vlastne rozhodnutia Európskej komisie, ktoré boli žalované týmito firmami. A potom ešte následne išiel druhý sled, keď už boli určené za tieto veľké platformy, tak sa tam určovali ich také poplatky, ktoré majú platiť Komisii za to, aby ona vedela proste robiť tie administratívne činnosti okolo tejto agendy, takže tam bola, tam bola druhá vlna konaní, ktoré sa týkali týchto, týchto záležitostí. Potom tam boli nejaké otázky týkajúce sa prístupu k dokumentom, všetko okolo tohto. Takže toto je napríklad úplne nové pole pôsobnosti. Toto, tento typ konaní doteraz neexistoval a toto je nový, nová oblasť, ktorá prišla.

Marie Stracenská: Tá digitalizácia a nástup umelej inteligencie teraz ovplyvňuje veľmi veľa, veľmi veľa oblastí aj spoločenského života, ale aj súdnictva, aj, aj vlastne právneho prostredia. Máte to nejako vyriešené, pokryté, riešite to v rámci Všeobecného súdu? Prácu vôbec s týmito technológiami?

Beatrix Ricziová: Áno, rieši sa to dosť intenzívne a máme dokonca aj nejakú skupinu pre umelú inteligenciu, ktorá rieši, ako by to malo v budúcnosti byť a čo všetko sa s tým dá a kde, kde to môže pomáhať, kde, kde nie a tak ďalej. Samozrejme, prvé čo to zasiahlo už dosť značne sú preklady. Aj keď my máme obrovské množstvo interných prekladateľov a externých prekladateľov, tak táto oblasť je už značne dotknutá. V súčasnosti veľa prekladov aspoň predbežne už sa robí pomocou tých, toho automatizovaného prekladu. Niektoré potom sa urobia ešte dodatočne aj, aj riadne preklady, ale táto oblasť už v súčasnosti je veľmi dotknutá a určite si viem predstaviť, že v dohľadnej dobe, veľmi čoskoro to, sa dotkne aj rešeršu judikatúry napríklad a podobných vecí.

Marie Stracenská: Rieši sa to sa nejako oficiálne, že diskutujú medzi sebou sudcovia, vedenie?

Beatrix Ricziová: Áno, máme na to oficiálne teleso, ktoré sa zaoberá týmito otázkami a reportuje pravidelne plenárnemu zasadnutiu sudcov o pokroku, o tých diskusiách, ktoré, ktoré sa tam dejú a ako by to malo ísť ďalej.

Marie Stracenská: Aj Všeobecný súd, aj Súdny dvor sú veľmi transparentné. Všetky rozhodnutia sa dajú nájsť na webe a je to trend, ktorý je stále častejšie aj pri ostatných súdoch, aj pri súdoch jednotlivých krajín. Akú rolu podľa vás práve táto transparentnosť a prístup k rozhodnutiam hrá pre odbornú verejnosť? Úprimne, pýtam sa preto, že hoci je to všetko verejné, tak stále ten jazyk nie je úplne jednoduchý.

Beatrix Ricziová: Určite, transparentnosť je otázka, ktorá je u nás na dennom poriadku, je diskutovaná prakticky permanentne. Úplne najnovší vývoj je, že sa zavádza proste interná regulácia, ako budeme niektoré pojednávania strímovať. Minimálne veľkých komôr, ale aj niektoré iné a určite vyhlasovania rozsudku. Už sa niektoré aj ústne, ktoré vysielali naživo, ale len málo ich bolo, na Súdnom dvore sú už v tomto ďalej. My sa teraz k tomuto pripájame. Takže, a samozrejme sú tam otázky bezpečnosti, sú tam otázky súhlasu tých ľudí, ktoré, ktorí sú v ktorých sú v pojednávacej miestnosti, je tam veľa, je tam veľa súvisiacich otázok. No a to je všetko to, čo sa diskutuje v mene transparentnosti. A potom čo sa týka napríklad, napríklad áno, ten jazyk je otázkou transparentnosti. Napríklad môžem povedať, že kým na Súdnom dvore je veľa tých prejudiciálnych otázok, ktoré spravidla sú všetky, tie rozsudky sú prekladané do dvadsiatich štyroch jazykov, alebo prekladané do dvadsiatich troch jazykov, tak na Všeobecnom súde veľa rozsudkov, veľká väčšina rozsudkov sú iba v jazyku konania a vo francúzštine alebo teda iba vo francúzštine, ak je to jazyk konania. Tam potom nastáva otázka, na ktorú nás upozornilo Združenie európskych advokátov. Keď ďalej citujeme tieto rozsudky, lebo náš systém je prakticky systém precedensov, to znamená my v každom ďalšom rozsudku citujeme tie svoje predchádzajúce rozsudky, keď citujeme publikované rozsudky, ktoré sú zbierke, tak tie sú dostupné v rôznych jazykoch, ale keď citujeme rozsudky, ktoré neboli publikované, tak tie väčšinou, zo Všeobecného súdu, tak tie väčšinou sú iba teda v tej francúzštine a tom jazyku konania, ktorým je často angličtina. V tom prípade je to pre väčšinu v poriadku, ale môže to byť švédčina, gréčtina, čokoľvek a tam už je tá dostupnosť oveľa menšia. No a práve asi možno sú to dva roky, kedy tí advokáti prišli s tým, že ak sa dá, tak aby sme citovali tie publikované rozsudky, takže napríklad je jedno z pravidiel pri písaní rozsudkov, my sme na to pristali, to znamená, ak sa dá, to znamená ak rovnaká právna veta, rovnaké pravidlá, bolo formulované v rozsudku, ktorý je publikovaný a v rozsudku, ktorý je nepublikovaný, tak je pravidlo, aby sa aby ten sudca uprednostnil v tom svojom ďalšom rozsudku citáciu publikovaného rozsudku, aby si ten odkaz odborná verejnosť mohla prečítať v rôznych jazykoch. Ak sa nedá, ak, ak to dôležité, čo chce citovať, bolo povedané iba v nepublikovanom rozsudku a bolo to iba vo francúzštine, tak sa odcituje to a treba si to prečítať vo francúzštine, ale napríklad toto je jedna z otázok transparentnosti, na ktorú sa pri písaní rozsudku dbá.

Marie Stracenská: Veľmi ma prekvapilo to strímovanie, na to bol nejaký dopyt zvonku alebo to bolo také spontánne rozhodnutie?

Beatrix Ricziová: Myslím že bol aj dopyt, ale zároveň to prišlo s tým, že aj rôzne iné súdy už, medzinárodné hlavne, zavádzajú túto, túto možnosť, takže jednoducho ideme s dobou.

Marie Stracenská: Vy ste o tom jazyku viacejkrát hovorili a toho, tých jazykov sa týkali odporúčania, ktoré ste dali advokátom a sudcom, teda čítať si rozhodnutia vo viacerých verziách, aby teda to bolo úplne najčistejšie, naj, najlepšie. Máte nejaké odporúčania voči špeciálne správnemu súdnictvu a správnym sudcom, čo sa týka tej vašej práce, ktorú robíte?

Beatrix Ricziová: Nedá sa povedať, že by konkrétne to správne súdnictvo v tomto, v tom mechanizme aplikovania toho európskeho práva alebo, alebo v mechanizme ako pracovať s tými textami alebo jazykmi bolo niečím výnimočné. Myslím si, že to sú skôr odporúčania, ktoré sa dajú použiť prierezovo cez rôzne oblasti.

Marie Stracenská: A nejaké odporúčanie, kde sa dá dovzdelávať práve v tej aplikácii toho európskeho práva, nejaké databázy alebo nejaké vzdelávania?

Beatrix Ricziová: Tak určite dôležitá, dôležitý Eurlex čo je ako naša zbierka zákonov. Znamená, tam sú smernice, nariadenia, rozhodnutia európske, sú tam v rôznych verziách. Takisto ako v našich právnych predpisoch sa dá v rôznych časových verziách pracovať, tak aj tam sú rôzne informácie, informácie o tom, kedy ktorým aktom bolo to napríklad zrušené, nahradené a tak ďalej. Tak, a je to, to je samozrejme databáza, ktorá je vo všetkých jazykoch úradných. No a potom pokiaľ ide o súdne rozhodnutia, tak všetko podstatné sa dá nájsť na stránke Súdneho dvora, ktorá prešla dosť, dostatočne veľkým vývojom v januári a zmenené, aj tie vyhľadávacie funkcie boli zmenené. A jednak sa tam dá nájsť všetky rozsudky v dostupných jazykových verziách, to znamená, dá sa tam preklikávať ten jazyk, je tam, sú tam zhrnutia judikatúry, také, také ročné, mesačné, tie sú dostupné, tie ročné sú myslím, že dostupné aj v slovenčine. Potom sú tam aj výročné správy, ktoré myslím, že sú tiež aj v slovenčine a odkazujú na niektoré významné rozsudky za posledný rok. Potom sú tam rôzne prehľady, ktoré sú minimálne v angličtine a vo francúzštine a potom je tam taká, taká databáza, ktorá, kde sa dá rozklikávať rôzne polia, rôzne oblasti práva a pod tým sú radené rozsudky k tým dôležitým oblastiam až po, až po podoblasti, takže to je veľmi dobré na vyhľadávanie judikatúry v danej oblasti, len tá už je iba potom vo francúzštine. Ale sú tam teda najrozličnejšie pomôcky, ktoré sa snažia sprístupniť aspoň tie najdôležitejšie rozhodnutia. Všetko sa to dá nájsť na tej stránke Súdneho dvora.

Marie Stracenská: Na konci sa zvyknem pýtať osobnejšie otázky, tak mám ich aj pre vás. Čo vás motivovalo špecializovať sa práve na európske právo a v rámci neho na tú špecifickú oblasť súdnictva?

Beatrix Ricziová: Ja keď som skončila univerzitu, tak bol rok 2005, boli sme jeden rok členom Európskej únie. To znamená to bolo asi to najdynamickejšie sa rozvíjajúca oblasť – ešte stále prebiehala aproximácia práva a dobiehali ešte smernice, ktoré ešte neboli transponované. To znamená, že sústrediť sa na túto oblasť bola výzva a bolo to niečo, čo bolo veľmi súčasné v tom, v tom čase. A pokiaľ ide o špecificky správne súdnictvo alebo teda správne právo, tak dlhé roky to nebolo iba správne právo, ale značnú časť mojej práce, samozrejme, tvorilo správne právo, pretože ako som už povedala, tých, tie prejudiciálne otázky za tie roky, alebo aj teda iné typy konaní, kde som zastupovala Slovensko pred Súdnym dvorom a Všeobecným súdom boli úplne v akejkoľvek oblasti práva, ktorú, ktorú si predstavíte, ale, samozrejme, veľa z nich sa týkalo hospodárskej súťaže, colného sadzobníka, DPH, spotrebných daní, a tak ďalej. Znamená boli tam, alebo mali sme aj azyl a migráciu, takéto otázky, prístupy k súdom, tie environmentálne všelijaké konania. To znamená bolo veľa vecí, ktoré sa týkali priamo správneho, správneho konania, správneho súdnictva.

Marie Stracenská: Čiže vás to tak samo nasmerovalo?

Beatrix Ricziová: Takže bolo to také, taký prirodzený, myslím si, že tam ten posun na ten súd, ktorý sa zaoberá správnym právom, bol v zásade prirodzený.

Marie Stracenská: V čom sa líši právnická práca na európskej úrovni od tej národnej praxe?

Beatrix Ricziová: Líši sa, no ak sa opäť raz vrátim k tej otázke jazyka, tak to je určite jedna jedna vec, že človek preskakuje medzi rôznymi jazykmi. Často ja napríklad preferujem čítať spis, ak viem, tak v originále, v jazyku konania to znamená, ak je to angličtina, čítam v angličtine, ak je to nemčina, čítam to v nemčine, no a potom píšeme po francúzsky, potom o tom diskutujeme po francúzsky. Potom je pojednávanie, ktoré zase je v tom jazyku konania, potom o tom diskutujeme v zásade po francúzsky, ale niekedy v tom jazyku konania. Potom sa to prekladá a ešte je našou úlohou je kontrolovať ten preklad. Že keď už ho napíšeme, ten rozsudok po francúzsky a niekto ho preloží, tak nám ho pošlú do kabinetu späť, že skontrolujte, či, či sme to správne preložili. To znamená permanentne a aj tým, že v mojej samotnej kancelárii, že mám zamestnancov, kolegov z rôznych štátov, také to permanentné preskakovanie medzi, v mojom prípade, štyrmi jazykmi. Takže toto je jedna vec. Druhá vec je aj iné právne kultúry. Je skutočne, každý, každý si prináša znalosť toho svojho právneho poriadku alebo právneho poriadku, kde študoval a je to veľmi obohacujúce, pretože často napríklad sa, môže sa stať, že sudca spravodajca chce napísať do napríklad rozsudku vetu „a na národnej úrovni platí pravidlo, že“ a teraz samozrejme to formuluje podľa svojej skúsenosti a niekedy už, už sa mi stalo, že som povedala – a pozor áno, v niektorých štátoch áno, ale napríklad na Slovensku, máme tu ten prístup trošku odlišnejší, nemôžeme takto všeobecne formulovať, že „na národnej úrovni v Európskej únii je to takto“, lebo v niektorých štátoch áno a v niektorých nie. Takže, takže ten prístup, že, že každý prichádza z iného, z iného štátu, z iného právneho prostredia je obohacujúci, ale zároveň teda sa s tým treba nejako vysporiadať.

Marie Stracenská: Posledná otázka. Ako často jazdievate domov a ako vyzerá váš kontakt s tým slovenským právnym prostredím?

Beatrix Ricziová: Samozrejme sa snažím udržiavať kontakt so slovenským právnym prostredím. Väčšinou je to formou rôznych konferencií, seminárov, kde už buď sa teda iba zúčastním alebo aj niečo prednesiem. Zároveň mávame dosť často návštevy v Luxemburgu, z ústavného súdu aj od vás sme mali, ale aj iní sudcovia z iných súdov, či už je to v rámci, mávame takzvané fórum „des magistrats“, to je taký dvoj-trojdňový program, ktorý je väčšinou dvakrát do roka, kde sa stretávajú sudcovia zo všetkých členských štátov. Alebo chodia slovenskí sudcovia na stáž na Súdny dvor, takže tých kontaktov je tam dosť a sú veľmi, teda, samozrejme, pozitívne, dúfam, že pre obe strany. A pokiaľ ide o to, že koľkokrát sa dostanem sem, no snažím sa čo najviac. Väčšinou my máme aj, je to prípad aj tohto týždňa, my máme takzvaný semaine blanche, to je biely týždeň, ktorý, to neznamená, že nemáme pracovať, ale znamená to, že nemáme pojednávania alebo stretnutia v Luxemburgu na súde, to znamená, nemusíme fyzicky byť tam, aby sme stihli nejaké rokovanie komory alebo, alebo pojednávanie. Takže to sú väčšinou príležitosti, kedy môžem prísť na Slovensko.

Marie Stracenská: A stretnúť sa aj s kolegami a známymi.

Beatrix Ricziová: Áno.

Marie Stracenská: Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem to bola Beatrix Ricziová, sudkyňa Všeobecného súdu Európskej únie. Veľmi si vážim, že ste prišli.

Beatrix Ricziová: Ďakujem za pozvanie.