Správny podcast – JUDr. Marián Trenčan: Podstata a špecifiká správneho súdnictva

Marie Stracenská: Dobrý deň, počúvate a pozeráte Správny podcast, podcast Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Našou dnešnou témou je Podstata a špecifiká správneho súdnictva. Hosťom je podpredseda najvyššieho správneho súdu Marián Trenčan. Dobrý deň prajem.

Marián Trenčan: Dobrý deň.

Marie Stracenská: Ako to býva, na začiatok mi dovoľte vás predstaviť. Sudcom ste sa stali v roku 1996 a prvých 10 rokov ste pôsobili ako samosudca v občianskoprávnej agende na jednom z bratislavských okresných súdov. Do oblasti správneho práva a správneho súdnictva ste vstúpili v roku 2006. Stali ste sa sudcom správneho kolégia Krajského súdu Bratislave v roku 2017 a súdili ste v správnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v rokoch 2019 až 21 v pozícii predsedu senátu. Ste teraz už piatym rokom podpredseda najvyššieho správneho súdu. Ako a kedy ste sa prvýkrát dostali k agende správneho súdnictva?

Marián Trenčan: Tak ako ste už naznačili, po desiatich rokoch výkonu funkcie sudcu na jednom z okresných bratislavských súdov v civilnej agende, som do systému správneho súdnictva vstúpil v roku 2006, na správnom kolégiu Krajského súdu v Bratislave. V 2017-tom som sa stal sudcom správneho kolégia najvyššieho súdu a odkedy vlastne vznikol najvyšší správny súd som od prvého dňa jeho sudcom a po krátkom čase podpredsedom.

Marie Stracenská: Takže už je to niekoľko rokov a teda pýtam sa fundovaného človeka, čo to vlastne správne súdnictvo je a aká je jeho podstata a špecifiká a vlastne čím sa odlišuje od ostatných súdnych agend.

Marián Trenčan: Začal by som asi trochu zo širšia. Ja považujem správne súdnictvo za jednu z najnáročnejších častí justície. Je to práca, ktorá si vyžaduje neustále vzdelávanie a aplikáciu európskeho práva v širšom meradle, dobrú orientáciu v štruktúrach verejnej správy. Toto sú všetko veci, ktoré sú pre mňa atraktívne do dnešného dňa. A ak by som mal povedzme načrtnúť akýsi rozdiel medzi správnymi súdmi a tými ostatnými, teda najmä civilnými súdmi, povedal by som, že civilné súdy v zásade riešia spory medzi jednotlivcami, zatiaľ čo správne súdy riešia spory, kde na jednej strane je štát, jeho orgány a inštitúcie, ktoré vykonávajú verejnú moc a na druhej strane sú jednotlivci, občania alebo firmy, ktorých sa ten výkon verejnej moci nejakým spôsobom dotýka. Keby som mal ilustrovať, ako sa môže jednotlivec dostať do sporu so štátom, poviem príklad: každý podnikateľ podáva daňové priznanie a platí dane. Občas dostane daňovú kontrolu a výstupom môže byť daňový nedoplatok. Daňový subjekt nesúhlasí. Odvolá sa na finančné riaditeľstvo, tam neuspeje a vtedy sa môže obrátiť so správnou žalobou na správny súd. Ak tak urobí, tak dôjde tam k výraznému posunu, pretože z toho finančného riaditeľstva, ktoré dovtedy mocensky vrchnostensky rozhodovalo o právach daňového subjektu sa vlastne stane účastník konania pred správnym súdom, ktorý je v rovnom postavení, v rovnocennom postavení voči tomu daňovému subjektu. Ten správny súd preskúma všetky dôvody, ktoré tvrdí ten daňový subjekt, prečo je rozhodnutie alebo postup daňovej správy nezákonné, akým spôsobom to zasahuje do jeho práv a vydá nejaké rozhodnutie, ktorým buď teda to rozhodnutie daňovej správy zruší a vráti tú kauzu naspäť s právnym názorom, ktorý je záväzný alebo správnu žalobu zamietne. Týmto spôsobom vlastne môže sa jednotlivec dostať do stretu so štátom a jeho orgánmi vo veľkom množstve situácií. Napríklad keď kupujeme nehnuteľnosť, potrebujeme rozhodnutie katastrálneho úradu o vklade vlastníctva do katastra nehnuteľností. Keď chceme stavať dom, potrebujeme stavebné povolenie, ktoré vydáva stavebný úrad. Keď žiadame o dôchodok, potrebujeme rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Ale aj napríklad cudzinec, ktorý sa uchádza o povolenie k trvalému pobytu, tiež musí, musí požiadať príslušný orgán o vydanie rozhodnutia. Takže tých oblastí je veľmi veľmi veľa. S každou takouto situáciou je spojené nejaké rozhodovanie orgánov verejnej správy, ktoré môže nejakým spôsobom zasiahnuť do číchsi práv. A práve na ochranu týchto práv pre tých, ktorí tvrdia, že ich práva boli porušené, slúžia správne súdy.

Marie Stracenská: A tak keby sme si povedali, kedy správne súdnictvo vzniklo, tak to zrejme bude súvisieť práve so vznikom týchto štátnych orgánov.

Marián Trenčan: No, koncept správneho súdnictva, ako nezávislej súdnej kontroly výkonu verejnej správy a ochrany individuálnych práv, je pomerne mladá, mladá záležitosť v našich končinách. V Uhorsku toto vzniklo v inštitucionálnej podobe niekedy v druhej polovici 19. storočia. Na sile ale nadobudli vlastne správne súdy až s rozvojom demokracie a občianskych práv. A dá sa povedať, že tam, tam kde sú si ľudia vedomí svojich práv, kde ich uplatňujú, kde sa im poskytuje ochrana, správne súdnictvo obvykle funguje. V nedemokratických krajinách, v totalitných krajinách je to naopak, správne súdnictvo tam buď neexistuje vôbec alebo, alebo je tak limitované a oklieštené, že nemôže plniť svoju spoločenskú funkciu. Nakoniec s tým máme v súvislosti… s tým máme skúsenosti aj na Slovensku do roku 1989. Dnes je situácia taká, že v podstate každý, kto tvrdí, že bolo do jeho práv zasiahnuté rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy alebo aj faktickým zásahom, iným ako rozhodnutím, alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy, sa môže obrátiť na správny súd so správnou žalobou, kde jeho tvrdenia správny súd preverí.

Marie Stracenská: Ja by som sa k tomu opýtala takú doplňujúcu otázku, že sudcovia, ktorí súdia aj v nedemokratických krajinách vedia, že by mohlo existovať aj v tých krajinách správne súdnictvo. A oni sa nedomáhajú niečoho takého alebo nemôžu sa?

Marián Trenčan: No to asi nie je záležitosť sudcov. Sudcovia, sudcovia súdia podľa pravidiel, podľa zákonov, ktoré daný štát prijme. Pokiaľ je dopyt po niečom, ako je súdna kontrola verejnej správy, tak pravdepodobne musí vzísť zdola, od občanov.

Marie Stracenská: Ja si teraz požičiam citát pána profesora Mazanca, ktorý je bývalým predsedom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky. On chápe správne súdnictvo ako nástroj k nastoleniu a udržaniu rovnováhy medzi mocou súdnou a mocou výkonnou a do určitej miery tiež medzi mocou súdnou a mocou zákonodarnou. Vnímate to rovnako? A ak áno, tak v čom sa to prejavuje?

Marián Trenčan: S tým sa dá, samozrejme, že súhlasiť. Správne súdnictvo je v podstate takou poistkou proti zneužívaniu, nadužívaniu alebo nesprávnemu používaniu verejnej moci na úkor občanov alebo na úkor jednotlivcov spôsobom, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi. Čiže správne súdy môžu v jednotlivých prípadoch vlastne zabrániť tomu, aby si verejná správa robila, čo chce. Aby vyrubovala vyššie dane ako podľa práva má, alebo nižšie dôchodky ako patrí podľa zákona. Správne súdy, ale rozhodujú v právnom rámci, ktorý je vymedzený zákonmi, ktoré prijíma parlament. Čiže sú pri výkone právomoci limitované právnym poriadkom. V podstate sudcov vyberá alebo vymenúva prezident na návrh súdnej rady, ktorá je tiež zložená z nominantov vlády, parlamentu aj prezidenta. Spolovice sú jej členovia volení sudcami, čiže aj týmto spôsobom ostatné zložky moci ovplyvňujú, akým spôsobom je zložený ten sudcovský zbor. Súdy rozhodujú, alebo teda súdy pôsobia v nejakých rozpočtových rámcoch, ktoré prijíma zákonodarný zbor, implementuje ministerstvo, čiže existuje tu istý súbor vzájomných bŕzd a protiváh, ktorého účelom je nastolenie rovnováhy medzi tými jednotlivými mocenskými zložkami. Samozrejme, že v parlamentnej demokracii ako forme štátu je tým hlavným suverénom zákonodarný zbor, parlament, ktorý je v zásade limitovaný len určitými, určitými ústavnými rámcami.

Marie Stracenská: Úplne prirodzene tu prichádza otázka nezávislosti sudcov. Práve v tejto súvislosti je možné vnímať špecifiká alebo nejaké osobitosti práve v oblasti správneho súdnictva.

Marián Trenčan: Bez nezávislého a nestranného súdu, súdov a sudcov vlastne neexistuje právny štát ani spravodlivý proces. V tomto nie sú správni sudcovia nijako odlišní od akýchkoľvek iných sudcov. Sudcovia na Slovensku sú, sú nezávislí inštitucionálne. To znamená, že žiadna iná moc im nemôže dávať pokyny, ako vykonávať rozhodovaciu právomoc. Sudcovia sú viazaní len právnymi predpismi a vlastným, vlastným vedomím a svedomím. Platí, že ak by rozhodovali na základe inej motivácie, tak zrádzajú svoje sudcovské poslanie a sľub, ktorý dali prezidentovi, pri výkone funkcie. Pokiaľ by súdy mali rozhodovať podľa toho, kto je aktuálne pri moci, tak, tak by v zásade podkopávali základy právneho štátu a takáto, takáto záležitosť by bola skôr škodlivá, pretože by vytvárala zdanie, že všetko, všetko je v súlade s princípmi právneho štátu.

Marie Stracenská: Tak asi tam u každého sudcu funguje nejaká kontinuita a konzistencia a sudca je sudcom desiatky rokov. A za ten čas sa zmenilo množstvo politikov. A keď asi chce sám pred sebou obstáť, tak nemôže s každým, každou inou politickou mocou rozhodovať inak.

Marián Trenčan: Určite. Politické reprezentácie sa menia a my sudcovia obvykle zostávame.

Marie Stracenská: Je veľa prípadov, keď sa občania domáhajú svojich práv a vlečú sa tie prípady roky, nie rok ani dva, ale niekedy to je oveľa dlhšie. Môžu mať títo občania oprávnene pocit, že tá spravodlivosť je nielen slepá, ale že aj trochu kríva, že je pomalá?

Marián Trenčan: Hm. Tak toto je dlhodobý problém slovenskej justície a žiaľ, ani na správnych súdoch zatiaľ ten výkon spravodlivosti nejde tak rýchlo, ako by sme chceli. Musím ale povedať, že na najvyššom správnom súde za ostatné dva roky, my sme výrazne znížili dĺžku konania. Ten zostatok nerozhodnutých vecí, keď sa rozpočíta do priemeru, je naozaj nízky. To máme okolo 30 vecí na sudcu. To je podľa mňa, podľa mňa výborný stav. Každý mesiac naše senáty rozhodnú viacej prípadov, ako k nám príde. To znamená, že ten trend je pozitívny.

Marie Stracenská: Vy sám rozhodujete. A môžem sa… Neviem, či sa to dá povedať, ale možno áno. Ako sám pracujete s tými prípadmi, ktoré máte? Je to tak, že si prekladáte tie veľmi náročné, pri ktorých treba veľa, veľa študovať s tými, ktoré vám prídu jednoduchšie na rozhodnutie? Alebo to beriete skrátka zaradom, alebo idete od tých najstarších? Dá sa o tom takto technicky?

Marián Trenčan: No samozrejme, že, že tie veci sa vybavujú viac menej podľa poradia. Zaiste však, keď máte na stole kauzu, ktorá je mimoriadne náročná, ktorá si zoberie povedzme dva tri týždne vášho času, tak si k tej náročnej kauze povedzme vyberiete, priberiete aj nejakú jednoduchšiu, ktorá, ktorá nie je práve na rade, ale povedzme by na rad prišla o ďalší alebo ten nasledujúci mesiac. Toto ja považujem za úplne v poriadku aj inak podľa judikatúry našich disciplinárny senátov nie je nevyhnutné to poradie, rozhodovanie vecí zachovávať úplne otrocky, jednu vec za druhou.

Marie Stracenská: Ja len tak ako pre priblíženie. Sú spisy, ktoré majú tak 10 centimetrov na výšku, ale videla som aj spisy, ktorých bol plný nákupný vozík a ešte, ešte boli porozkladané na parapete v pojednávacej miestnosti, také obrovské kopy spisov a to bolo k jednému prípadu. Ja si neviem vôbec predstaviť, ako dlho to študujete. Ako dlho to už len trvá prečítať tie tisícky, tisícky strán textu.

Marián Trenčan: No nie je to jednoduché a po istom čase praxe už viete, že netreba čítať všetko a čo je z toho spisu, spisu dôležité. Ale áno. Každá takáto kauza vyžaduje ohromné pracovné nasadenie, mnohodenný fokus, kde nevnímate nič iné, len toto.

Marie Stracenská: Asi to nie je práca, ktorú tu zatvoríte v kancelárii, keď odchádzate domov a ráno ju tu nájdete.

Marián Trenčan: Nie, s tým si líhate a zobúdzate sa s tým.

Marie Stracenská: Vy veľa jazdíte aj po svete. Stretávate sa so správnymi sudcami z iných krajín. Ako sme na tom s úrovňou správneho súdnictva na Slovensku? Dosahujeme v tejto oblasti európsky priemer?

Marián Trenčan: Ja si myslím, že áno. Myslím si, že áno. Ak berieme ten európsky kontext na rámci Európskej únie, tak tam by som povedal, že orgány Európskej únie nijako neurčujú pravidlá, ako má správne súdnictvo v jednotlivých, v jednotlivých krajinách vyzerať. To je úplne v ich autonómii. Európska únia však reguluje niektoré oblasti práva pre všetky krajiny spoločne. Čiže každá z tých krajín, každý sudca vlastne v Európskej únii, ak rozhoduje o určitej, určitej kauze, kde aplikuje právo Európskej únie, by mal v zásade dospieť k rovnakému výsledku. Takže ak si ktokoľvek uplatní na slovenskom súde právo, ktoré vyplýva z práva Európskej únie, tak vlastne ten slovenský sudca je akoby európskym sudcom. A musí zabezpečiť vymoženie toho práva na území Slovenskej republiky. Tu ja si myslím, že slovenské správne súdy nijako nezaostávajú za tými za tými európskymi. A ešte poviem, že vlastne máme tu Súdny dvor, na ktorý sa každý vlastne národný sudca ak aplikuje európske právo a má určité pochybnosti o spôsobe jeho interpretácie, tak sa môže a v niektorých prípadoch aj musí obrátiť s takzvanou prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor, ktorý povie akým spôsobom a v danom kontexte treba tú normu európskeho práva vyložiť. Aj tu poviem, že Slovensko je na tom veľmi dobre. Najvyšší správny súd inicioval niekoľko takýchto prejudiciálne konaní. Vzišlo z nich niekoľko zaujímavých, interpretačne zaujímavých rozhodnutí, ktoré sú záväzné pre všetky členské štáty. Takže aj tu si myslím, že si počíname, počíname veľmi dobre. A keď sa teda rozprávam s kolegami v zahraničí na tých medzinárodných podujatiach, tak si myslím, že, že ten európsky štandard bez problémov dosahujeme, tak pokiaľ ide o organizáciu správneho súdnictva, ako aj nástroje, ktoré majú jednotlivci na uplatňovanie vymoženia svojich, svojich práv pred správnymi súdmi. Takže nemáme sa za čo hanbiť.

Marie Stracenská: Čo sa týka tých prejudiciálne otázok, ako je to s počtom? Je to porovnateľné, koľko ich adresuje Slovensko v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami?

Marián Trenčan: Je to porovnateľné. Záleží, s kým sa porovnávate. Tak štandardne najviac, najviac predbežných otázok, pokiaľ viem, chodí z Talianska. Ale keď sa porovnávame povedzme s Českou republikou, tak to v priemere na, na vlastne počet sudcov, počet obyvateľov, vychádza veľmi podobne.

Marie Stracenská: Prečo je podľa vás dôležité, že sa správne súdnictvo inštitucionálne osamostatnilo?

Marián Trenčan: Tak, o osamostatnení na úrovni, na tej najvyššej súdnej úrovni, o zriadení najvyššieho správneho súdu sa hovorilo, hovorilo v tej právnickej komunite už roky. Niektoré politické strany to mali aj v programe. Ale takým prvým krokom k emancipácii správneho súdnictva na Slovensku bolo prijatie Správneho súdneho poriadku, ktorý je našim procesným predpisom. To sa stalo k 1. 7. 2016. Vlastne to správne súdne konanie, ktoré je upravené v tom Správnom súdnom poriadku sa v mnohom líši od civilného sporového aj mimo sporového poriadku, tak pokiaľ ide o okruh účastníkov, prístup k súdu, pokiaľ ide o predmet vlastne, čo vlastne ten súd robí s tým v tých kauzách, aj spôsob rozhodovania. A tých rozdielov je tak veľa, že si myslím, že na to, aby správne súdy vlastne napĺňali svoje poslanie, tak je vhodnejšie, aby sa tak dialo v samostatnej, samostatnej sústave súdov. Okrem toho, v tomto ako nasledujeme príklad mnohých ďalších európskych krajín, kde to funguje. Na Slovensku sa vlastne k tomu organizačnému odčleneniu došlo v dvoch fázach. Najprv vznikol najvyšší správny súd, ktorý sa ujal činností k 1. 8. 2021 a za ním nasledovali tri nové správne súdy v Bratislave, Banskej Bystrici a v Košiciach, ktoré začali fungovať k 1. 6. 2023.

Marie Stracenská: Vy ste vraveli, že kľúčový bol 2016-ty rok. Demokracia na Slovensku sa znovu narodila 89-tom a Slovensko ako také vzniklo v 93-ťom. To je veľmi dlhý časový odskok. Ako vnímate, že to trvalo toľko rokov, kým sa osamostatnilo práve to, inštitucionalizovalo správne súdnictvo?

Marián Trenčan: Tak, treba povedať, že to správne súdnictvo vlastne u nás vzniklo po 89-tom roku. V roku 1993, pokiaľ si dobre spomínam, mali sme, mali sme piatu časť bývalého Občianskeho súdneho poriadku, ktorá upravovala konanie pred správnymi súdmi, v otázkach, ktoré sa odlišovali vzhľadom na potreby a činnosti správnych súdov, ale v iných otázkach sme postupovali podľa iných ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Nefungovalo to úplne najlepšie, ale samozrejme, ale to správne súdnictvo vykonávalo to, čo sa od neho očakávalo. Na najvyššom súde bolo správne kolégium, na krajských súdoch boli správne kolégiá, čiže tá štruktúra vlastne akoby dvojinštančná existovala. Ale z mojej skúsenosti viem, že predsedovia súdov v minulosti nemali úplne veľké pochopenie pre tie odlišnosti správneho súdnictva. Tie správne kolégiá boli také Popolušky na tých súdoch. Nikto tomu celkom nerozumel, čo vlastne, vlastne robia. A nebola to dobrá situácia. Myslím si, že takto ako to je, je to podstatne lepšie. Bol to taký evolučný proces, ktorý vyústil do toho stavu, ktorý máme dnes.

Marie Stracenská: Radšej neskôr ako nikdy.

Marián Trenčan: Tak.

Marie Stracenská: Poďme na domácu pôdu, na najvyšší správny súd a povedzme si, čím je iný od správnych súdov nižších stupňov. A je pravda, že jeho hlavnou úlohou je zjednocovanie? A čo si pod tým máme predstaviť?

Marián Trenčan: No, jadrom činnosti najvyššieho správneho súdu je rozhodovanie o kasačných sťažnostiach proti, proti rozhodnutiam nižších správnych súdov v oblasti súdneho preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej správy. Čiže najvyšší správny súd je vlastne nadriadený súdom pre správne súdy a jeho rozhodnutia sú pre nižšie správne súdy záväzné. Oni sú záväzné nielen pre nižšie správne súdy, ale aj pre celú verejnú správu, ktorá častokrát na základe našich rozhodnutí si formuluje metodické pokyny, ktorými usmerňuje rozhodovaciu činnosť podriadených zložiek. Takže je veľmi dôležité, aby naše rozhodnutia boli konzistentné, aby judikatúra nebola protirečivá, aby nevznikali rozličné rozhodnutia o tých istých právnych otázkach, alebo ak vzniknú, aby sa rýchlo identifikovali a eliminovali. Čiže judikatúra…unifikácia judikatúry je mimoriadne dôležitá vec. Na to máme vlastne niekoľko nástrojov. Prospektívne vlastne funguje zverejňovanie všetkých rozhodnutí najvyššieho správneho súdu na webovej stránke. Ďalej pravidelne vydávame takzvanú Zbierku stanovísk a rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, kde vlastne plénum nášho súdu vyberá tie najvýznamnejšie rozhodnutia do takejto zbierky. Čím v zásade ukazujeme aplikačnej praxi, ako v určitých situáciách postupovať. Z môjho pohľadu najdôležitejším nástrojom na unifikáciu judikatúry je rozhodovanie veľkého senátu najvyššieho správneho súdu, ktorého úlohou je vlastne riešiť judikatórne rozpory medzi jednotlivými senátmi najvyššieho správneho súdu.

Marie Stracenská: Pán podpredseda, a vaša skúsenosť je, že naozaj si, povedzme, tí notári exekútori, právnici, ktorí sú na katastroch alebo v Sociálnej poisťovni, čítajú tie judikáty a akoby učia sa z nich? Aby tie rozhodnutia, ktoré potom budú robiť neskôr boli správne?

Marián Trenčan: Ja si myslím, že určite áno, určite áno. Takou špecifikáciou, špecifikom správneho súdnictva je to, že keď súd, najvyšší správny súd, rozhodne v určitom prípade, tak každé to rozhodnutie má presah na iné podobné prípady. Čiže ak orgán verejnej správy, alebo aj správny súd má na stole podobný problém, tak je preňho veľmi užitočné, aby nasledoval ten názor, ktorý už bol vyslovený na danú otázku v rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, ktorým je viazaný nakoniec. Čiže z pohľadu verejnej správy, ak by oni rozhodovali inak, ako je konštantná judikatúra najvyššieho správneho súdu, tak sa im tie veci s najvyššou pravdepodobnosťou vrátia a nič sa nevyrieši.

Marie Stracenská: Tak možno im aj odľahlo, keď jedného dňa vzniklo takto inštitucionálne samostatné správne súdnictvo, že vedia, podľa akých nôt majú ísť.

Marián Trenčan: Práve preto je dôležité, aby naozaj tá judikatúra držala pokope, naša judikatúra držala pokope a aby, aby neboli tí adresáti tých rozhodnutí zmätení, že v určitej veci rozhodol najvyšší správny súd tak a v inej veci, ktorá je podobná úplne inak. Takže na toto, toto je aj moja osobná priorita, držať naozaj konzistentnosť našej, našej judikatúry.

Marie Stracenská: Vy ste sa už na začiatku v príkladoch trochu dotkli agendy, ktorú rieši najvyšší správny súd. Táto moja otázka bude teraz krátka, ale odpoveď asi dlhšia. Tá agenda je veľmi široká. Skúsme ju priblížiť v tej celej šírke a obsiahlosti.

Marián Trenčan: Hm. No, tým, že vlastne súdnemu preskúmaniu podlieha takmer každé rozhodnutie orgánu verejnej správy, tak tá agenda je nesmierne široká. Z hľadiska… takto, ešte poviem, že tie, prípady, ktoré k nám prichádzajú zo správnych súdov s kasačnými sťažnosťami my zadeľujeme do takzvaných registrov podľa druhu agendy. Najpočetnejšou agendou sú takzvané finančné veci, kde sa preskúmavajú rozhodnutia orgánov finančnej správy, vo veci obvykle vyrubenia daňovej povinnosti. Druhou najpočetnejšou agendou sú sociálne veci. To sú rozhodnutia Sociálnej poisťovne vo veciach starobných, invalidných, iných dôchodkov, rozhodnutia o rôznych formách sociálnej pomoci, rozhodnutia zdravotných poisťovní vo veci, vo veci odvodov a podobné prípady. Máme samostatné registre pre agendu azylu, administratívneho vyhostenia a zaistenia. Pre hospodársku, prípady hospodárskej súťaže, kde Protimonopolný úrad spravidla ukladá sankcie za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Máme register pre správne trestanie takzvané. To sú agendy priestupkov a iných správnych deliktov. Potom taký všeobecný register, kde spadajú všetky tie veci, ktoré nepatria do iných registrov, to sú hlavne katastrálne veci, stavebné veci, veci ochrany životného prostredia. Okrem toho najvyšší správny súd rozhoduje v niektorých prípadoch zverených zákonom aj v jedinej inštancii. Z tejto agendy by som spomenul predovšetkým rozhodovanie o volebných žalobách proti nezákonnosti alebo neústavnosti komunálnych volieb. Túto agendu sme prevzali z ústavného súdu. Máme tiež oprávnenie rozhodovať o žalobách generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany. Takáto vec k nám ešte zatiaľ, zatiaľ neprišla. Nesmierne dôležitou agendou je aj rozhodovanie o disciplinárnych návrhoch proti, o disciplinárnych previneniach sudcov, prokurátorov, notárov a súdnych exekútorov. Na toto máme osobitné registre, osobitné senáty. Toto je významná časť takisto našej agendy. Vidíte, že to je nesmierne široká agenda, čiže…

Marie Stracenská: A máme 23 sudcov…

Marián Trenčan: Hej, hej. Nikto nie je, nikto nemôže byť odborník vo všetkom, čiže naozaj každá tá kauza si vyžaduje veľké nasadenie, veľké štúdium.

Marie Stracenská: Prečo som povedala tých 23 sudcov. Je asi prirodzené, že sú niektorí, ktorí sú špecializovaní na niektoré agendy a iní zas na iné agendy. Je to naozaj tak, že ak sa prideľuje to, čo napadne, tak to ide aj podľa toho, kto je v čom väčší špecialista, expert?

Marián Trenčan: No, jednak každý sudca najvyššieho správneho súdu niekde predtým pôsobil. Čiže ak pôsobil napríklad v oblasti civilného súdnictva, tak prirodzene má väčší vhľad do tejto agendy. Máme tu bývalých, bývalého prokurátora, máme tu profesorov práva, kolegyňu z verejnej správy. Každý si nesie z tej oblasti, z ktorej prišiel nejaké zručnosti, ktoré tu, ktoré tu pretavuje do vlastne toho rozhodovania v tej ktorej agende. Čiže hovorí sa, že správny sudca by mal vedieť zo všetkého niečo a z niečoho všetko. Čiže každý asi z nás má nejakú takú svoju srdcovú záležitosť, do ktorej, do ktorej vidí viacej, ako do iných. A potom aj v rámci diskusií, ktoré máme medzi sebou, tak samozrejme, že keď chceme niečo prebrať z oblasti daňovej, tak ideme za kolegom, ktorý toto považuje za svoju srdcovku a podobne. Takto to je.

Marie Stracenská: Rozhodujú, okrem disciplinárnych vecí rozhodujú trojčlenné senáty, ale potom tu máme dva väčšie senáty. A to je veľký a kompetenčný. Povedzte o nich viac.

Marián Trenčan: Ako som spomenul, vlastne hlavnou úlohou veľkého senátu je zjednocovať rozpornú judikatúru a autorizovať zmeny v judikatúre. Každý trojčlenný kasačný senát, ktorý sa chce odchýliť od skoršieho rozhodnutia alebo identifikuje pri rozhodovaní, posudzovaní kauzy rozpornú judikatúru o tých istých otázkach, tak je vlastne povinný tú vec postúpiť veľkému senátu s nejakým svojím názorom, ako navrhuje tú vec, vec vyriešiť. A veľký senát vlastne svojím rozhodnutím ten rozpor odstráni alebo autorizuje zmeny, zmenu judikatúry. Veľký senát má sedem členov. Predseda a traja členovia sú vlastne stálymi členmi, ktorých určuje ich rozvrh práce a tí zvyšní traja do čísla sedem sú vlastne členovia toho postupujúceho senátu. A ten sudca spravodajca, ktorý je v tom takzvanom malom senáte potom robí spravodajcu aj, aj vo veľkom senáte. Rozhodnutia veľkého senátu sú záväzné pre všetky senáty najvyššieho správneho súdu, ale aj pre nižšie správne súdy a aj pre administratívnu prax. Kompetenčný senát je takisto v podstate zjednocujúcim súdnym telesom, ale len pre oblasti, pre oblasť právomoci. On rieši kompetenčné konflikty medzi správnymi súdmi a civilnými súdmi alebo inými orgánmi. Pozostáva z ôsmich členov, z ktorých štyria sú sudcami najvyššieho súdu a štyria sudcami najvyššieho správneho súdu. V oblasti sporov o právomoc medzi týmito súdmi alebo medzi jurisdikciami civilnými a správnymi má v zásade kompetenčný senát posledné slovo, dá sa povedať. Čiže nie je, jeho rozhodnutie nie sú záväzné len pre tie súdy, ktoré sa vlastne sporia o právomoc, ale pre všetky súdy v podobných prípadoch.

Marie Stracenská: Čiže to sa raz za čas stretnete na pôde niektorého zo sudov, diskutujete a rozhodujete. Tak?

Marián Trenčan: Takto. Keď…Kompetenčný senát sa aktivuje vtedy, keď je nejaký prípad, nejaká súdna kauza postúpená, povedzme od civilného k správnemu súdu. Ten s postúpením nesúhlasí. Predkladá to tomu kompetenčnému senátu a ten rozhodne teda, že kam, kam tá vec patrí. Ja osobne nie som členom kompetenčného senátu. Ja pôsobím vo veľkom senáte, ale takto nejako to funguje.

Marie Stracenská: Keď už sme teda na pôde tunajšieho súdu. Takým špecifikom bolo, že od začiatku, odkedy vznikol, ukázal tváre svojich sudcov, stále to nie je úplne obvyklé. Myslíte si, že by to mala byť taká prax aj u iných súdov, alebo to vie priniesť aj nejaké negatíva?

Marián Trenčan: Nie je obvyklé na Slovensku zverejňovať tváre sudcov ani prokurátorov a v zásade podľa práva to ani bez ich súhlasu nie je možné. Ja som veľmi rád, že naši sudcovia so zverejnením ich tvárí vlastne na webovej stránke nášho súdu súhlasili. Podľa môjho presvedčenia minimálne na úrovni najvyšších súdov by mohli mať, by mohla mať verejnosť právo vidieť tváre sudcov. Mne to príde ako čosi, čo môže zvýšiť dôveryhodnosť justície, transparentnosť rozhodovania. Je to taká podľa mňa najprirodzenejšia komunikácia súdu s verejnosťou, kedy vlastne ten, tá vzdialená inštitúcia sa nejakým spôsobom približuje k tomu občanovi. Má to určite aj nejaké negatíva, veď ten sudca môže na istý čas prísť, povedzme, o akúsi anonymitu, ale ja si myslím, že je to taká prijateľná daň sudcovskému povolaniu, osobitne teda na úrovni najvyšších súdov.

Marie Stracenská: Vy osobne ste to nikdy neoľutovali, že ľudia poznajú vašu tvár, aj ako správneho sudcu?

Marián Trenčan: Ja som nestretol som sa, že by, že by ma niekto na ulici oslovil, že ma pozná zo stránky najvyššieho správneho súdu. Ja si myslím, že to je len taká, také gesto otvorenosti, ale v reálnom živote si nemyslím, že by mohol mať niekto s týmto nejaký problém.

Marie Stracenská: My máme zverejnené aj rozhodnutia na našom webe a to ma privádza k otázke na jazyk, akým sú písané. Laik veľmi pravdepodobne veľkej časti z tých rozhodnutí nebude rozumieť a ak sa aj občana nejaká kauza týka, tak potrebuje právnika na to, aby vysvetlil nielen, čo sa rozhodlo, ale aj čo to pre neho znamená. Čo si myslíte, o tom, o tej takej, (nie) zrozumiteľnosti pre laikov?

Marián Trenčan: Myslím si, že napísať rozhodnutie, ktoré je úplne zrozumiteľné pre laika nie je vôbec jednoduché. Lebo tie otázky, ktoré sa riešia pred správnym súdom sú často natoľko odborné, natoľko vzdialené bežnému človeku, že bolo by až k podivu, keby to bolo všetko zrozumiteľné pre laika neprávnika. Okrem toho my naozaj že odpovedáme na námietky, ktoré k nám idú od právnikov, pretože účastník pred správnym súdom, pred najvyšším správnym súdom, musí byť právne zastúpený. Ja si ale stále myslím, že je žiaduce, aby priemerne vzdelaný človek, keď si prečíta rozhodnutie, minimálne pochopil, o čom to je a prečo súd rozhodol tak, ako sa, ako rozhodol, prečo sa priklonil na tú či onú stranu, čiže pre mňa je to veľká téma a ja som veľký priaznivec zvyšovania zrozumiteľnosti v rozhodnutiach súdu. A treba povedať, že ono je to veľký kumšt napísať stručné a zrozumiteľné rozhodnutie tak, aby, aby tam bolo všetko, nič tam nechýbalo. Toto je taká zručnosť, ktorú si podľa mňa človek, sudca osvojuje celý život. Ale každý sme iný, každý sudca je iný. Každý sa vyjadruje svojím spôsobom. Ak niekto potrebuje väčší priestor na vyjadrenie svojich myšlienok, tak, samozrejme, že my mu v tom nemôžeme brániť. Ale je dobré, keď je rozhodnutie stručné.

Marie Stracenská: Čo to znamená vo vašom pohľade stručné? Lebo ja som videla 9, aj 16 aj 30-stranové rozhodnutia. Tak čo je stručné?

Marián Trenčan: 9, 16 strán je podľa mňa úplne v poriadku. Ale 50, 80-stranové rozhodnutia mne už úplne v poriadku nepripadajú. Ja si myslím, že aj pri komplikovaných kauzách sa dá vyjadriť názor k meritu veci, ku všetkým námietkam, ja neviem, na priestore dvadsiatich, tridsiatich strán. Ja hovorím aj svojim kolegom, že keď chce niekto napísať vedeckú štúdiu alebo článok, tak máme Žurnál správneho súdnictva, čo je odborné periodikum, ktoré vydáva najvyšší správny súd, alebo určite ich tých periodík je viacej, ale v tom rozhodnutí by sa mal podľa mňa každý snažil vyjadrovať čo najzrozumiteľnejšie, najpresnejšie a ísť k tej, k tej pointe čo najpriamočiarejšie.

Marie Stracenská: Vy osobne sa vraciate niekedy k svojim starším rozhodnutiam?

Marián Trenčan: Výnimočne, ale občas sa mi dostanú do ruky aj staršie rozhodnutia a veľakrát som prekvapený, že sú celkom fajn.

Marie Stracenská: Dovolím si dve osobné otázky na záver. Vy ste podpredsedom najvyššieho správneho súdu a aj aktívne súdite, aktívne rozhodujete. Čo to pre vás znamená, kombinácia týchto dvoch polôh?

Marián Trenčan: No, ako podpredseda súdu vlastne zastupujem predsedu súdu v jeho neprítomnosti. Okrem toho vybavujem z poverenia súdu niektorého jeho predsednícke agendy, podieľam sa na reprezentácii súdu, zväčša v zahraničí. Tú funkciu nijako špeciálne neprežívam. Považujem to za službu systému, v ktorom som strávil celý svoj profesionálny život a môžem povedať, že napriek o niečo väčšej zodpovednosti za chod inštitúcie, ja som celý ten čas, čo som na najvyššom správnom súde, venoval väčšinu svojho času súdeniu. Ja som členom trojčlenného, päťčlenného senátu, predsedom veľkému senátu, takže naozaj nemôžem sa sťažovať na nedostatok práce.

Marie Stracenská: Za tých päť rokov, ak by ste mali vybrať nejaké kľúčové veci alebo kľúčové rozhodnutia, kľúčové udalosti, ktoré ste ako podpredseda vnímali, ktoré by to boli?

Marián Trenčan: Asi celkom na začiatku, keď sme prevzali tých cirka 2000 káuz zo správneho kolégia najvyššieho správneho súdu, zo súdnej rady nejakú disciplinárnu agendu, tak všetci sme čakali, že teda ako to celé začne. Keď začali vychádzať tie prvé rozhodnutia našich senátov a človek videl, že to funguje, tak to bol celkom taký zapamätania hodný moment. Dôležité pre mňa bola, bolo úspešné etablovanie najvyššieho správneho súdu na medzinárodnej scéne. Dnes sme členmi vlastne všetkých európskych a globálnych asociácií najvyšších správnych súdov. Osobitne si spomínam na, na našu prvú návštevu, delegácie našej v roku 2022 na Súdnom dvore v Luxemburgu a potom v roku 2024, keď sme hostili pána predsedu súdneho dvora Koena Lenaertsa u nás. Tiež bolo dôležité pre mňa, že sme, že sa nám podarilo vybaviť vlastne všetky volebné žaloby z komunálnych volieb, ktoré sa konali v roku 2022, to bol dôležitý moment.

Marie Stracenská: Predsa len ešte jedna osobná nakoniec. Keď si sám seba predstavíte, ako toho mladého právnika, mladého sudcu v tom 96-tom roku a už viete, čo vás čakalo, akú dráhu ste prešli, vybrali by ste si rovnakú cestu?

Marián Trenčan: Ale áno, ja by som na tom nič nemenil. A zásade ja som nerobil žiadne, v rámci tej justície žiadne skoky. Ja som bol 10 rokov okresným sudcom v civilnej agende. 10 rokov som bol, som bol na krajskom súde vlastne v prvostupňovej správnej agende. Teraz vlastne ôsmu sezónu súdim, súdim na najvyššej inštancii správneho súdnictva. Čiže mne to príde také celkom, v rámci tej justície, taký bežný kariérny postup.

Marie Stracenská: Ďakujem veľmi pekne, tak to bol podpredseda Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky doktor Marián Trenčan.

Marián Trenčan: Ďakujem.