Správny podcast – JUDr. Pavol Naď: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky od vzniku po súčasnosť

Marie Stracenská: Dobrý deň počúvate Správny podcast, podcast Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Približujeme v ňom správne súdnictvo a právo odbornej aj širokej verejnosti. A dnes je mi cťou privítať predsedu nášho súdu Pavla Naďa, dobrý deň.

Pavol Naď: Dobrý deň prajem.

Marie Stracenská: Budeme hovoriť o cieľoch, úlohách a výzvach najvyššieho správneho súdu od jeho vzniku až doteraz. Najprv krátke predstavenie. Ste absolventom Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V rokoch 1984 až 87 ste pôsobili ako právny čakateľ Okresnej prokuratúry Prešov a neskôr Trebišov. Následne ste boli prokurátor Krajskej prokuratúry Košice, v rokoch 1990 až 92 okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce. V rokoch 93 až 2006 ste pôsobili ako advokát zapísaný v Slovenskej advokátskej komore aj v Českej advokátskej komore. Do funkcie sudcu vás vymenovali v roku 2006 na Okresnom súde, Okresný súd Michalovce. Od roku 2008 ste pôsobili na Krajskom súde v Košiciach, neskôr ako predseda senátu a následne ako predseda správneho kolégia. V roku 2013 až 2016 ste boli členom disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v 21-vom ste boli na správnom kolégiu na stáži. Od 18. mája 2021 ste predsedom najvyššieho správneho súdu. Zvykneme mať osobné otázky na záver, ale dnes sa ich časť spýtam aj v úvode. Prešli ste troma právnickými profesiami, od prokurátora cez advokáta až po sudcu. Čím ste boli najradšej a prečo?

Pavol Naď: Znie to až impozantne, výpočet tých pozícií, ktoré som absolvoval, ale ja som to stále vnímal s pokorou a nevedel som, aká cesta ma čaká. V prvom rade chcem povedať, že v každom z týchto povolaní som sa cítil ako v poslednom zo svojich povolaní a nikdy som neočakával nejakú zmenu, ktorá by mala prísť. Že život doniesol tieto zmeny, to je realita, ale viac menej to bola situácia, ktorá vyústila z istých okolností, o ktorých teraz ten časový priestor nemáme, aby sme sa bavili. Moje pozície v zamestnaní prokurátora, advokáta, ako keby predurčovali to, čo ma potom čakalo v roku 2006, pretože priniesli mi mnoho užitočného, mnoho praktických skúseností a na základe nich som potom mohol zužitkovať všetky tie zážitky a, a praktické návyky, ktoré mi priniesli tieto povolania v sudcovskom postavení. Videl som rozdiely, ktoré trebárs v pozícii sudcu u kolegýň a kolegov bolo vidieť za dobu, keď som bol na Krajskom súde v Košiciach. Že pojednávania vo veciach správneho súdnictva boli poznamenané tým, že neboli spojené tieto osoby s praxou. No a pokiaľ ide o ten záver mojej cesty, ktorý teraz nastal v rokoch 2001 až 2025, 2021 až 2025, môžem povedať, že azda mnoho ľudí by si prialo byť v tejto pozícii, ale ja som to vnímal ako, ako svoj osud, ako niečo, čo musím absolvovať s pokorou.

Marie Stracenská: Ako predseda, keď vás občas počúvam, ako predseda najvyššieho správneho súdu hovorievate o právach občanov proti verejnomocenským rozhodnutiam. V ktorom z tých právnických povolaní ste mali pocit, že ste tak boli, tak najbližšie k ľuďom? A ak by ste mohli aj nejaké ich plusy a mínusy. Počúvajú nás možno zástupcovia všetkých týchto troch právnických profesií.

Pavol Naď: Treba povedať, že do pozície prokurátora som nastúpil v osemdesiatych rokoch minulého storočia a bola to už tak v náznakoch gorbačovská doba. Všetci sme verili, že bude nastolené pozitívnejšie priaznivejšie prostredie pre, pre ľudí, pre život ľudí v krajine a ja som tú pozíciu vnímal ako priestor na to, že teda je možné pomáhať ľuďom. Ale nebolo to až tak blízko v kontakte s ľuďmi, ako následná advokácia v rokoch 1993 až 2006. Pretože priamy kontakt s človekom, ktorý má problém je azda tou najväčšou životodarnou pôdou pre to, aby človek navnímal to, čo sa deje v spoločnosti. No a post sudcu bol najefektívnejším v tom vnímaní, že jednoducho je rozdiel, keď niečo navrhujete, oproti tomu, keď o niečom rozhodujete. Čiže priamymi rozhodnutiami som mohol ovplyvniť všetky tie veci, ktoré sa mi dostali na stôl. A ešte chcem povedať, že ten priamy kontakt s občanom, s účastníkom konania sa potom v mojich praktických postupoch prejavil aj tak, že som mohol aj pri negatívnom rozhodnutí v správnom súdnom konaní vysvetliť podrobne, citlivo, detailne človeku, ktorý možnože iba raz sa dostane za svoj život na súd, ako to bolo v tej jeho kauze a prečo povedzme, že nemohol byť úspešný v konaní pred správnym súdom. Aj som sa pristihol veľakrát, že som sa pri odôvodňovaní rozhodnutia otáčal smerom k navrhovateľovi, k žalobcovi v našom konaní s tým, že, že som cítil potrebu dať tomu aj istú dávku človečiny alebo výraznú dávku človečiny, aby odišiel zo súdu spokojný v tom duchu, že aspoň teda bolo mu náležite vysvetlené, prečo nemohol vyhrať.

Marie Stracenská: Čím vás práve správne súdnictvo pritiahlo?

Pavol Naď: To by som sa mal vrátiť v spomienkach do študentských rokov, keď som videl rôzne situácie a počul rôzne dialógy ľudí, ktorí neboli spokojní s tým, ako fungoval štát v bývalom období. A vtedy som aj ašpiroval na, na možnosť byť študentom práva a zároveň som cítil potrebu naštudovať si, naštudovať si jednotlivé profesie a pozerať sa na to, čím by som mohol byť v praktickom ponímaní. A práve všeobecný dozor prokuratúry ma oslovil v tom, že je to také riešenie, ktoré v stave, keď neexistovalo správne súdnictvo, že môže byť mojím osožným pôsobením v rámci právnického povolania. Správne súdnictvo hneď, ako vzniklo mi dávalo nádej, že v tejto krajine budeme mať výraznú možnosť existencie protiváhy proti verejnomocenským aktom a aktivitám.

Marie Stracenská: Tá možnosť ašpirovať na post predsedu najvyššieho správneho súdu prišla v čase, keď ste boli na krátkej stáži na najvyššom súde. Čo bola tá motivácia, že ste sa rozhodli uchádzať sa o túto pozíciu?

Pavol Naď: Ja som prišiel na stáž na najvyšší súd v nádeji, že snáď, ak mi bude dopriane byť úspešný vo výberovom konaní na sudcu, takže sa ním stanem, teda mám na mysli pozíciu sudcu najvyššieho správneho súdu, pretože už boli známe výsledky ústavodarných a zákonodarných procesov v roku 2020. A vôbec som neuvažoval o tom, že by som mohol byť predsedom tohto súdu. Situácia sa zmenila po tom, keď som bol oslovený v marci 2021 a musel som sa veľmi rýchlo rozhodnúť, či túto pozíciu prijmem alebo nie. Môj vnútorný hlas mi po týždni rozhodovania sa povedal, že to treba urobiť, pretože je to jedinečný silný moment v histórii justície na Slovensku, ktorý treba dať do, do reálneho stavu, ktorý je daný zamýšľaným procesom prijatia novely Ústavy a následných zákonov.

Marie Stracenská: A spomeniete si ešte, čo ste si ako prvé pomysleli, keď ste sa dozvedeli, že ste tú pozíciu získali? Že sa stávate novým a prvým vlastne predsedom najvyššieho správneho súdu na Slovensku?

Pavol Naď: Ja si pamätám na deň vypočutia pred Súdnou radou Slovenskej republiky ako na veľmi rušný deň a nič špeciálne vo vzťahu k mojej osobe som necítil. Ja som cítil predovšetkým veľkú mieru zodpovednosti a následne všetky ďalšie procesy museli byť súladné čo táto pozícia zrazu pre moju osobu priniesla.

Marie Stracenská: Boli to, bolo, alebo je to stále ešte päť veľmi dynamických rokov. A ak by ste mali svojmu vtedajšiemu „ja“ pred tými piatimi rokmi poradiť nejaké veci, ktorým sa vyhnúť alebo ktoré urobiť, aké rady by ste si, by ste si z dnešného pohľadu dali?

Pavol Naď: Určite by som si poradil byť viac optimistom a čerpať energiu zo stretnutí s ľuďmi, ktorí sú rovnako naladení, nevenovať sa veciam, ktoré neviem ovplyvniť a v tomto duchu napredovať aj v plnení úloh, ktoré každodenne človek má na stole.

Marie Stracenská: To ma aj celkom prekvapilo, lebo ja vás ako optimistu, ako takého pozitívneho človeka veľmi vnímam od začiatku, odkedy som tu. Už keď je niekto sudcom, to si málokto z verejnosti uvedomuje, tak už to mu vkladá do života veľa bariér. Takých vnútorných, čo môže a čo nemôže robiť. A vy keď ste sa stali predsedom najvyššieho správneho súdu, jednej z najvyšších našich súdnych inštancií, tak tých bariér asi ešte pribudlo. Ako sa zmenil váš osobný život za týchto posledných päť rokov tak najviac, v čom?

Pavol Naď: Nič špeciálne sa nestalo v mojom živote, pokiaľ ide o môj vzťah k okoliu, k okolitému svetu, ale pokiaľ ide o prežívanie môjho osobného života, tak pribudla tam ešte väčšia samota, pretože mnoho dní, týždňov som prežíval sám v služobnom byte. A jeden z kolegov sudcov, ktorého si veľmi vážim, mi povedal, že ma čaká veľká dávka rehole, proste život, ktorý mi prinesie túto samotu, o ktorej hovorím a s tým som sa naučil žiť, samozrejme. Ale pokiaľ ide o spoločenský život, ja som dlhodobo nastavený na to, že chodievam do práce a z práce domov a vyhýbam sa situáciám, ktoré by mohli navodiť stav, že by som mohol byť hodnotený ako niekto, kto nekoná eticky v súlade s tou pozíciou, ktorú zastáva. Tá pozícia predsedu je, samozrejme, ako naznačujete o to, o to vážnejšia, že človek si musí dávať pozor na každom kroku, čo robí, kde sa ocitne, s kým hovorí a ako hovorí.

Marie Stracenská: Ja neviem, či každý by sa na toto dal a úplne, aj toto sú veci, ktoré je potrebné zvažovať a zvažovali ste ich, keď ste, alebo rozmýšľali ste nad tým, keď ste sa naozaj prvýkrát chceli uchádzať o túto, o túto pozíciu?

Pavol Naď: Chcem sa vrátiť k tomu 8. marcu 2021, keď som bol oslovený, či prijmem takúto formu riešenia pri zriaďovaní najvyššieho správneho súdu a ja som sa naozaj nevedel ani v náznakoch v stave pred tým ôsmym marcom nastaviť na to, že by som ja bol tým vyvoleným človekom. Ale v každom prípade následné dialógy so sudkyňami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s okolitým prostredím mi dali jasné presvedčenie, že to treba realizovať.

Marie Stracenská: Ono to ale ovplyvňuje aj vašu rodinu a vašich blízkych. Prijali, prijali túto vašu pozíciu, toto vaše rozhodnutie stopercentne pozitívne, alebo tam boli aj také nejaké rezervy, alebo, alebo aj pre nich nejaké bariéry?

Pavol Naď: Ja som cítil hlavne silnú podporu od manželky, ktorá trvá dodnes a rovnako moje tri dospelé deti mi prejavili silnú dávku pozitívnej energie v tom, aby som to zvládol, pretože vedeli o tom, aké mám povahové vlastnosti a čím môžem prispieť do mlyna obrazne povedané, v tomto snažení o lepšie správne súdnictvo v našej krajine a za to som bol veľmi vďačný.

Marie Stracenská: Vy ste už vznik najvyššieho správneho súdu viackrát označili za sviatok. Skúste to povedať, skúste to rozviesť, skúste o tom povedať viac, prečo to tak vnímate?

Pavol Naď: Ten sviatok súvisí s tým, že napríklad v Českej republike bola prijatá zmena Ústavy v roku 1992 a bolo potrebné čakať zhruba 10 rokov na to, kým bol zriadený najvyšší správny súd. Keby sme išli ďalej do hlbokej histórie, tak v roku 1848 zaznela prvá myšlienka o správnom súdnictve, keď rakúsky snem zasadal v Kroměříži, pretože v roku 1848 – 49 boli, boli demonštrácie vo Viedni. A tá prvá myšlienka, ktorá, ktorá sa ocitla v náčrte Ústavy sa potom mala zhmotniť do prijatej Ústavy. Čo však sa teda nestalo a v roku 1848 a 49 v podstate sa datuje ten neúspešný pokus o zriadenie najvyššieho správneho súdu. Bolo treba čakať do roku 1867, aby bola prijatá Ústava a následne do roku 1876, aby bol daný do právneho priestoru ako inštitúcia Najvyšší správny súdny dvor vo Viedni. Čiže ak sa mám vrátiť k tomu pocitu sviatku, sviatkom je to, že sa to na Slovensku podarilo a verím, že to bude pre občanov našej krajiny platiť po desaťročia, ba stáročia.

Marie Stracenská: My činnosť najvyššieho správneho súdu rozmeníme na drobné, tak už možno aj poslucháči budú mať možnosť to posúdiť. Ja to ale teraz už trochu rozšírim na model správneho súdnictva na Slovensku. Aký je, je podľa vás v tomto čase? Dobrý a dostatočný na účinnú ochranu práv verejnosti pred tými verejnomocenskými rozhodnutiami, vlastne v tom vzťahu občana voči verejnej správe?

Pavol Naď: Ja si myslím, že máme veľmi dobrý model správneho súdnictva, že historicky, ako som naznačil, my sme prevzali ten rakúsky model, ktorý pramení v juhonemeckom modeli alebo v takom nastavení bavorského práva v predchádzajúcom období. Tá koncepcia takzvanej generálnej klauzuly, ktorá umožňuje každému, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach obrátiť sa na správny súd je podľa mňa jedinečná a odlišuje nás od iných krajín, ktoré iba výpočtom konkrétnych situácií, konkrétnych právnych vzťahov, v ktorých je možné obrátiť sa na správny súd, disponujú touto možnosťou. Situácia v tomto období je zaujímavá v tom, že podľa mňa nastal čas, aby sa vyhodnotili všetky právne prostriedky, ktoré občania môžu používať v rámci správneho súdnictva, či postačujú na krytie všetkých zásadných situácií, ktoré nastávajú pri výkone verejnej správy. Ako príklad uvediem stav pri epidémii COVID-19, keď v Českej republike najvyšší správny súd mal nástroje na to, aby konal, aby, aby reagoval na podnety občanov tohto typu. Naproti tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky ani Najvyšší správny súd Slovenskej republiky takúto procesnú úpravu nemali a nemali ju ani správne súdy na Slovensku. Následne ústavný súd konštatoval existenciu takzvaných hybridných právnych aktov, ktoré mohli byť napadnuté v rámci správneho súdnictva. Avšak išlo o už ako keby akademické riešenie smerom dozadu. Myslím si, že aj touto cestou by sme sa mali uberať, pretože napríklad existencia oprávnenia správneho súdu vydať rozhodnutie o priznaní odkladného účinku v správnej žalobe nie je dostatočným riešením pre krytie všetkých naliehavých situácií, ktoré vznikajú v štátnej správe, kde treba zasiahnuť v stave, keď, keď sa javí byť narušenie práva také, že treba to akútne riešiť.

Marie Stracenská: Čiže keby sme to pomerali, že bodovo, tak je to tak 8 z 10, momentálne, keď sa bavíme o stave správneho súdnictva? Keď vravíte, že sú ešte, je ešte priestor na veci, ktoré sa dajú zlepšiť v tom nastavení?

Pavol Naď: Ja si myslím, že je to tak a že budúcnosť ukáže, aké právne nástroje obohatia náš arzenál v rámci výkonu správneho súdnictva.

Marie Stracenská: Ako sa, pán predseda, riadi najvyšší správny súd? Ja pripomeniem, že vznikal ako súčasť súdnej reformy a v začiatkoch čelil okrem organizačných náročností, ktorých muselo byť veľmi veľa, aj nedôvere. Jeden z tých problematických momentov bolo, že sem prichádzali súdiť aj nesudcovia a aj tí sudcovia, ktorí prichádzali zo správneho kolégia najvyššieho súdu museli prejsť výberovými konaniami. Aké teda bolo začať viesť súd v takejto atmosfére, v takejto nálade a viesť ho potom ich päť rokov?

Pavol Naď: Nikto nie je školený do situácií, ktoré ho v živote v takejto pozícii môžu čakať. Som zástancom mäkkého spôsobu riadenia inštitúcie, to znamená skôr koordinácie, poukazovania na hodnotové nastavenia a zotrvaní na všetkých zásadných otázkach na, na zásadných riešeniach, ktoré je nevyhnutné udržať pri riadení inštitúcie. Pokiaľ ide o zloženie nášho pléna a skutočnosť, že tam popri sudkyniach a sudcovi najvyššieho súdu prišlo viacero profesií, ktoré predstavujú to spektrum, osobnostné spektrum nášho súdu chcem povedať, že isté, isté také animozity, respektíve napätia, ktoré boli pri samotnom začiatku pri istom sklamaní sudkýň najvyššieho súdu, že museli absolvovať výberové konanie, povedzme, že to všetko už je ako keby v štádiu obrusovania hrán a že, že tieto veci sa dostávajú do normálu, pričom niet dôvodov byť pesimistom v tom nastavení, keď vidíme, že kooperácia a plodnosť práce v senátoch je na dobrej úrovni.

Marie Stracenská: Tento súd na začiatku nemal budovu, nemal identitu, nemal veľa vecí. Ale čo mal, bolo presne 2001 spisov, ktoré si odniesol z najvyššieho súdu a s ktorými vlastne začínal. To je obrovské kvantum. Ako si poradil, ako si poradili senáty, ako si poradili sudcovia s týmto nákladom, za tých päť rokov?

Pavol Naď: Ten počet spisov bol navyše veľmi ťaživým objemom agendy, pretože na Najvyššom súde Slovenskej republiky, za obdobie posledných mesiacov, najťažšie veci neboli dávané na stôl senátov, respektíve očakávalo sa, že vznikne nová inštitúcia. Nechcem tým nejakým spôsobom poukazovať na menšiu dávku pracovitosti, kolegýň a kolegov na najvyššom súde, ale je to prirodzená ľudská vlastnosť, že tieto veci sa vyvíjali tak, ako, ako sme to konštatovali. V každom prípade, my sme hneď po spustení rozhodovacej činnosti v auguste 2021 začali intenzívne odbúravať tú starú agendu. A keďže ešte pribúdali ďalšie veci, tak zlomovým momentom bol november 2022, keď tých vecí bolo dokopy okolo 2500. Odvtedy to systematicky klesá a súčasný stav je okolo čísla 700. Čiže môžem povedať, že vďaka sudkyniam a sudcom, ktorí prišli do tohto pléna je situácia taká, že mnohé súdy by nám mohli závidieť ten počet spisov na stole jedného sudcu, okolo 35, je dostatočným základom na to, aby sa náš súd čím viacej, čím ďalej tým viac stával doktrinálnych súdom a aby mohol plniť tú úlohu, ktorú má predovšetkým, a to je zjednocovanie judikatúry.

Marie Stracenská: Z tridsiatich plánovaných má dnes tento súd dvadsaťpäť sudcov. Je to štandardné, že za päť rokov sa nepodarí doplniť ten počet úplne na to maximum, ako by to malo byť?

Pavol Naď: Treba povedať, že 30 sudcov je zákonný limit, ktorý je daný pre najvyšší správny súd. To neznamená, že tento limit má byť naplnený v krátkom čase hneď, keď vznikne takáto dôležitá inštitúcia. A ja navyše tento počet považujem na súčasný stav v agende najvyššieho správneho súdu za dostatočný na zvládnutie všetkých právomocí najvyššieho správneho súdu. Iná je situácia ohľadom možného vývoja, ktorý môže nastať v súvislosti so zvýšením efektivity činnosti správnych súdov. To znamená zvýšením počtu vecí, ktoré prichádzajú na kasačný súd tým pádom. A zároveň to súvisí aj s možnou novou agendou, ktorú má prevziať náš súd z ústavného súdu a to je takzvaná prieťahová agenda. Ak by nastala situácia, že počet vecí na najvyššom správnom súde permanentne rastie a že je to nezvratný trend, tak v takej situácii by sme, alebo môj nástupca, nástupkyňa, by bol nútený riešiť personálny stav čo najrýchlejšie, aby pribudli ďalší kolegovia alebo kolegyne. Pokiaľ ide o počet 25, teda prízvukujem, že na súčasný stav je priliehavý.

Marie Stracenská: Spomeniete si ešte úplne na začiatku, ako ste z tých sudcov, ktorí sem prišli, skladali senáty? Je to niečo, čo mňa veľmi zaujíma, pretože tie senáty vnímam ako skupiny ľudí, ktoré majú medzi sebou zaujímavú chémiu, spôsob komunikácie a je to veľmi funkčný spôsob, akým pracujú. A zložiť to z ľudí, ktorí, možno ste ani všetkých nepoznali, ktorí prichádzajú z rôznych prostredí a takisto sa nepoznajú, to muselo byť veľmi zaujímavé.

Pavol Naď: Ja som mal istý vzor, isté vodítko z Brna, keď pán predseda Baxa skladal prvé senáty a pamätám si aj jeho vyjadrenie v tom smere, že to musíte s týmito ľuďmi ako keby v bubne zatrepať a, a premyslieť si to, ako budete, ako budete skladať jednotlivé tie mikro skupiny troch ľudí, ktoré v kasačnej agende majú zvládnuť náročné úlohy. Na druhej strane, potreboval som naozaj osobnostne vyhodnotiť každú budúcu kolegyňu, budúceho kolegu, a to aj s prihliadnutím na to ako sa mi javili osobnostne pri vypočutí pred Súdnou radou Slovenskej republiky, pričom zhruba šesť ľudí, myslím, som nepoznal vôbec predtým a u tých ďalších som mohol čerpať aj zo skúseností, ktoré som s nimi mal v rámci osobnej komunikácie alebo v rámci úradného kontaktu medzi správnym kolégiom v Košiciach a Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Čiže môžem povedať, že bez poznatkov som nebol, a to mi vytvorilo istý dostatočný kapitál na to, aby som citlivo pristúpil ku skladaniu tých, tých rodín, ktoré následne vykonávali prácu v kasačnej agende. Bol som veľmi spokojný s tým, ako naša prvotná zostava na takzvanom nultom pléne v júni 2021 prijala môj návrh a pamätám si, že až na jednu takú trojzámenu, ku ktorej došlo na základe istej inšpirácie, ktorá prišla už po oficiálnom rokovaní toho nášho nultého pléna, až na túto zámenu, nič iné sa nedialo. A zloženie senátu bolo prijaté s pochopením a s rešpektom k tomu, že každý už teda vedel, s kým bude spolupracovať.

Marie Stracenská: A ako sme hovorili predtým, práca odsýpa, spisov ubúda a je to, je to stále lepšie. Tento súd nie sú len sudcovia. Sú to ich asistenti, ktorí sú pre prácu sudcov veľmi podstatní. A je to aj aparát Kancelárie a celého toho organizačného zabezpečenia súdu. Po tých piatich rokoch od toho začiatku doteraz, na koľko percent ten súd funguje ako, ako jednotný mechanizmus?

Pavol Naď: Už sme spomenuli číslo 80. Zhruba takto to hodnotím, že, že teda to je náš výkon momentálny, a ak to nie je 100 percent, tak, samozrejme, s rešpektom pozerám na to, že isté veci sa ešte neodohrávajú v takej intenzite, v akej by mohli. Mám na mysli napríklad zjednocovanie judikatúry, teda činnosť, činnosť, ktorá sa dotýka tvorby Zbierky rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. No a pokiaľ ide o asistentov, tak ja zvyknem hovoriť, že my sudcovia, budúci dôchodcovia a asistenti ako možní budúci sudcovia, to sú naši mladí partneri, ktorí výrazne participujú na tvorbe rozhodnutí a myslím si, že treba im venovať náležitú pozornosť aj v rámci výchovy, teda istým spôsobom vnímať ich prítomnosť v senáte ako veľkú príležitosť odovzdávať im informácie, a preto tá kooperácia v každej jednotlivej kauze má svoj hlboký význam. My sme zaznamenali nie, nie malý odliv asistentov do pozícií sudcov správnych súdov alebo teda do iných sfér právnických pôsobení a táto skupina našich pomocníkov sa v podstate obmieňala za tú dobu piatich rokov. Ale vidím veľké nadšenie pokiaľ ide o skladbu tohto zoskupenia s tým, že jednotlivé procesy sú nasmerované aj na právnické fakulty a za to som veľmi vďačný kancelárii najvyššieho správneho súdu, ktorá od samého počiatku zahájila spoluprácu s fakultami tým spôsobom, že hľadáme tie takzvané diamanty a budeme sa snažiť zapájať ľudí, ktorí stoja o správne súdnictvo, ktorí vidia svoju právnickú cestu nasmerovanú týmto spôsobom, aby čím skôr prišli do našej zostavy, aby ukázali svoje kvality.

Marie Stracenská: Najvyšší správny súd otvára stáže práve pre študentov a ja chcem len poznámočku. Ono asi veľmi slúži ku cti najvyššiemu správnemu súdu, že asistenti chcú byť a stávajú sa potom neskôr sudcami, to svedčí o kvalite ich, ich práce a o tom, ako majú možnosť vyrásť. Tak?

Pavol Naď: Rád by som tejto súvislosti poznamenal, že súčasné úvahy ministerstva spravodlivosti o právnych úpravách týkajúcich sa obnovenia činnosti, respektíve statusu justičných čakateľov treba z našej strany istým spôsobom korigovať, respektíve, dávať námety na to, aby sa s dostatočnou dôležitosťou vnímalo aj postavenie asistenta sudcu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pretože pre správne súdnictvo je to tá najoriginálnejšia a najviac disponovaná liaheň pre, pre budúce pôsobenie v pozícii sudcu.

Marie Stracenská: Vy už ste to zjednocovanie párkrát spomenuli. Ak má tento súd dôležitú zjednocujúcu funkciu voči nižším súdom a orgánom verejnej správy, skrýva sa za tým množstvo rozhovorov, množstvo debát, množstvo diskusií s kolegami aj z tunajšieho súdu. Ako často máte možnosť s nimi diskutovať? Ako, ako sa práve za tými debatami obzeráte, keď sa pozriete za tými rokmi predtým?

Pavol Naď: Vy ste mi pripomenuli situáciu z roku 2021, keď sme mali možnosť komunikovať v rámci projektu takzvaného permanentného fóra. Stretávali sme sa pravidelne ešte v budove Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tento formát, ako keby postupne odchádzal do stratena, ale on sa v realite premiestnil do kancelárií, do kuchyniek v rámci prvého a druhého poschodia našej budovy. A ja som za to veľmi vďačný, že vidím u kolegýň a kolegov snahu neformálne diskutovať vo všeobecnej rovine o všetkých problémoch, ktoré sa dotýkajú konkrétnych káuz, ktoré sa ukazujú ako, ako dôležité pre ujasnenie si už stabilného názoru na konkrétne riešenia dotýkajúce sa žalobných a následne kasačných námietok. A v tomto duchu to neformálne fórum ako keby ďalej pokračuje a bude mať svoj význam aj v budúcnosti. Zároveň závisí aj od budúceho vedenia súdu, či nedať tomuto formátu nejaký ďalší oficiálnejší formát, respektíve oficiálny charakter. A to by snáď bolo možnože ešte lepšie riešenie.

Marie Stracenská: Verejnosť a médiá asi tak najviac vnímajú disciplinárnu agendu tohto súdu, hoci tá tvorí menšiu časť toho rozhodovania. Ako v nej obstál najvyšší správny súd?

Pavol Naď: Vy sama ako hovorkyňa, viete, ako je sledovaná táto agenda a koľko, koľko nejakých vážnych podnetov aj z mediálneho prostredia prichádzalo k jednotlivým kauzám. Bolo treba sa s tým vyporiadať, určite v nie malej miere. To je aj tlak na psychiku sudkýň a sudcov v našich disciplinárnych senátoch. A z môjho pohľadu im patrí obrovská vďaka za to, čo sa podarilo za roky od účinnosti Disciplinárneho súdneho poriadku, teda od decembra 2021. Pozrel som si štatistiku, k dnešnému dňu máme nápad v disciplinárnej agende 274 vecí. Z toho iba 14 vecí nie je rozhodnutých. Predovšetkým v rokoch 2022, 23, 24, to bol obrovský kus práce, ktorú urobili disciplinárne senáty. A pri neexistencii modelu spôsobu odmeňovania, navýšenia odmeny u týchto u týchto kolegýň a kolegov iba veľká vďaka vedenia a prejavenie úcty k tomu, čo všetko dosiahli pri likvidácii predovšetkým tých starých vecí, ktoré prišli zo Súdnej rady Slovenskej republiky, toto je jediné, čo môžem urobiť, a naozaj v mojich spomienkach to ostane ako jedno z kľúčových období nášho súdu v tejto agende, kde sme mohli aj nemuseli, ak by tá kvalita nebola a to nasadenie nebolo, že teda že sme mohli ukázať opodstatnenosť tej našej činnosti.

Marie Stracenská: Ktorú z úloh, keďže sa obzeráme, tak ktorú z úloh ktorú najvyšší, ktoré najvyšší správny súd má, považujete vy za najdôležitejšiu z tých, ktoré dostal hneď úplne na začiatku a ako sa nám ju darí napĺňať?

Pavol Naď: V každom prípade všetky právomoci, ktoré sú nám dané Ústavou, sú veľmi dôležité. A upriamim znovu pozornosť na agendu, ktorá súvisí so zjednocovaním činnosti. Mať jasno v odpovediach na konkrétne otázky, ktoré sa opakujú pri výkone verejnej správy a opakovane sú predmetom súdneho konania pred správnymi súdmi je kľúčovým riešením pre to, aby sme docielili zníženie nápadu v rámci konaní pred správnymi súdmi, pretože toto je cesta k tomu, aby účastníci konania, ktorí vedia, že teda potenciálni účastníci, ktorí vedia o tom, čo je už vyriešené s definitívnou platnosťou pred správnymi súdmi, aby sa s takýmito vecami opätovne neobracali na správne súdy. Isteže, dávanie odpovedí na všetky kasačné otázky v stave, keď, keď vnímajú najvyšší správny súd ako autoritu, je potom priestorom na to, aby súd pôsobil ako doktrinálny súd, aby mohol jasne formulovať všetky detaily, ktoré sa dotýkajú jeho činnosti.

Marie Stracenská: Ja to skúsim prerozprávať, ako to vnímam. Vnímam to tak, že ak tento súd prijme práve tieto zjednocujúce rozhodnutia, tak je to veľmi dôležitá informácia pre orgány verejnej správy, pre správne súdy, a je to preto, aby tie ich rozhodnutia voči občanom potom boli predvídateľné, jasné, vysvetliteľné. Myslíte si, že aj občania sami to tak vnímajú, že aj vďaka rozhodovaniu najvyššieho správneho súdu nie sú bez šancí, keď sa ocitnú v nejakom spore, alebo keď majú nejaký problém práve s týmito verejnomocenskými organizáciami, orgánmi a inštitúciami?

Pavol Naď: Samotná existencia našej inštitúcie je dôležitá a preto každá informácia, ktorá ide do verejného priestoru o tom, že v tej a v tej kauze rozhodol najvyšší správny súd je dôležitá, aby to proste znelo našou krajinou, že je tu táto nová inštitúcia. V detailoch, pokiaľ ide o veci, ktoré sa potenciálne môžu objaviť na stoloch sudcov správnych súdov je dôležité, aby ten výchovný aspekt, ktorý súvisí s našou ujednotenou jasne formulovanou judikatúrou, aby išiel do prostredia. Tam je prostredníkom povedzme advokát alebo médiá, ktoré dávajú informácie o tom, že veci istého obsahu sa rozhodujú tak alebo onak. Ale samotná existencia našej inštitúcie a zvýrazňovanie toho, že občan má právo v rámci svojho nespokojného pocitu, pocitu krivdy, ujmy na subjektívnych právach otvoriť dvere nášho domu ochrany subjektívnych práv, toto je kľúčové pre to, aby človek vnímal krajinu ako takú, ktorá je právnym štátom.

Marie Stracenská: Ja sa vrátim k svojmu rozhovoru s vtedajším šéfom českého ústavného súdu a prvým šéfom najvyššieho správneho súdu v Českej republike, ktorý komentoval moment začiatku zverejňovania rozhodnutí na webe s tým, že si sudcovia uvedomili, že to má veľmi veľký vplyv na kvalitu tých rozhodnutí, keď už idú takto s kožou na trh, že ich zverejňujú. Ako to vnímate vy, ako vnímate vy komunikáciu alebo zverejňovanie rozhodnutí na webe vo vzťahu k ich kvalite?

Pavol Naď: To je absolútne dôležitá vec. To, čo spomínate je tlak zvnútra, tým pádom, aby, aby nebolo nič zanedbané v argumentačnej časti predovšetkým v odôvodnení súdnych rozhodnutí, ale zároveň ako som už naznačil, ten prvok informovanosti, to znamená širokospektrálna sféra informácií, ktoré, ktoré prichádzajú do vonkajšieho prostredia, je potom náznakom tých riešení, ktoré spočívajú v nazeraní na možnosť úspechu na súde s veľkou dávkou rezervovanosti, respektíve s tým, že advokát si premyslí, ako pôjde na vec a či vôbec pôjde do súdneho konania. Napríklad v daňových veciach je naším úspechom za päť rokov existencie, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ale už aj advokáti, ktorí pôsobia v danej sfére, vidia posun v judikatúre v tom smere, že sú jasne dávané hranice pre isté správanie sa daňových subjektov a tým pádom ja očakávam, a bolo by to úplne logické, aby nešli do vopred prehraných súbojov.

Marie Stracenská: Vy ste ma trochu predbehli. Ja som sa chcela teraz opýtať na tri najväčšie pozitíva činnosti súdu a kancelárie za posledných päť rokov. Ako vy ich vnímate z postu toho vedenia najvyššieho správneho súdu. Tak jedno ste teraz povedali, tak pridajte ešte dve.

Pavol Naď: Ja si vážim, pokiaľ ide o kanceláriu najvyššieho správneho súdu, činnosť vedúcej kancelárie a celého tímu lídrov na jednotlivých oddeleniach, a to aj osoby, ktoré aj odišli teda, z našej inštitúcie do, do iných sfér. A predovšetkým vo vzťahu ku kancelárii chcem prízvukovať maximálnu precíznosť, prístup, ktorý je vysoko profesionálny a rovnako tvorivosť pri širokospektrálnych pohľadoch na všetky povinnosti, ktoré kancelária má plniť. Pokiaľ ide o sudcov a asistentov, som veľmi potešený, ba nadšený z toho, ako fungujú jednotlivé senáty, ako je nastavený model predporád, model kooperácie medzi sudcom a asistentom, a že to potom rezultuje do výsledkov, ktoré priniesli uplynulé roky a ktoré vidíme, že teda, že našli odozvu v našich výkonoch likvidujúcich zostatky tým spôsobom, že dnes sme v situácii, ktorú nám naozaj môže závidieť nejeden súd.

Marie Stracenská: Tento súd funguje päť rokov. Aké výzvy ho čakajú do ďalších piatich, desiatich, pätnástich, iks?

Pavol Naď: Treba sa odraziť od toho, čo sa udialo za tých prvých päť rokov, za ktoré som veľmi vďačný. Myslím si, že sme nastavili všetky procesy tak, aby bolo z čoho čerpať, aby kapitál, ktorý sme zhromaždili mohol byť použitý prehlbovaním tých koľají, ktoré sme, ktoré sme nastavili. V každom prípade je tu aj vo vzťahu k zahraničiu, aj vo vzťahu dovnútra našej krajiny jasný signál, že tento súd je životaschopným nástrojom pre uplatňovanie práv v rámci verejnej správy pri súdnej kontrole tejto správy. Doktrinálny súd. Toto je moja pozícia, toto je moja výzva smerom do budúcnosti a to je odkaz smerom k advokátskemu stavu, smerom do právnickej vedeckej obce a rovnako v rámci kontrolných mechanizmov nášho rozhodovania smerom k ústavnému súdu, aby sme ukázali, že každá vec, ktorá príde na najvyšší správny súd, je pod drobnohľadom a sú z nej vyvodené také závery, ktoré majú životaschopnosť do budúcnosti. Bol by som veľmi rád, keby medzinárodná spolupráca, ktorá bola zahájená v prvých piatich rokoch, bola ďalej prehlbovaná. Ide o naše veľmi efektívne a priateľské kontakty so všetkými okolitými krajinami. A v neposlednom rade naše budujúce sa, ale predsa už teraz dobré meno nášho súdu na Súdnom dvore Európskej únie. Ja sa veľmi teším tomu, že sa podarilo za obdobie prvých piatich rokov absolvovať našu prvú historicky prvú návštevu na Súdnom dvore Európskej únie a predovšetkým tomu sa teším, že pán predseda prišiel na náš súd a poctil ho odbornou akciou, teda odborným podujatím, ktoré malo silný záber aj v rámci následných hodnotení v diskusiách medzi sudcami.

Marie Stracenská: Za tých päť rokov, ktoré ste strávili vo vedení tohto súdu ste mali obrovské množstvo pracovných úloh. Nadviazali ste obrovské množstvo kontaktov a vzťahov aj v rámci súdu aj, aj mimo neho. Aká je vaša najsilnejšia emócia po tých piatich rokoch, keď sa obzriete?

Pavol Naď: Možno trošku aj pocit úľavy z toho, že vec sa podarila, ale dominuje v tom predovšetkým pocit vďaky. Tá vďaka smeruje ku každej sudkyni, každému sudcovi, asistentom, a k celej kancelárii nášho súdu. Mám silnú vibráciu spomenúť osobu pani vedúcej kancelárie, s ktorou som ako s prvou osobou vstúpil do komunikácie ohľadom jej možnej účasti v tomto najprv tandeme a následne v kolektíve, ktorý sa začal následne budovať. Šancí na dobrý prvý krok v roku 2021 nebolo veľa. Dalo by sa povedať, že bola iba jediná, ktorá musela byť realizovaná v júli 2021. Ak by výber vedúcej kancelárie nebol úspešný, bol by celý proces najvyššieho správneho súdu, jeho vzniku, jeho praktického vstupu do rozhodovacej činnosti veľmi ohrozený. Je ten pocit vďaky, samozrejme, nasmerovaný aj k všetkým osobám, ktoré v rámci kancelárie pôsobia aj pôsobili.

Marie Stracenská: Posledná otázka, pán predseda. Aké sú vaše plány na najbližšie mesiace, na najbližšie obdobie po tom, čo skončíte, alebo končíte v máji vo funkcii?

Pavol Naď: Mám predstavu o pomerne vysokej dávke samoty, ktorú chcem ako formu poďakovania za to, čo sa podarilo absolvovať, a zároveň pocit zblíženia sa s prírodou. Určite, že ísť do lesa a rozprávať sa so stromom. To je jedno, čo chcem zažiť a akým spôsobom napĺňať pocit pokoja. V každom prípade aj zotrvanie v právnickom prostredí v istom obmedzenom formáte je mojím cieľom. Mám chuť stretávať sa s mladými ľuďmi a zároveň aj zotrvať v istých sférach, ako napríklad v daňovej oblasti aktivitami, ktoré aj teraz absolvujem. Ešte mám jedného koníčka, ktorý ma napĺňal aj v minulosti a je to hudobná sféra. Plány tohto typu sú, sú skôr, plány tohto typu, sú skôr mojím snom ako reálnym prianím. Ale je možné, že budú napĺňané a ak sa tak stane, tak to bude moje najšťastnejšie riešenie mesiacov a rokov už mimo reálnu justíciu. Ide o stav duše. A spomínam si v tejto chvíli na poslednú zbierku velikána slovenskej poézie Milana Rúfusa, ktorý v poslednej zbierke „Niesť bremeno a spievať“ ako prvú básničku dal vlastným rukopisom do pozornosti milovníkov poézie. A v tej básni sa pýta: „Čo stojí kilo tmy? Čo stojí biely vlas? Žijeme život my, či život žije nás?“ Ja sa chcem dostať do stavu, aby som stále počúval svoj vnútorný hlas, aby ten hlas bol vyslyšaný, a aby som spokojne mohol každý deň pri prebudení sa aj pri zaspávaní myslieť na súd, ktorého som bol súčasťou a za existenciu, ktorého ďakujem naozaj všetkým ľuďom, ktorí ma obdarili svojou prítomnosťou.

Marie Stracenská: Mne sa teraz bude ťažko končiť, lebo málokto má možnosť spoznať sudcu a predsedu najvyššieho správneho súdu aj, aj trochu osobne a nie len tak technicky alebo, alebo pracovne a musím povedať, že to, čo ste teraz povedali na konci, taká tá vaša hlboká duša, také to premýšľanie bolo niečo, čo bolo veľmi príjemné vnímať z takých tých úplne všedných každodenných stretnutí s vami. A akokoľvek to teraz na súde bude, mne to bude veľmi chýbať. Ale veľmi vám želám, aby ste si oddýchli, aby vám bolo príjemne, aby vám bolo dobre, aby ste našli cestu k tej prírode, aby ste boli blízko aj k svojim blízkym, aby ten odchod odtiaľto bol len také premostenie k niečomu, čo bude fajn v tých ďalších rokoch. Ďakujem veľmi pekne za rozhovor predsedovi najvyššieho správneho súdu Pavlovi Naďovi.

Pavol Naď: Ďakujem veľmi pekne.