Správny podcast – JUDr. František Mozner: Spolupráca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

Marie Stracenská: Dobrý deň, počúvate Správny podcast, podcast Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Jeho cieľom je vytvárať priestor na debatu o správnom súdnictve, jeho podstate, špecifikách, histórii, súčasnosti, o otázkach súvisiacich so súdnou kontrolou verejnej správy, ale aj o všeobecných témach týkajúcich sa súdnictva. Dnes vítam Františka Moznera, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dobrý deň prajem.

František Mozner: Dobrý deň, ďakujem za pozvanie.

Marie Stracenská: V podcaste predstavíme najvyšší súd, jeho víziu a porozprávame sa aj o spolupráci našich dvoch inštitúcií. Ďakujem, že ste prijali naše pozvanie a ja vás na začiatok predstavím. Na najvyššom súde pôsobíte od apríla 2016. Najprv ste tam boli ako sudca trestnoprávneho kolégia, od marca 2018 ako predseda senátu a od októbra 2019 ako predseda trestnoprávneho kolégia. Za predsedu najvyššieho súdu vás vymenovali 21. mája 2025. Absolvovali ste právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V rokoch 99 až 2008 ste pôsobili na prokuratúre najskôr ako právny čakateľ prokuratúry na Okresnej prokuratúre Prešov, neskôr ako prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove na oddelení prvostupňovej trestnej agendy a boja s organizovaným zločinom. V roku 2008 vás vymenovali do funkcie sudcu s pridelením na Okresný súd Košice 1. V rokoch 2008 až 16 ste pôsobili ako sudca trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, od januára 2012 ako predseda trestnoprávneho kolégia. V roku 2021 ste sa stali prezidentom Združenia sudcov Slovenska a boli ste ním až do roku 2026. Od roku 2018 pôsobíte ako zástupca Slovenska v konzultatívnej Rade európskych sudcov a ste externým členom pedagogického zboru Justičnej akadémie. To je teda impresívne kurikulum. Aké výzvy práve teraz ako predseda najvyššieho súdu riešite?

František Mozner: Primárne je to snaha o stabilizáciu personálu, to je kľúčová úloha pre fungovanie každej inštitúcie, vrátane súdnych inštitúcií. Takže stabilizácia či už sudcovského stavu, ale aj odborného personálu, bez ktorého súdy nemôžu fungovať. Takže to je kľúčová otázka, o ktorú sa snažíme. Celé to súvisí, samozrejme, potom s finančným krytím týchto potrieb, pretože stabilizácia personálu súvisí s financiami. Takže toto je najdôležitejšia úloha, ktorú máme. Druhá taká veľká vízia potom zabezpečiť dôstojné podmienky pre fungovanie najvyššieho súdu, keďže najvyšší súd už šiesty rok funguje v provizóriu. Takže to je druhá výzva, ktorá je veľká, čiže to je otázka rekonštrukcie budovy, ktorá, ja verím, že raz bude spoločným sídlom pre obidve naše inštitúcie.

Marie Stracenská: Chcem sa k tomu dostať takisto.

František Mozner: A tretia vec, ktorá je takou prioritou, čo som po prevzatí agendy, asi najväčší ten investičný dlh máme v oblasti IT, takže to je tretia taká oblasť, ktorej sa najviac venujeme a kde najviac pozornosti a úsilia vynakladáme.

Marie Stracenská: To sú všetko celkom veľké sústa, úplne iné od sudcovskej agendy, ktorú ste mali predtým. Poďme sa rozprávať o tých spoločných momentoch. Najvyšší súd a najvyšší správny súd sú úplne rovnocenné vrcholné súdne inštitúcie a špecializujú na iné oblasti práva. Ako by ste z pohľadu predsedu najvyššieho súdu charakterizovali postavenie najvyššieho súdu v sústave všeobecných súdov po tom, čo vznikol najvyšší správny súd?

František Mozner: Ostali sme v tej oblasti všeobecného súdnictva vrcholným súdnym teda orgánom alebo vrcholným, teda súdnou inštitúciou. A možno vo vzťahu k najvyššiemu správnemu súdu ako taký možno trochu starší brat, keďže tú pamäť máme dlhšiu, keďže to správne súdnictvo teda nevzniklo zriadením najvyššieho správneho súdu, tu bola etablovaná na úrovni najvyššieho súdu myslím, že od roku 97, keď fungovalo…

Marie Stracenská: V rámci… áno…

František Mozner: …správne kolégium. Takže z tohto pohľadu je taký starší brat. A ja verím, že teda časť kolegov, ktorá prešla na najvyšší správny súd nesie tú historickú pamäť. A zároveň sme partneri.

Marie Stracenská: Ako sa dopĺňajú rozhodovacie kompetencie, najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu?

František Mozner: Tak ten prienik je najviac judikatórny. Sú témy, keď si zoberieme trestné kolégium, najvyšší správny súd, je to otázka verejného práva. Správne právo je verejným právom, takže tam sú tie rôzne prieniky, otázka správneho trestania, ale nepochybne potom aj v ďalších oblastiach, ktoré súvisia aj v súkromnoprávnych vzťahoch, pokiaľ to rozhodovanie v súkromnoprávnych vzťahoch súvisí potom s nejakým administratívnym konaním, tak tam je ten najlepší prienik medzi. Otázka vecných práv, s tým súvisí kataster nehnuteľností a podobne, čiže to sú oblasti, ktoré rieši správny súd, najvyšší správny súd a ten zvyšok riešime my.

Marie Stracenská: To oddelenie správneho súdnictva prišlo postupne pred piatimi rokmi a potom vznikom správnych súdov neskôr. Ako hodnotíte toto odčlenenie vlastne tejto agendy správneho súdnictva spod tých takých veľkých krídel najvyššieho súdu?

František Mozner: Bolo to, ja som vnímal, odkedy som prišiel na najvyšší súd tú ambíciu kolegov zo správneho kolégia po vzore Českej republiky. Tá situácia v Českej republike bola trošku iná ako na Slovensku, tým, že existovalo to správne kolégium najvyššieho súdu, vytvoriť najvyšší správny súd. Bolo to primárne zasa ale politické rozhodnutie, ktoré povedalo, že sa to stane takto. Ja verím, že to vo výsledku prinesie pre teda strany konania, účastníka, pozitívne z pohľadu špecializácie, rýchlosti konania, tak hádam sa to podarí.

Marie Stracenská: Vy ste najvyšší súd opísali ako staršieho brata najvyššieho správneho súdu. A je to tak. Starší brat tomu mladšiemu dal na začiatok taký darček 2000 spisov. Keď sa prechádzala, keď vlastne vznikal najvyšší správny súd, tak prechod tej agendy bol pomerne rozsiahly a za tých päť rokov väčšina z tých spisov už je vybavená. A aj tá agenda sa postupne zrýchľuje. Ako sa potom zmenili vôbec procesy a tá záťaž na najvyššom súde, vlastne po tom, čo sa celá táto, celý tento veľký blok odčlenil?

František Mozner: Tak na jednej strane áno, to bol darček v podobe tých spisov, ale zároveň aj časť personálu, či už sudcov alebo odborného personálu, odišlo z najvyššieho súdu, čiže neodovzdal len spisy, ale aj zároveň časť zázemia a určite v tých úvodných mesiacoch najvyšší súd bol veľmi a kancelária najvyššieho súdu nápomocná zriadeniu a nabehnutiu najvyššieho správneho súdu. Takže spisy odišli, odišla časť personálu, čo musím zasa oceniť, keďže časť kolegov, ktorí neodišli, sa museli rešpecializovať. To bol asi taký ten, najväčšia výzva potom pre nich, aby sa rešpecializoval na iný druh agendy a mohol byť teda činný v tejto ďalšej agende.

Marie Stracenská: To muselo byť aj celkom aj časovo náročné. Aj tak mentálne náročné. Bol tam nejaký priestor na nejaké také spomalenie a tú rešpecializáciu?

František Mozner: V úvode…

Marie Stracenská: Povedzte o tom viac.

František Mozner: V úvode bol vytvorený priestor, niekoľko mesiacov sa kolegovia mohli teda oboznámiť s novou agendou, ale určite nebolo dostatočné vo výsledku, pretože keď robíte 20 rokov určitý druh agendy a zrazu ho prestanete robiť, musíte sa na v pozícii sudcu najvyššieho súdu rešpecializovať. Takže sčasti klobúk dole aj pred kolegami, že to zvládli a myslím, že aktuálne fungujú.

Marie Stracenská: Keď ste vraveli o tom vlastne, keď, keď ste roz… keď ste hovorili o tom poddimenzovaní personálnom, viete aj pridať nejaké čísla?

František Mozner: No primárne sa bavíme o odbornom personáli. Má to dve roviny. Jedna rovina je, že záujem o postup na najvyšší súd je veľmi obmedzený, čo je smutné a súvisí to, má to niekoľko dôvodov. Sčasti to súvisí aj s malými… I keď si nemyslím, že platové ohodnotenie sudcu najvyššieho súdu je primárny motivačný faktor. Ale ten rozdiel medzi etablovaným predsedom senátu krajského súdu a sudcom najvyššieho súdu je minimálny, takže my vykrádame do značnej miery súdy v obvode Bratislavy a v blízkom okolí a rozumiem kolegom, ktorí keď sú etablovaní a majú svoje zázemie, že zo vzdialenejších regiónov nechcú prísť. Takže to je jeden moment, že máme trošku problém. Máme niekoľko výberových konaní, ktoré sa zrušili, lebo sa nikto neprihlásil, alebo sa nám nehlási dostatočný počet uchádzačov, ale to sa snažíme riešiť legislatívne, nejakými legislatívnymi zmenami aj v spolupráci s najvyšším správnym súdom. A ďalšia, ďalší veľký balík je potom odborný aparát, pretože súd nevie fungovať bez odborného, dobrého odborného aparátu a tam tiež je to otázka do značnej miery financií. Takže ten vyšší súdny aparát je nejakým spôsobom ohodnotený. A my sa snažíme všetky úspory mzdových prostriedkov potom použiť síce nie ako nárokovú zložku, ale aspoň teda v rámci odmien.

Marie Stracenská: Nie je to úplne taká viditeľná vec a práve to personálne… Tá personálna nedostatočnosť je bolesťou aj tohto súdu. Vlastne doteraz sa nepodarilo naplniť ten zákonný limit, ktorý je stanovený a snáď sa to jedného dňa podarí, aj jednému aj druhému súdu.

František Mozner: Ja verím, no my aktuálne máme, myslím, päťdesiat štyri sudcov najvyššieho súdu, zopár dočasne pridelených sudcov ani zďaleka nedosahujeme počet šesťdesiatich piatich, ktorých by sme mohli mať.

Marie Stracenská: Vráťme sa k tým prienikovým témam, ktoré máme, okrem tejto ťažkej a náročnej, ktoré má najvyšší a najvyšší správny súd. Do akej miery sa v rozhodovaní najvyššieho súdu odráža judikatúra najvyššieho správneho súdu a naopak? Vlastne tam je veľmi silná spolupráca pri zverejňovaní judikatúry. Je tak?

František Mozner: Je to tak. Zase my si zdieľame zbierky. Otázka, ktorá je veľmi zaujímavá, je otázka kompetenčného senátu. Ide v zásade o teleso, ktoré spája obidva súdy na veľmi unikátnej úrovni. Áno, a všade tam, kde v zásade pracujeme. Otázka trestného práva alebo ako som hovoril už v prípade aj súkromnoprávnych vzťahov, pokiaľ to rozhodovanie súkromnoprávnych vzťahov je ovplyvnené administratívnym konaním, tak tam je priestor, kde čerpáme navzájom, teda z tých rozhodnutí.

Marie Stracenská: Porozprávajte viacej o kompetenčnom senáte, to je teleso, o ktorom laik alebo aj, aj menej, menej vzdelaná odborná verejnosť až tak veľa nevie, lebo nemá šancu vedieť. Ako to, ako vlastne fungujú tie rokovania a tá spolupráca?

František Mozner: Áno to, je to unikátne teleso, ktorého úlohou je jednak vlastne rozhodovať spory, či patrí vec do právomoci súdov alebo iného orgánu alebo to, či patrí všeobecnému alebo správnemu súdnictvu. A je to osemčlenný senát, čo je také netypické, keďže má párny počet členov a sú to štyria sudcovia najvyššieho a štyria sudcovia najvyššieho správneho súdu. Možno čo by bolo treba upraviť lepšie, teda tie procesné pravidlá, respektíve organizačné fungovanie toho senátu, lebo je to len vecou dohody najvyšších súdov, nemá to žiaden zatiaľ zákonný rámec, že napríklad zasadajú senáty kompetenčného senátu v budove najvyššieho správneho súdu, aj registratúra sa vedie v budove, teda vedie najvyšší správny súd. Tak toto by bolo možno treba upraviť a, a aj to je dôkaz toho, že sú to dve rovnocenné inštitúcie, ktoré potom na konci dňa by mohli mať aj dve sídla v jednej budove.

Marie Stracenská: Ako to funguje? Sú to ad hoc stretnutia, keď je potrebné alebo sú nejaké pravidelné? A ako vyzerajú?

František Mozner: Je to klasické…

Marie Stracenská: Viete dať nejaký…

František Mozner: Je to klasické. Ako štatistiku úplne neovládam, koľko tých vecí je, ale sú to klasické zasadnutia. Veci napadnú, sú pridelené spravodajcom a zasadania, zasadne senát, keď je pripravený rozhodnúť.

Marie Stracenská: A asi to musí byť celkom náročné rozhodovanie a aj organizácia, osem ľudí zorganizovať nie je úplne jednoduché.

František Mozner: Áno, a to má na starosti teda aktuálne najvyšší správny súd.

Marie Stracenská: Hej. Poďme si povedať niečo k téme zjednocovania výkladu práva a judikatúry, keďže to je taká veľmi silná téma práve pre najvyšší správny súd a vlastne obidva, obidve tieto súdne inštitúcie zabezpečujú jednotu v rozhodovaní. Náš súd to robí v oblasti správneho práva a najvyšší súd v oblasti civilného, obchodného a trestného práva. Ako, ako vnímate vôbec túto funkciu? Ako ju hodnotíte, ako to ide obom tým súdom?

František Mozner: Je to kľúčová úloha najvyššieho súdu, zjednocovať judikatúru a z pozície predsedu súdu je zasa mojou úlohou vytvoriť podmienky pre to, aby to zjednocovanie fungovalo, aby tí kolegovia mali priestor na to. Do určitej miery je to otázka aj nastavenia právnej úpravy. Trošku inak je to v civilnom kolégiu, trošku inak je to v trestnoprávnom kolégiu, aj z toho titulu, že trestnoprávne kolégium je, aj teraz najvyšší súd, v tejto oblasti je aj druhostupňovým súdom, čiže tie kapacity nevieme úplne až do takej miery vlastne venovať zjednocovaniu, ale je to kľúčová úloha, bez ktorej sa nedá fungovať.

Marie Stracenská: A ale ako, ako hodnotíte, ako to ide? Ste spokojný s tým procesom, ako to funguje, aké je to tempo, aký, aký to má vlastne dopad a výsledok?

František Mozner: No výsledok zjednocovania je jednotné rozhodovanie. Z tohto pohľadu ja si myslím, že najvyšší súd a určite aj najvyšší správny súd tú úlohu zvláda. Rezervy sú vždy, ale je to, ale je to, zasa toto nie je úplne kompetencia predsedu súdu. Na najvyššom súde máme kolégiá, čiže primárne toto je kompetencia predsedov kolégií.

Marie Stracenská: Komunikujete s nimi aj o tom, o tomto zjednocovaní?

František Mozner: Samozrejme.

Marie Stracenská: Ako to, ako často sa s nimi stretávate?

František Mozner: No na každodennej báze práve s predsedami kolégií a sám som súčasťou jedného z kolégií, čiže z pohľadu teda tej sudcovskej práce stále som súčasťou kolégia, takže podieľam sa potom aj v tejto časti na zjednocovaní.

Marie Stracenská: Vy ste veľmi pravdepodobne veľkú časť sudcov najvyššieho správneho súdu, ktorí sú teraz sudcami najvyššieho správneho súdu poznali aj predtým a vlastne tá komunikácia aj kvôli tomuto zjednocovaniu aj pre iné funguje ďalej medzi najvyšším správnym a najvyšším súdom. Ako ju hodnotíte? Ale skôr ma zaujíma taký ten odborný dialóg, ako vyzerá?

František Mozner: Ja pozitívne osobitne, keďže som sudcom trestnoprávneho kolégia, tak ten prienik z pohľadu správneho trestania je tam väčší a tá komunikácia je podľa mňa veľmi dobrá, ale aj v iných oblastiach práva, o čom svedčí, a ja verím, že sa nám podarí aj tento rok potom zorganizovať sympózium v spolupráci s najvyšším správnym súdom. Nájdeme vhodnú tému, prienikovú tému, aby sme v tom pokračovali.

Marie Stracenská: Porozprávajme viacej práve o tom vzdelávaní. Najvyšší správny súd má svoje vlastné interné vzdelávanie. Je predpokladám, že aj najvyšší súd má interné vzdelávanie a potom raz za rok sa stretnú vlastne v téme, ktorá obidva súdy spája. A je to veľmi zaujímavé podujatie, kde sudcovia prednášajú sudcom o náročných témach. A ja, ja keď som videla, tak tá atmosféra bola pre mňa úplne úžasná, lebo je to taký súboj myšlienok a diskusií o veľmi náročných veciach, ktoré je dobré aj mať vyjasnené, aj vedieť o nich zo širšia. Čo vlastne bol ten dôvod, prečo sa začali takéto spoločné vzdelávania organizovať?

František Mozner: Tá myšlienka súvisí podľa mňa práve s tým, že súdnictvo, výkon súdnictva je o konštruktívnom dialógu a ja si myslím, že v takomto konštruktívnom dialógu vznikajú najlepšie riešenia. Takže to je aj to, prečo v tých prienikových témach najvyšší súd a najvyšší správny súd komunikujú.

Marie Stracenská: Čiže…

František Mozner: A verím, že budú komunikovať ďalej.

Marie Stracenská: Čiže chceme, aby pokračovali, akurát…

František Mozner: Určite.

Marie Stracenská: Akurát sa tie prienikové témy budú hľadať.

František Mozner: Áno. Vždy sa nájde nejaká prieniková téma.

Marie Stracenská: Vy ako predseda najvyššieho súdu sa podieľate aj na pripomienkovaní legislatívneho procesu a teda právnych predpisov. Je ich tých zmien, je teraz v poslednom čase viacero. Ako často a ako pripomienkujete zákony?

František Mozner: Ja myslím, že toto je a nielen pozícia najvyššieho súdu, veľmi dôležitá, ale aj najvyššieho správneho súdu, keďže sme povinne pripomienkujúce miesta. A najvyšší súd v rámci riadneho legislatívneho procesu, keď je spustený riadny legislatívny proces, vo všetkých otázkach, ktoré sa týkajú jeho rozhodovania alebo statusu sudcov sa snaží do toho vstupovať a veľmi vecne teda pripomienkovať tie právne predpisy. Čiže aktuálne je to otázka justičných čakateľov, ktorá je na, je to téma dňa, teda súčasných dní a uvidíme, či teda ten návrh legislatívny sa dostane do parlamentu.

Marie Stracenská: Ja si tak skúšam predstaviť taký deň predsedu najvyššieho súdu a asi každý je úplne iný, lebo teraz sa mi to tak začalo zbierať, že 65, ideálne 65 sudcov, hej, čiže treba doriešiť personálne záležitosti. Rieši sa budova, rieši sa legislatívny proces, ste členom kolégia. Ako taký ten váš deň vyzerá, kedy sa začína a kedy sa končí? To je…

František Mozner: No začína sa okolo deviatej, teda pokiaľ nemusím, ja nie som úplne ranné vtáča, takže o deviatej a podľa toho každodenného programu, aký je, no. Čo zasa treba povedať, čo je výhodou obidvoch najvyšších súdov je kancelária najvyššieho súdu, ktorá do veľkej časti odbremeňuje predsedu súdu od tých bežných, čo iní predsedovia súdov musia riešiť aj iné otázky. Dobre fungujúca kancelárie veľmi dôležitá…

Marie Stracenská: Ale aj nastaviť si ju…

František Mozner: Čiže… A vytvára priestor potom pre predsedu súdu, aby sa venoval tým personálnym otázkam, pretože predseda súdu je primus inter pares a jeho rozhodujúca úloha je zabezpečiť fungovanie súdu cez rozvrh práce, prípadne ešte potom kontrolu včasnosti rozhodovania.

Marie Stracenská: Ale aj nastaviť tú kanceláriu a stabilizovať zamestnancov kancelárie je veľmi, veľmi náročná vec. Tam je odfajknuté, tam máte vybavené? Tam je to v poriadku?

František Mozner: Ani zďaleka, proste to je otvorená téma. Ako som povedal úplne v úvode, je to otázka finančného krytia, ktoré, ktoré je veľmi dôležité. A určite z pohľadu odborného personálu, či už vyššieho, teda súdnych úradníkov alebo aj stredného odborného personálu určite nie sme stabilizovaní, ale aktuálne pracujeme s tými možnosťami, ktoré máme. Ale tá snaha je skutočne vytvoriť priestor, jednak aby tí kolegovia, ktorí sa starajú o to, aby ten súd fungoval, pretože súd nie sú len sudcovia, súd je aj celý ten podporný personál, tak, aby mali primerané finančné za… teda ohodnotenie, tak to je veľmi dôležité a nie je to úplne ideálne. Takže to je téma, ktorú je a podľa mňa, to je aj preniková téma s najvyšším správnym súdom, kde vieme aj z pohľadu teda legislatívneho procesu tlačiť na to, že je potrebné teda to postavenie súdneho aparátu zlepšiť.

Marie Stracenská: A to zdieľanie tých skúseností aj v tomto smere teda funguje medzi oboma inštitúciami? Je niečo, čo sa nejako podarilo, kde sa, kde, kde ste sa vlastne poradili navzájom nejaké postupy?

František Mozner: Tak sme mali určite jednotný postup pri zabezpečení stabilizačného príspevku pre administratívu, ktorý je, ktorý je síce zatiaľ len na rok, myslím, uvidíme, ako to pôjde ďalej a určite komunikujeme aj pri ďalších otázkach, ktoré sa týkajú… Teraz nová agenda, ktorá, keď prejde zmena zákona, takzvaná prieťahová agenda, čiže tam tiež treba nejaký, nejaké personálne rezervy, respektíve doplniť personál ako taký. Otázka teraz aktuálne, ktorú sme poslednú riešili, je otázka, ktorá súvisí s tým, že treba zabezpečiť pre, ako zvýšiť záujem sudcov pre postup aj z odľahlejších regiónov. Takže otázka nejakých paušálnych náhrad a podobne, čiže toto sú témy, kde, myslím, že ideme ruka v ruke najvyšší a najvyšší správny súd.

Marie Stracenská: Ako sa pripravujete na tú prieťahovú agendu? Pýtam sa to, pretože to je veľká téma aj najvyššieho správneho súdu a je to taký, akoby, ako, ja to tak, vnímam ako taký veľký mrak, ktorý tak visí nad tými súdmi…

František Mozner: Tak úplne by som nepovedal, že je to mrak, je to niečo, čo asi je nevyhnutné, pretože ja súhlasím s ústavným súdom v tom, že nie je úplne štandardné, že prvý účinný prostriedok nápravy, pokiaľ ide o prieťahy, je ústavná sťažnosť, čiže má tam byť niečo predtým, tomuto rozumiem. Sme celkom zvedaví, ako to pôjde od toho prvého januára, pretože kým to nemáme reálne na stole, tak nevieme, vieme len odhadovať a úloha najvyššieho súdu a kancelárie najvyššieho súdu je zabezpečiť, aby sme to personálne vedeli zvládnuť. Takže to sú tiež, aktuálne tiež rokovania s financiami, aby sme zabezpečili doplnenie počtu asistentov, ktorí sa budú špecializovať na túto agendu a následne to rozhodnutie padne v novom rozvrhu práce. Teda to ešte zvažujeme, ako to bude, keďže to budú robiť jednotlivé kolégiá, že koľko senátov to bude robiť, tak približné čísla. A máme aj dohodu, predbežnú, s ústavným súdom, že nejakú formu vzdelávania ešte pred tým, než sa to spustí, takže by nám pozdieľali ich poznatky a skúsenosti.

Marie Stracenská: Ja to vnímam ako také veľké sudoku, ktoré treba vyplniť ešte pred tým januárom, aby to všetko klaplo, aby to ladilo.

František Mozner: Nie je až tak veľa času, pár mesiacov.

Marie Stracenská: Je to pár mesiacov, ale z toho, čo hovoríte, akoby taká tá manažérska časť tej pozornosti je naozaj veľmi značná. A ako pracujete na rozhodovaní a na, na tej judikatúre, vy sám, keď vravíte, že ste si ponechali časť aj toho, toho rozhodovania. Najprv, najprv, prečo ste to urobili, prečo nie ste len predseda, ale, ale aj rozhodujete?

František Mozner: Musím dodať, že jedna vec je byť členom kolégia, podieľať sa teda hlasovaním v kolégiu na zjednocovaní a na tom, čo pôjde do zbierky, čo nepôjde, to je jedna časť. Ale faktom je, že som obmedzil teda rozhodovanie. Som aktuálne len náhradníkom v päťčlennom senáte, lebo nedalo by sa to minimálne v tom úvode úplne skĺbiť. Je možné, že keď ten systém sa trošku lepšie ešte zabehne, tak potom sa budem viac venovať rozhodovaniu. Na druhej strane je to dočasný mandát a ja som stále sudcom, čiže musím zostať teda v téme a rozhodovať ďalej.

Marie Stracenská: Neviem si úplne predstaviť takéto prelaďovanie, že teraz potrebujem študovať spis, teraz nebudem predseda, nebudem riešiť to množstvo tých manažérskych zadaní a teraz sa pohrúžim do nejakého spisu a budem si ho študovať.

František Mozner: Ono musím povedať, že to je miestami veľmi príjemné sa vrátiť k rozhodovaniu a k niečomu, čo nesúvisí s pozíciou manažéra súdu.

Marie Stracenská: Aj tak si myslím, že stále veľa vecí si študujete a pozeráte, keďže potrebujete vedieť, čo sa na tom súde deje a je množstvo okolností, kedy potrebujete aj preverovať, prečo sa niečo stalo tak, ako sa stalo.

František Mozner: Napríklad pre mňa, čo je veľké veľmi veľké nóvum je, že ako predseda súdu napríklad rozhodujem aj v civilných veciach o vylúčení alebo nevylúčení kolegov. Takže som zabŕdol aj do civilného procesu.

Marie Stracenská: Veľkou spoločnou témou oboch súdov je budova. Kým ale začneme hovoriť o tej budúcej, tak si povedzme o tej bývalej. Skúsme, skúste ju popísať, aká to bola budova. Väčšina ľudí ju pozná len zvonku, ako veľmi zaujímavú Dedečkovu stavbu, ktorá je takou jednou z dominánt Bratislavy a je úžasne situovaná, keď človek zíde z Mostu SNP, z Nového mosta, tak je vlastne hneď na rane a je to fakt, že zaujímavá stavba. Ona je zaujímavá zvonku a bola zaujímavá aj znútra, ale už asi nebolo veľmi ľahké v nej byť. Popíšte to, prosím, aké to bývalo.

František Mozner: No musím povedať, že nie všetci kolegovia zdieľajú môj názor, musím povedať, ale mne sa tá budova od začiatku, ako som prišiel do Bratislavy a stal sa sudcom najvyššieho súdu veľmi páčila. Napriek tomu, že je veľmi špecifická. Je to špecifická architektúra a mňa úplne fascinovalo, ako je nádherne zapoj… bola teda zapojená do toho prostredia, v ktorom vznikla, lebo ten priestor bol relatívne malý a veľmi komplikovaný. Preto má aj taký zvláštny lichobežníkový teda tvar zvonku a pohľad na budovu napríklad z Hradu je veľmi pekný. Tak ako je zakomponovaná k starej Národnej rade z jednej strany, z druhej strany je tam potom kláštor. Bolo, veľmi bola zaujímavá aj tým, že ja som zažil výhľad z jednej, z niektorých kancelárií, lebo z jednej strany má výhľad na hrad bratislavský, potom mala na Grassalkovichov palác z jednej strany, ten už nie je, pretože tam…

Marie Stracenská: …vyrástli nové stavby.

František Mozner: Nové stavby vyrástli. Takže mne sa veľmi páčila. Trošku bola v úvode bludiskom pre mňa, to vnútro vždy bolo také, ale človek keď sa naučí orientovať, tak sa nestratí. Čo bolo negatívom tej stavby v tomu v čase, keď som prišiel, bolo tam veľmi veľa inštitúcií, ona nebola dimenzovaná na taký počet ľudí, ktorý tam zrazu bol. Čiže ministerstvo spravodlivosti toho času obývalo väčšiu časť tej budovy, časť bol najvyšší súd, je si už pamätám, keď som, ja som tam robil prokurátorské skúšky, ja si pamätám, keď sídlila v tej budove Generálna prokuratúra, potom tam sídlila Súdna rada. Ja som veľmi rád, že sa tá budova dostala do správy najvyššieho súdu v určitom momente, keď sa ministerstvo spravodlivosti odsťahovalo a máme v pláne, aj v spolupráci s najvyšším správnym súdom, urobiť všetko pre to, aby sme ju zachovali a zrekonštruovali. Urobili z toho jedno pekné, moderné sídlo, na ktoré budeme môcť byť hrdí, lebo som presvedčený, že sa to dá urobiť pri zachovaní aj toho odkazu, ktorý teda architekt Dedeček v tej dobe zanechal.

Marie Stracenská: Čiže zvonku to bude vyzerať podobne a zvnútra sa to zmení? Aké sú tie plány?

František Mozner: Nevieme úplne, to ešte nevieme úplne, o tom je práve tá architektonická súťaž, ktorú sme, síce jednu sme zrušili minulý rok, ale aby sme vedeli urobiť teda ten projekt pre obidva súdy, aby to vyhovovalo, tak ja verím, že to je otázka len niekoľkých dní, že už konečne vyhlásime architektonickú súťaž a ja verím, že ten najlepší návrh vyhrá a uvidíme. Tá budova sa dá zmodernizovať veľmi dobrým spôsobom, som presvedčený. A čo je výhodou tej budovy, aj prečo sme to takýmto spôsobom poňali je, že ona už bola stavaná pre dve inštitúcie. Ona od počiatku bola stavaná ako sídlo ministerstva spravodlivosti a najvyššieho súdu, má aj také to rozdelenie, také to hradné a potom palácové. Takže chceme využiť práve potenciál tej budovy, že vytvoríme dve sídla v jednej budove, čiže, ktoré budú môcť byť v tej neverejnej časti aj oddelené.

Marie Stracenská: Čiže…

František Mozner: Čiže to je veľmi dôležité.

Marie Stracenská: Čiže si to nebudú… Nebude to akoby mýlka, nebudú si to ľudia mýliť, pretože to budú dve samostatné inštitúcie, ktoré zdieľajú čiastočne jeden spoločný priestor.

František Mozner: Určite.

Marie Stracenská: Aj takéto zadanie dostali architekti.

František Mozner: Áno, aby sa to… To zadanie bude tak, že budú tam spoločné priestory, kde budú účastníci konania, ten kto príde, bude vedieť, čo patrí najvyššiemu, čo patrí najvyššiemu správnemu súdu a tie neverejné časti budú oddelené dokonca spôsobom, že by mali umožňovať samostatnú správu tých častí budov.

Marie Stracenská: Zrekonštruovať takýto priestor v centre Bratislavy nie je veľmi jednoduché a určite to bude na dlho. V akých časových horizontoch sa rozprávame?

František Mozner: Uvidíme, päť, šesť rokov. Je to otázka, ale všetko je otázka financovania. V momente, keď zabezpečíme financovanie, tak ako tie veci sa dajú pohnúť dopredu. Urobíme všetko pre to, aby tie procesy išli čo najplynulejšie. Preto možno aj tá prípravná fáza, že trošku sme v sklze teraz s vyhlasovaním architektonickej súťaže, ale práve kvôli tomu, aby sme tie procesy nastavili tak, aby už následne potom čím, čím menej zádrhelov vzniklo. I keď oni určite vzniknú, pretože rekonštruovať niečo také je. A čo je veľmi dôležité, vlastne tá stavba by mala byť aj o tom, že parkovanie v Bratislave je veľká téma, čiže súčasťou toho zadania je aj vlastne v podzemí parkovací dom, preto, aby komfortne sudcovia obidvoch súdov aj administratíva mohla parkovať.

Marie Stracenská: Vždy, keď sa na tom mieste začne kopať, tak sa objavia aj, aj architekti… vlastne archeologické nejaké pamiatky, tak dúfajme, že to ešte tiež nezbrzdí ten proces.

František Mozner: Uvidíme. Ako, ono to už vykopané bolo, tak uvidíme, že do akej miery sa ešte niečo nájde.

Marie Stracenská: Ako vlastne teraz pracujete, na koľkých miestach sídlite a ako sa vôbec to dá zvládať, manažovať?

František Mozner: Najvyšší súd má aktuálne tri pracoviská. Treba povedať, že nie je to úplne dôstojné fungovanie najvyššieho súdu, tým, že už je to šiesty rok. Je to pomerne komplikované aj z pohľadu toho, že teda sa nevidíme všetci. Najväčšia časť najvyššieho súdu sídli alebo má pracovisko na Panónskej ceste, čiže tam je obchodnoprávne, teda občianskoprávne a trestnoprávne kolégium, aj najväčšia časť administratívy. Časť vedenia sedí na Klobučníckej a potom obchodnoprávne kolégium na SNP, to sú v podstate budovy vedľa seba, čo tam je. Ale to bolo aj moje rozhodnutie sa presťahovať, čiže som presunul sekretariát na Panónsku cestu aby som bol v kontakte s najväčším počtom teda personálu, či už sudcov alebo administratívneho, čiže síce mám zabezpečenú, aj pani podpredsedníčka, aj kancelária na Klobučníckej, ale sekretariát už máme presunutý. V zásade sme na Panónskej, tam nám chodí pošta. Ale aj vnútorný obeh pošty je problematický, keď nie ste v jednej budove. Čiže všetko musia chodiť autá a doručovať.

Marie Stracenská: A asi sa možno aj návštevy mýlia občas?

František Mozner: To úplne myslím, že nie, myslím, že sme na tom lepšie ako aktuálne mestské súdy, ktoré majú štyri adresy, respektíve už po presťahovaní Mestského súdu Bratislava III a IV sú na jednej adrese. Čiže na tie pojednávania vedia, kde majú ísť, to, kde sa deje. I keď to, korešpondenčná adresa stále Župné námestie 13 pre najvyšší súd.

Marie Stracenská: Je to úplne kuriózna situácia a keď vravíte, že to trvá šesť rokov a ďalších šesť rokov to potrvá…

František Mozner: Šiesty no…

Marie Stracenská: …tak, tak, to je, to je akoby celkom náročné aj takéto mentálne nastavenie, že vy ste ako predseda teraz vlastne v tom takom veľmi náročnom a ťažkom období manažovania toho súdu, na viacerých miestach, v takých tých turbulentných časoch. Tak…

František Mozner: Tak, je to komplikovanejšie, hlavne, že nemáme tie teda kapacity také, čo je smutné, napríklad nemá aktuálne ani priestor najvyšší súd vlastný, kde by sa dalo zvolať plénum teda všetkých sudcov, aby sme to kapacitne zvládli. Máme dosť takú provizórnu pojednávaciu miestnosť na Panónskej ceste, takže neprispieva to k dôstojnosti konania pred najvyšším súdom. Takže o to viac je urgentnejšia tá potreba spustiť ten proces rekonštrukcie a urobiť všetko pre to, aby sa to už nedalo zastaviť, aby sa to v nejakom dohľadnom čase, aby sme vytvorili dôstojné sídlo pre obidva súdy.

Marie Stracenská: To je téma, ktorá vlastne najvyšší správny a najvyšší súd bude ešte niekoľko rokov teda spájať. Kde inde ešte vidíte priestor na takú intenzívnu vzájomnú komunikáciu, vzájomnú spoluprácu oboch týchto inštitúcií?

František Mozner: V zásade sme to aj už načrtli, otázka legislatívnych procesov v častiach, v ktorej sa spájajú obidva súdy, či, či je to statusová otázka. Veľmi veľká téma, ktorá sa, o ktorej sa bavíme je osobitný zákon o justičnej štátnej službe, ktorá by vytvorila priestor pre justičných zamestnancov, aby boli osobitnou kategóriou, teda v rámci štátnej služby. Čiže to sú také tie najväčšie prienikové témy. No a musím povedať, že po mojom nástupe a aj sa poďakovať za veľmi ústretový postoj bývalého pána predsedu aj súčasnej kancelárie pokiaľ ide o budovu, pretože my intenzívne, kancelárie, kancelárie komunikujú, pokiaľ ide o nastavenie podmienok parametrov pre rekonštrukciu budovy.

Marie Stracenská: Je to, je to asi aj nevyhnutné, ak to má vyhovovať obom inštitúciám.

František Mozner: Áno.

Marie Stracenská: A plus to musí byť moderný priestor, ktorý bude vyhovovať všetkým sudcom…

František Mozner: Verím že bude.

Marie Stracenská: …ktorí tam budú, dúfajme.

František Mozner: Pri zachovaní Dedečkovho dedičstva. Ja som pomerne veľký fanúšik jeho architektúry.

Marie Stracenská: Poďme, prejdime k takým osobnejším otázkam. Vy ste celý svoj profesijný život spojili s hájením zákona. A keby ste sa znovu mali rozhodnúť na konci tej strednej školy, keď ste vypĺňali tú prihlášku na tú vysokú – bola by rovnaká?

František Mozner: Určite. Ja musím povedať, že to právo, jednak mal som to možnosť vnímať aj v takej tej, v rodinnom prostredí, prácu s právom, čiže ja myslím, že to by bolo rovnaké. Toto by som asi nezmenil.

Marie Stracenská: Vy ste sa profesijne formovali na východe Slovenska. Teraz už dlho pôsobíte v Bratislave. Cítite sa ako východniar v Bratislave, alebo sa cítite ako Bratislavčan, keď sa vraciate domov?

František Mozner: Ani jedno ani druhé, musím povedať. Ako rád som v Bratislave a rád sa vraciam domov a nemám taký ten pocit, že byť východniarom v Bratislave alebo Bratislavčan na východe, proste som doma a doma.

Marie Stracenská: Keď sa človek stane sudcom, už to mu veľmi zmení jeho taký vlastný osobný súkromný život. Takou veľkou témou je, že nakoľko môže byť sudca verejnou osobou a ako sa vlastne prelína to jeho súkromie s tou profesiou. Ako, ako sa dívate na toto? Čo, čo to pre vás osobne zmenilo, keď ste sa stali sudcom?

František Mozner: Ako… Až tak, ja až tak veľmi to nevnímam. Možno teraz, keďže som trošku viac v médiách a všade, takáto pozornosť, niekedy je aj taká nie vždy milá, ktorá je venovaná, človek stretával ako bežný sudca… Ja som mal tú výhodu, že som profesne pôsobil v inom meste, ako som býval. Ja som z Košíc, ale profesne som pôsobil v Prešove. Napriek tomu, že to sú blízke mestá, tak ja som nestretával, teda bežne ľudí, s ktorými som sa potom stretával v pojednávacej miestnosti. Čiže to ja beriem ako veľmi veľkú výhodu, keď človek profesne v tejto oblasti pôsobí inde, ako reálne žije.

Marie Stracenská: Ukončíme to tým, vlastne tou zmenou, keď sa stali predsedom tej najvyššej inštitúcie a naozaj ste viacej na očiach, viacej v médiách, častejšie čítate to svoje meno v médiách. Neprídu niekedy momenty, že si poviete – možno som to nemusel úplne urobiť?

František Mozner: Ja musím povedať, že v tomto som ešte veľmi optimistický a nastavený a ja mám pocit, že, uvidíme o tri roky. Že ešte mám čo tomu priniesť, čiže to rozhodnutie nebolo spontánne, proste ja mám určitú predstavu a víziu, kam sa posunúť a kam teda dostať najvyšší súd a verím, že sa to podarí. Takže z tohto pohľadu ako neuvažujem týmto spôsobom, že…

Marie Stracenská: Čiže na tie zmeny… Na tie zmeny, ktoré vám to prinieslo sa dívate cez to, že viete, čo chcete a viete, že to je nevyhnutná vec ako sa tam dostať.

František Mozner: Je to súčasťou, áno, toho celého.

Marie Stracenská: Ďakujem vám veľmi pekne za rozhovor.

František Mozner: Aj ja veľmi pekne ďakujem.