Správny podcast – JUDr. PhDr. Karel Šimka, Ph.D., LL.M.: Správne súdnictvo v Českej republike a jeho odlišnosti od slovenského správneho súdnictva

Marie Stracenská: Vitajte pri Správnom podcaste, podcaste Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Dnešnou témou je Správne súdnictvo v Českej republike a jeho porovnanie so Slovenskom a hosťom je predseda českého najvyššieho správneho súdu Karel Šimka. Dobrý deň.

Karel Šimka: Dobrý deň.

Marie Stracenská: Ja vás na začiatok predstavím. Ste český sudca, politológ, od februára 2022 v poradí tretí predseda Najvyššieho správneho súdu Českej republiky. Externe vyučujete na Právnickej fakulte Západočeskej univerzity v Plzni. V pedagogickej činnosti sa zameriavate najmä na správne, ústavné a daňové právo. Začínali ste ako stážista v advokátskej kancelárii. Sudcom ste sa stali v roku 2001. Súdili ste najprv na Okresnom súde Praha-západ. Dočasne ste boli v roku 2004 pridelený na najvyšší správny súd. O rok neskôr ste sa stali jeho sudcom a členom finančného kolégia. Od roku 2008 ste členom rozšíreného senátu najvyššieho správneho súdu. V roku 2017 ste sa stali Právnikom roka 2017 v odbore správne právo. Správne všetko?

Karel Šimka: Myslím si, že áno.

Marie Stracenská: Veľa rokov ste boli najprv sudcom správneho súdu. A potom, čo ste sa stali predsedom najvyššieho správneho súdu o sebe hovoríte, že ste sudca-manažér. Nechýba vám rozhodovanie?

Karel Šimka: Tak po prvé, ešte stále sčasti rozhodujem, pretože som členom napríklad toho rozšíreného senátu. A vedľa toho mám nejaký malý nápad, zhruba jednu osminu nápadu bežného sudcu, čo znamená, že mesačne mám jednu až dve nové kauzy. Ročne je to asi 15 vecí, o ktorých rozhodujem, možno tak nejak. Takže ešte sa stále vlastne udržiavam v kondícii. Ale samozrejme, oproti bežnému sudcovi rozhodujem, ja neviem, štvrtinovo. A tri štvrtiny tej práce, ostatnej, je práca v podstate manažérska, čo je jednak dovnútra súdu, aby ten súd fungoval. A potom je to aj nejaká komunikácia navonok, s ministerstvom spravodlivosti, s inými ústavnými orgánmi, aby ten súd fungoval dobre, aj ako súčasť celého toho ústavného systému. Ale musím si, musím povedať, že vlastne po 20 rokoch sudcovania na NSS, alebo skoro 20 rokoch, je to dobrá zmena. A myslím si, že mi to v jednom momente celkom znova dalo chuť do práce po predsa len už trochu 20 ročnom ,postupne už nie tak zábavnom, sudcovaní. Proste tých 20 rokov je veľa. Takže teraz tie štyri roky, ktoré som predseda, je to niečo iné a je to niečo, čo ma celkom baví.

Marie Stracenská: Jedna z našich emeritných sudkýň, pani doktorka Reisenauerová hovorí, že pre sudcu správneho súdu je veľmi dôležité vygumovať si takú tú pamäť keď niečo rozhodne, aby sa to, aby sa vlastne ľahšie pustil do nejakej novej veci. Tak, keď máte tých vecí, keď máte ten nápad taký, že jednu, dve veci mesačne, tak vám to asi pomáha tú pamäť si gumovať.

Karel Šimka: To určite, to určite áno, ale má to, samozrejme, svoje nevýhody, pretože keď robíte veľa prípadov, tak, samozrejme, máte oveľa rutinnejšiu znalosť judikatúry. A vo chvíli, keď toho robíte menej, tak proste musíte viac hľadať a veľa vecí vám unikne. Neviete, že sa proste medzitým rozhodlo. Takže ten problém proste to trochu je.

Marie Stracenská: Ste mladý človek a ste zvolený na predsedu najvyššieho správneho súdu na 10 rokov. Na Slovensku je ten čas polovičný, je to len päť rokov. Nie je to také že dlhé? Keď si predstavíte, že 10 rokov strávite ako predseda?

Karel Šimka: Naopak, ja si myslím, že to je veľmi správne, tá česká právna úprava, pretože nejde až tak o moje pocity, ale ide o to, že vlastne tých 10 rokov v pozícii predsedu jedného z najvyšších súdov vám dáva inú časovú perspektívu, než tomu zvyšku politického sveta. Ja zažijem, keď to všetko dobre dopadne, tri vlády. To znamená, ten politický cyklus, ktorý u nás je štvorročný a ktorý ovplyvňuje veľmi kariéru ľudí, to, čo sa urobí alebo neurobí, ten pre nás až tak neplatí. Súdy sú omnoho dlhodobo fungujúce inštitúcie. A je dobré, že ten predseda vlastne musí len veľmi obmedzene premýšľať o tom politickom cykle, pretože sa ho proste v určitej miere netýka, ten politický cyklus. Takže zaplať pánboh, že to, myslím, že vtedy Jiří Pospíšil dal do zákona ako minister spravodlivosti tak, že 10 rokov je funkčné obdobie tých predsedov najvyšších súdov.

Marie Stracenská: Aké máte plány ako predseda na tých 10 rokov? Teda teraz ešte šesť.

Karel Šimka: No, ja som vlastne to hovoril svojim kolegom, keď som nastupoval vo februári 2022, že môj základný plán je byť úplne obyčajný tretí predseda NSS, za ktorého sa, pokiaľ možno, nič významné nestane. Pretože, ak je niečo hodnotou ústavného systému, tak je to určitá stabilita a spoľahlivosť vo fungovaní tých inštitúcií. A ja by som veľmi chcel, aby sa tých 10 rokov na NSS nestali žiadne veľké revolúcie, žiadne veľké drámy, aby ten súd proste robil profesionálne svoju prácu a aby som ho odovzdal za tých 10 rokov nejakému svojmu nástupcovi v stave nie horšom, než som ho preberal. Takže to je taký ten základný strategický cieľ. A samozrejme, je veľa taktických alebo prevádzkových cieľov, ktoré sa snažím naplniť. A ten prvý veľký bol v prvé roky a vlastne teraz to končí po štyroch rokoch, bola sanácia spojená s odstránením nedorobkov. My sme sa medzi rokmi 2017 a 2021 dostali do v podstate katastrofálnej situácie, veľmi podobnej tomu, čo zažíval prvorepublikový najvyšší správny súd v 30. rokoch zhruba, v 20-tych, 30-tych rokoch Prosto prílev nových vecí bol výrazne väčší, než koľko sme ich dokázali spracovať. Ale od roku 2022 sme urobili naozaj veľký kus práce. V súčasnosti sme znížili počet neskončených vecí na menej než polovicu stavu v roku 2022. Výrazne sme skrátili dĺžku konania. Výrazne sme skrátili aj počty neskončených vecí u jednotlivých sudcov. V súčasnosti sa pohybujeme niekde okolo 50 vecí v priemere. A to sa, samozrejme, každému tomu sudcovi už súdi ďaleko lepšie, keď vie, že vlastne pred ním je, dajme tomu, polročný nápad alebo tak nejak, trištvrteročný nápad a nie nápad za rok a pol alebo skoro až dva roky.

Marie Stracenská: Ako sa vám to podarilo?

Karel Šimka: Podarilo sa nám to vlastne veľmi konvenčnými metódami, ich kombináciou. Tá prvá, tá sa začala ešte za Michala Mazanca, keď sme sa rozhodli zvýšiť počet asistentov z dvoch na troch. Michal Mazanec to rozhodol, presadil to a potom sa to začalo napĺňať. To bol prvý krok. A keď som prišiel ja, tak som povedal, že to nestačí. To je málo, musíme… a nie je to úplne vec, ktorú by som až tak chcel, ale nezostalo nič iné, ako tak urobiť. Zvýšiť počet sudcov. A my sme zvýšili počet sudcov relatívne málo, vlastne z 10 senátov na 12, to znamená, keď to zjednoduším, z 31 sudcov na 37. A to sa dlhodobo prejaví tak, že budeme schopní mať na jedného sudcu za jeden rok niekde okolo 90 až 100 káuz. A to je taký počet, ktorý s tromi asistentmi plus mínus ste schopní snáď zvládnuť. A, samozrejme, sme museli urobiť aj niečo krátkodobé, jednorazové. A to bolo, že sme pozvali na súd relatívne dosť stážistov, to znamená dočasne pridelených sudcov z krajských súdov. A tí nám naozaj a úplne zásadne pomohli. Najmä nám pomohli odstrániť niektoré tie staré veci, tie staré dlhodobé nedorobky, pretože sme ich v úvodzovkách nasadili práve do tých senátov a ku tým kolegom, ktorí mali najväčší problém. A touto kombináciou asistenti, noví sudcovia a stážisti sme sa naozaj za tie štyri roky, teraz je koniec roku 2025, takže 2022, 23, 24, 25, sme sa dostali do stavu, kde nehovorím že rozhodujeme online, ale rozhodujeme už v relatívne solídnych časových odstupoch od nápadu veci.

Marie Stracenská: Podľa toho, čo hovoríte, je to hlavne kvôli tomu, aby sa občan rýchlejšie domohol, alebo spoločnosť výsledku, nejakého rozhodnutia. A vlastne trošku sa vrátim aj k tej stabilite, o ktorej ste hovorili. Ja za tým cítim nie vašu lenivosť, že nechcete, aby to veľmi hrkalo, aby sa tam veľa vecí dialo, ale aby to bola stabilita, aby boli veci usporiadané, aby išli veci hladko a aby ste čím skôr prišli v tých rozhodnutiach k tým cieľom.

Karel Šimka: Tak samozrejme, stabilita nemá byť nehybnosť a nejaká proste zatuchnutosť. Ale stabilita inštitúcií slúži práve na to, aby ekonomika a všeobecne život spoločnosti proste mohli fungovať bez zbytočných zádrhelov. A to správne súdnictvo je v tomto extrémne dôležité, pretože ono sa to málo vníma, ale my rozhodujeme o obrovských majetkových hodnotách a veľmi silno ovplyvňujeme to, čo tá spoločnosť môže alebo nemôže robiť. My keď rozhodujeme o územných plánoch, tak sa tam prosto dotýka možnosti alebo naopak nemožnosti stavať byty, priemyselné proste nejaké podniky, alebo infraštruktúru dopravnú a tak ďalej za stovky a stovky miliárd korún. Keď rozhodujeme o daňových veciach, tak samozrejme, aj tam sú to obrovské zásahy do života firiem. Keď rozhodujeme regulačné veci, my máme všemožné regulačné úrady od Českého telekomunikačného úradu cez hospodársku súťaž, rôzne tie ekologické veci, inšpekciu životného prostredia a podobne. To sú zase veci, ktoré úplne zásadne ovplyvňujú ekonomický život tej krajiny a to, ako tá krajina produkuje alebo naopak neprodukuje bohatstvo. A či sa nám to páči alebo nie, jednoducho ekonomický rast a ten materiálny blahobyt je významná súčasť proste fungovania západných spoločností.

Marie Stracenská: Ste na najvyššom správnom súde 20 rokov. Spomeniete si na nejaké tri nejaké kľúčové rozhodnutia, ktoré sú z vášho pohľadu za ten čas, ktoré boli zlomové?

Karel Šimka: Neviem, či konkrétne rozhodnutia, ale určite si spomeniem na tri také rozhodovacie série alebo série rozhodnutí, ktoré veľmi zmenili náhľady na právo a na ktorých som sa podieľal. Tá…Taký prvý moment bol vlastne judikatúra v švarcsystéme, ktorá povedala… My sme to ešte vtedy robili s Vojtom Šimíčkom ako ďalším členom senátu, vtedy druhého. A v tom, tam sme povedali, že vlastne ľudia majú principiálne možnosť vybrať si, či, či tie činnosti, ktoré to umožňujú, budú vykonávať v zamestnaneckom pomere alebo ako osoby samostatne zárobkovo činné. Prosto pokiaľ k tomu nie sú niekým nútení, tlačení, zvonka firmou, tak je na nich, aby si zvolili ten režim a samozrejme z toho odvodený daňový režim. Takže to bola prvá taká veľká vec. Potom bola séria judikátov, najmä rozšíreného senátu, ktoré otvorili možnosti súdneho preskúmania aj pre rozhodnutia alebo pre situácie, ktoré sa dovtedy nepreskúmavali. Napríklad preskúmanie zaisťovacích príkazov, čo potom bola veľká kauza, vlastne keď daňová správa v jednom momente ich začala používať trochu drsným spôsobom, tak sa tá judikatúra vlastne veľmi uplatnila. A posledný taký moment bol zase trochu z daňového práva. Ja som sa podieľal ako sudca spravodajca na judikáte Kordárna, čo bol judikát, ktorý vlastne povedal, zjednodušene, zjednodušene povedané, keď štát preveruje nadmerný odpočet a robí to mesiace, niekedy aj roky, tak tú dobu, po ktorú to preveruje, on to môže preverovať a dáva to zmysel, aby to preveroval, tak proste po tú dobu zadržiava peniaze tomu daňovému subjektu. A pokiaľ mu ich potom vráti po tých mesiacoch alebo rokoch, tak mu proste musí dať úrok, ktorý zodpovedá cene peňazí za tú dobu, počas ktorej ten štát tie peniaze mal pri sebe. Takže moja judikatúra, ktorú mám rád alebo na ktorú rád spomínam, je dosť daňová. Určite som sa v tých daniach ako sudca zapísal asi najviac. A priznám sa, že nakoniec, keď sa na ňu pozriete, tak je to jednoducho judikatúra, ktorá hovorí: no, jednotlivec má mať svoje práva a ten štát, pokiaľ mu ich chce obmedziť, tak to musí to, po prvé, napísať presne do zákona, po druhé, musí to vždy robiť tak, aby rešpektoval podstatu základných práv, ktoré sú v hre. Tu pri tom daňovom práve najmä právo vlastníctva. Toto je asi taký základný motív toho, ako som kedy, ako som v minulosti súdil.

Marie Stracenská: Spomínali ste judikáty, ktoré sa týkajú obrovského množstva ľudí potom v konečnom dôsledku. Ja sa chcem opýtať na volebnú agendu, lebo tá je súčasťou tohto súdu, teda tento súd ju má ako veľmi vážnu v agende.

Karel Šimka: Áno, teraz zrovna prebieha, teraz zrovna rozhodujeme o volebných sťažnostiach.

Marie Stracenská: Máte ju vy, vlastne áno, vy ju máte veľmi, veľmi aktuálnu, ale pritom vy ste v jednom zo starších rozhovorov povedali, že súdy by nemali rozhodovať o tom, či boli voľby v poriadku. Ako to myslíte?

Karel Šimka: To je trochu zjednodušujúce. Ak som to niekde povedal takto tak za to sa ospravedlňujem, pretože súdy sú veľmi dôležitý kontrolný článok pri tých voľbách, ale zároveň musia byť zdržanlivé. Ja to uvediem na dvoch takých príkladoch, aby bolo jasno. Niekedy sa stretávame, dokonca sme aj zmenili konkrétne zloženie snemovne v prípade, že sa jednoducho zle sčítali hlasy. To znamená, že niekto vo volebnej komisii zle robí čiarky ohľadne hlasov pre jednotlivých kandidátov alebo zle spočíta preferenčné hlasy. A samozrejme, toto je niečo, čo keď je napadnuté, ten súd musí veľmi dôkladne a precízne skontrolovať. A jednoducho keď povie, keď zistí, že to nie je dobre, tak musí povedať: nebolo to dobre a správne je to takto. Vrátane toho, že v úvodzovkách zmení výsledok volieb. My sme to v jednom prípade celoštátne urobili, keď sme vlastne zistili, že sa zle spočítali preferenčné hlasy u jedného kandidáta, tuším, že ODS 2017, teraz neviem, to je jedno. A jednoducho sme povedali, že je to zle spočítané, tento kandidát mal viac preferenčných hlasov, než sa pôvodne myslelo, takže sa stane poslancom a iný sa vďaka tomu poslancom nestane. Tu je tá rola tých správnych súdov jednoznačná a prosto tá technická kontrola priebehu volieb musí byť naozaj dôkladná a súd tu má byť veľmi precízny a veľmi dôkladne všetko spočítať. Ale kde si myslím, že ten súd má byť veľmi zdržanlivý, je to, čo sa odohráva predtým, to znamená vo volebnej kampani. Akonáhle by sme sa začali púšťať do toho, že hodnotíme volebnú kampaň, či je dosť morálna, alebo dosť slušná či dosť pravdivá, tak jednoducho toto je vec, ktorá keby súdy začali toto hodnotiť a rozhodovať nejako veľmi prísne, môže zničiť legitimitu volieb. Prosto voľby z povahy veci, všetci to vieme, nie sú úplne pekné na pohľad a pracuje sa tam v nich s preháňaním, v podstate aj svojho druhu klamaním, presviedčaním voličov veľmi divnými metódami. Ale na to sme si zvykli, že je to súčasť demokracie, a vo chvíli, keď začneme vychovávať súdnymi rozhodnutiami ľudí, aby to nerobili, tak sa obávam, že stratíme legitimitu toho systému.

Marie Stracenská: Vy ste spomenuli skôr také nezmerateľné veci, ale čo financovanie volebnej kampane? To je trocha iná kapitola.

Karel Šimka: Financovanie volebnej kampane je trochu iná kapitola a samozrejme, tam je to zase veľmi zložité, pretože vo chvíli, keď si dáte veľmi prísne pravidlá financovania politických strán, tak samozrejme ich výrazné porušenie môže mať vplyv na volebný výsledok, pretože jednoducho vy vrhnete viac prostriedkov, než koľko vám zákon dovolí do tej kampane, takže tam je možné predpokladať, že to malo aj lepší efekt, než keď by ste vložili, vložili menej peňazí do tej kampane. Myslím si, že učebnicový príklad, kde súd nakoniec rozhodol rozumne, hoci sa nám to v mnohých ohľadoch nepáčilo, bol rumunský prípad nedávnych prezidentských volieb, kde podľa toho, čo ja o tom viem, došlo k masívnemu porušeniu pravidiel financovania volebnej kampane, že vlastne boli použité akési neevidované peniaze v prospech toho jedného kandidáta, zakúpenie nejakých reklám na sieťach a tak ďalej, a podľa všetkého toto masívne nasadenie v úvodzovkách čiernych peňazí viedlo k tomu, že naozaj tá kampaň toho kandidáta takpovediac „urobila“, to znamená, že mu zdvihla preferencie z nejakých pár percent až do situácie, keď postúpil do druhého kola volieb. A vo chvíli, keď toto vyjde najavo, tak si myslím, a keď je tam tá jasná linka, že je tam naozaj zjavná príčina a súvislosť medzi tým čiernym financovaním a nárastom preferencií kandidáta, tak si myslím, že tam nie je nič proti ničomu, aby volebný súd zasiahol.

Marie Stracenská: Vy máte veľmi úzky kontakt aj so slovenským najvyšším správnym súdom a s jeho predsedom, takže poznáte veľmi dobre aj pomery na Slovensku.

Karel Šimka: Neviem, či veľmi dobre, ale snažím sa, snažím sa ich pozorovať z diaľky.

Marie Stracenská: Aký vnímate, aké vnímate rozdiely medzi tým, ako pracuje, funguje, rozhoduje a možno aj na princípoch najvyšší správny súd slovenský a český? Kde sú tie najväčšie rozdielnosti podľa vás?

Karel Šimka: Ja budem teraz trošku nepríjemný k tej slovenskej realite, ale mne slovenská realita správneho súdnictva pripadá trochu podobná tomu, keď my sme sa v začiatkoch, v tom prvom desaťročí NSS, akoby vzhliadali k napríklad nemeckému správnemu súdnictvu. Áno, proste, je tam určite väčší pokrok v tom českom správnom súdnictve, pretože sme začali v nejakom momente skôr, celkom sa nám tie veci podarili a dnes už máme do veľkej miery stabilizovaný a relatívne funkčný systém, možno v niektorých ohľadoch až príliš rutinný. Tí Slováci, ako ja vás pozorujem z diaľky, sú presne v tom našom momente toho prvého desaťročia, keď to tu ešte len tvoríte. Ale myslím si, že ste na dobrej ceste a aspoň tá moja skúsenosť s tým správnym súdnictvom, s novým modelom tých prvých niekoľkých vašich rokov je taká, že sa naozaj snažíte, že produkujete prekvapivo solídne veci, prekvapivo dobré rozsudky a idete dobrým smerom.

Marie Stracenská: Tak to som sa zľakla, keď ste povedali, že budete „škaredý“, že poviete niečo oveľa horšie, než len to, že sme v začiatkoch, lebo to je realita. Skrátka, za 5 rokov nespravíte to, čo za 25 v Českej republike.

Karel Šimka: Áno, je fakt, je fakt, že u nás sa to prvé desaťročie podarilo. Keď pôjdete potom študovať spätne, niektoré tie naše rozsudky z tej doby, tiež majú svoje muchy, ale podarilo sa naštartovať nejaký základný étos toho správneho súdnictva a dnes, dnes z toho žijeme a budeme sa snažiť udržiavať to v chode aj tie ďalšie roky a desaťročia.

Marie Stracenská: Jedna z takých veľkých tém tunajšieho súdu bolo obsadenie sudcovského zboru od začiatku a vlastne je to aj dennodenná téma stále. Keď si spomeniete, ako vznikal sudcovský zbor najvyššieho správneho súdu v Česku, aké to bolo?

Karel Šimka: Josef Baxa mal vtedy mimoriadnu a jedinečnú výhodu, ktorú nemal nikto iný v tejto krajine, kto zostavoval nejaký súd, dokonca ani predsedovia ústavných súdov, pretože on si mohol polovicu, zhruba polovicu, toho sudcovského zboru sám vybrať. On prevzal, na rozdiel od slovenskej vlastne reality, on prevzal zo zákona, tuším, že 14 sudcov vrchných súdov, ktorí sa stali zo zákona sudcami NSS, a k nim postupne priberal ďalších. Ja som bol jeden, neviem, piaty alebo šiesty v poradí, ktorého si vybral. A Josef Baxa, jemu sa naozaj podarilo ten súd namiešať, z môjho pohľadu, ukážkovým spôsobom, pretože tam mal samozrejme starších, skúsených správnych sudcov, vedľa toho vzal akademikov, advokátov, ľudí z verejnej správy, ľudí z iných oblastí justície, vzal mladších, starších, nejako to tak namiešal dohromady a ono to skrátka dostalo dobrý vibe, dostalo to proste atmosféru, v ktorej sa pracovalo dobre, v ktorej sa debatovalo, v ktorej bolo napätie, bolo veľmi silné hodnotové napätie medzi rôznymi názorovými prúdmi. To nie, že nie. Ale prosto ten súd tým, ako bol akoby živý, tak produkoval zaujímavé myšlienky a zaujímavé rozsudky.

Marie Stracenská: Ale v čom je tá rozdielnosť alebo taká tá úplne všehochuť, ktorú ste popísali, užitočná? Čo urýchľuje? Alebo, alebo akú chémiu to tam vlastne vytvára? Na čo je to dobré?

Karel Šimka: Ona, ona možno paradoxne nič príliš neurýchľuje, ale čo sa jej väčšinou darí, je prehlbovať tú argumentáciu. Pretože ja som sa vždy počítal, a asi to tak je, medzi, povedzme, liberálnych, takých tých ľudskoprávne založených sudcov, nie až tak úplne tie moderné ľudské práva, skôr taká tá klasika: vlastníctvo a sloboda. A skrátka, keď som sa chcel argumentačne presadiť, tak som musel nájsť dobré protiargumenty, proti napríklad názorom starších kolegov, niektorých, ktorí hovorili: „No jednoducho máme tu ten štát, je potrebný ten poriadok, tá štátna správa to v zásade robí dobre a my ho máme, plus mínus, chrániť,“ keď to poviem zjednodušene. A ja som musel nájsť argumenty, prečo to tak byť nemá a v tomto, v tom stretávaní myšlienok, vlastne vznikala tá kvalita. Ja som veľký zástanca konkurencie, som veľký zástanca toho, že proste kvalita vzniká vtedy, keď sa stretnú rôzne názorové prúdy, rôzne pohľady a musia si obhájiť tú svoju pozíciu. A to sa na tom NSS veľmi dobre darilo.

Marie Stracenská: Takže to pomohlo vytvárať spravodlivejšiu spravodlivosť?

Karel Šimka: Spravodlivosť je strašne zložitý pojem. My ako všetci hovoríme, ako sa usilujeme o tú spravodlivosť, ale keby sme mali nejako abstraktne popísať, čo je spravodlivé rozhodnutie, tak to vôbec nebude také jednoduché. Ja by som tu skôr použil prízemnejšie definície alebo prízemnejšie charakteristiky tých rozhodnutí. V prvom rade to rozhodnutie musí vychádzať z ústavných hodnôt, na ktorých stojí ten štát. To vôbec nie je samo osebe, pretože tie ústavné hodnoty už majú svoje nejaké politické dimenzie, majú nejaké zakotvenie v politickej zmene, ktorá prišla po roku 1989, v tom, že preferujeme napríklad slobodu pred poriadkom, alebo ja neviem. A toto, to je prvá sporná vec. A druhá, druhá taká črta je, že to proste musí byť technicky dobre zargumentované. Právo je na základnej rovine niečo veľmi podobné matematike, je to aplikovaná logika, jednoducho pracuje s nejakými slovami, pojmami, a až v nejakých vyšších sférach v úvodzovkách sa dostávate na tie hodnoty, ktoré potom nejako pomeriavate, a kde už to je skôr než logika nejaké umenie, alebo nejaké argumentačné čarovanie. A dobrý rozsudok musí na tej bazálnej rovine byť veľmi presný a potom musí na tej nejakej najvyššej rovine použiť tie hodnotové argumenty tak, že sú presvedčivé a konzistentné. A to sa nám, myslím si, na NSS zatiaľ celkom darí.

Marie Stracenská: Popisujete veľmi pestrý sudcovský zbor, ale jeho poddimenzovanosť bola jedna z veľkých výziev, keď ste sa práve ujímali funkcie pred tými zopár rokmi, a vám sa ho podarilo rozšíriť a doplniť, ten sudcovský zbor. Ako ste to urobili?

Karel Šimka: Takto, to zase toto nebol taký veľký problém. Ako, tú základnú zásluhu mal Josef Baxa, ktorý naozaj musel v jednotkách rokov ten súd v úvodzovkách naplniť zo 14 ľudí na, povedzme, 25 alebo 28. My sme boli v tých posledných štyroch rokoch konfrontovaní s potrebou pribrať, povedzme, troch, štyroch alebo piatich nových sudcov hej. A to už nie je ťažké. To už zase také ťažké nie je. Zvlášť to nie je ťažké v situácii, keď predsa len už sa dostávame do nejakej štandardnej situácie a keď základný zdroj mladých sudcov, predsa len sú kolegovia z krajských súdov, čo sú už dnes veľmi kvalitní ľudia, ktorí, niektorí prešli napríklad najvyšším správnym súdom ako asistenti, niektorí pochádzajú z iných profesií, ale v každom prípade väčšina sudcov krajských súdov sú naozaj kvalitní a je tam z čoho vyberať. A potom je dobré, a to je, samozrejme, tá najväčšia chémia, najväčšia ako zložitosť, potom je dobré toto jadro doplniť ľuďmi mimo sféry toho správneho súdnictva. Takže sme vzali vlastne jednu kolegyňu, ktorá najprv bola asistentkou na NSS a potom dlhé roky robila advokátku v jednej veľmi kvalitnej kancelárii a robila tam ťažké prípady, tzv. hard cases. Takže uvidíme, dúfam, že sa nám osvedčí hĺbka jej myslenia aj teraz, keď sme ju prednedávnom vzali ako sudkyňu. Potom tam máme kolegu Michala Bobka, ten je asi všeobecne známy, ktorý, vlastne ten proces začal ešte Michal Mazanec, ja som ho len dokončil. A to je samozrejme enfant terrible českého práva, je to mimoriadne bystrý človek, ktorý skrátka prešiel niečím, čím málokto v Českej republike mal možnosť prejsť. Bol na vrcholnej pozícii v rámci Úniovej justície a samozrejme prináša tiež zaujímavú skúsenosť. Uvidíme, čo ďalšie nám ešte život prinesie. Ja sa budem snažiť priviesť do nášho sudcovského zboru ešte ľudí z advokácie, určite. Najmä, a dokonca to poviem otvorene, z pražskej alebo z českej a nie moravskej advokácie, pokiaľ možno skôr z tých väčších advokácií. To znamená z advokácie, ktorá sa zaoberá veľkým biznisom, aby sme mali aj ten pohľad iný než sudcovský.

Marie Stracenská: Prečo?

Karel Šimka: No, pretože sudcovia sú samozrejme mentálne ľudia, ktorí často oceňujú istotu. Sú to tak trochu mentalitou úradníci, v žiadnom prípade nie všetci. Ale často k tomu tendujú a proste je dobré, aby vnímali, že život je plný neistôt, že v tom vonkajšom svete sa nežije tak, že vám každý mesiac chodí plat, pretože jednoducho ste sudca. Naopak, v tom vonkajšom svete ľudia o plat každodenne bojujú, môžu byť proste vyhodení z práce, môžu prísť o kšeft a tak ďalej. A že by mali myslieť na to, keď rozhodujú a hovoria tým ľuďom, tým daňovým subjektom: „No vy ste mohli a mali vedieť, že niečo nejako je. A možno ste príliš riskovali. Nechceli ste vy zarobiť veľa peňazí tým riskovaním?“ Aby si uvedomili, že proste riskovanie, a práve riskovanie, je úplne zásadná súčasť biznisového sveta.

Marie Stracenská: Ja mám ešte dve krátke poznámky k tomuto sudcovskému zboru. A sám ste spomenuli, že si chodíte vyberať ľudí na krajské súdy alebo na nižšie súdy. Ako to vyzerá? Že si proste prídete sadnúť na pojednávania alebo študujete rozhodnutia, judikáty niektorých sudcov?

Karel Šimka: Nie nie. Predsa len, správne súdy sú relatívne malé, máme 120 alebo 130 sudcov na krajských súdoch, tak ten základný prehľad máte z rozhodovacej činnosti, pretože chodia ich rozsudky. Potom máte, samozrejme, prehľad o tom, čo tí sudcovia, ako sa tí sudcovia profilujú, napríklad publikačne alebo na rôznych konferenciách. Alebo ich vidíte na Justičnej akadémii, na nejakom školení, debatujete s nimi, poznáte ich aj z nejakej minulosti, a toto všetko vám dáva nejaký základný vstupný balík informácií, ktorý o nich máte. No a potom ich väčšinou pozvete na stáž a tá stáž je taká dosť ťažká, ťažká, ťažká „záťažová“ skúška, pretože oni dostanú, nemajú asistenta, dostanú päť prípadov na mesiac, často sú to prípady veľmi ťažké, a tí sudcovia musia akoby ukázať, že sú schopní tie prípady spracovať v patričnej kvalite, obhájiť si ich pred senátom, tými ostatnými kolegami, a takto sa vlastne ukáže, či tí ľudia sú alebo nie sú pripravení stať sa sudcami najvyššieho správneho súdu.

Marie Stracenská: To, čo popisujete, je odbornosť, a s tým musí ruka v ruke ísť aj nejaký hodnotový systém, nejaké nastavenie. Čo sú pre vás tie najdôležitejšie hodnoty vašich kolegov alebo keď si vyberáte nových?

Karel Šimka: Vy máte, no my máme, ako žijeme už 35 rokov v liberálnej demokracii, my máme jednu veľkú výhodu aj nevýhodu súčasne. Teraz je celkom lacná odvaha, pretože vlastne sa veľmi nemusíte ničoho báť hej. Nie je vôbec žiadna… Ja chápem, že v rôznych štátoch je to rôzne, ale Česká republika zatiaľ mala atmosféru a politické prostredie, v ktorom ste sa ničoho tak veľmi báť nemuseli. To znamená, ale zároveň je to problém, že sa trošku ťažko preverujú charaktery. Tie sa preverujú v nejakých hraničných situáciách, či tí ľudia uhnú alebo neuhnú v nejakých proste hraničných situáciách, a takých situácií za posledných 35 rokov v Česku veľa nebolo. A je to dobre. Takže ja sa priznám, že prísť s nejakou geniálnou myšlienkou, ako overovať morálne voľné alebo hodnotové nastavenie sudcov, to proste nemám. Pretože v tej liberálnej demokracii sa viete celkom dobre štylizovať v tom zmysle, že ste morálni, vždy pevní, nikdy by ste nezlyhali, nikdy by ste neuhli. Ale či to tak naozaj bude, to možno nikdy v živote nebudete môcť dokázať, pretože možno pokojne zomriete v tej liberálnej demokracii. A beda, keď to dokázať budeme musieť, že to bude zrejme nejaký režim, ktorý vlastne nechceme, hej. Takže ja skôr sledujem u tých ľudí ako reagujú, čo si myslia o živote, o svete, ako sa nejako osvedčili v nejakých situáciách, ktoré síce neboli hraničné, ale možno niečo napovedali. Ale úprimne povedané, jasný hodnotový profil sudcu, ktorý má 45, vyštudoval právo už po revolúcii a celý ten svoj profesijný život robil v liberálnom demokratickom štáte, no ako ho zmeriate?

Marie Stracenská: No, preto som sa na to práve spýtala. Inak vy mi dávate… „Lacná odvaha“ je úžasné slovné spojenie. A keby som z tohto nášho rozhovoru robila článok, tak už mám asi päť rôznych titulkov, ktoré by som vedela použiť. Neviem, ako sa dá zmerať hodnotový svet sudcov, ale viem, že pre ľudí alebo pre spoločnosť je asi dôležité poznať aspoň trošku niečo viacej, nielen o odbornosti, ale aj o hodnotách sudcov, ktorí súdia.

Karel Šimka: Určite, áno. Určite, áno. Vy to môžete trochu sledovať z toho, čo tí ľudia v minulosti robili, k čomu inklinovali, môžete spoznať nejaké povedzme ich, ja nechcem povedať politické preferencie, ale hodnotovo-politické preferencie, či sú skôr konzervatívni alebo skôr liberálni, či skôr sociálni, niečo také, to asi môžete zistiť. A samozrejme sa vždy snažím ten súd namiešať tak, aby tam boli zastúpené rôzne smery, aby sa to tak dobre premiešalo. Ale proste to, či vám v nejakej hraničnej situácii ten človek nezlyhá, to neviem ani sám o sebe. To sa ukáže až vtedy, keď tá situácia nastane, a pevne dúfam, že nikdy nenastane, aby sme to nemuseli testovať.

Marie Stracenská: Dnes ste jedným z najstarších vlastne súdiacich na najvyššom správnom súde, ale keď sa…

Karel Šimka: Služobne starý, no.

Marie Stracenská: Prepáčte.

Karel Šimka: Ale bohužiaľ aj vekovo sa to postupne posúva.

Marie Stracenská: Služobne najstarší. Ale keď ste sa kedysi dávno rozhodovali, čo budete robiť, tak to nebolo také úplne jednoznačné. A ani to, že budete právnik, a ani to, že budete sudca. Čo nakoniec rozhodlo, že ste sa stali právnikom a potom následne sudcom?

Karel Šimka: To je pravda. Ja som dieťa roku 89, to znamená naozaj zásadný formatívny vplyv na mňa mali tie udalosti okolo novembra 89. A to ma aj trochu predurčilo, čo, čo budem študovať ako svoju prvú školu, nebolo to právo, ale bola to politológia, ktorú som začal študovať v roku 92. Ale potom som si vlastne po roku k tomu pridal právo, zhodou okolností v Plzni, mohla to byť aj pražská fakulta, ale prosto vtedy vznikala plzenská fakulta a tam ma vzali. A právo som si pridal trochu, povedal by som, z pragmaticko-praktických dôvodov, pretože som si hovoril, že politológia ma veľmi baví, ale tiež sa musím niečím živiť. A to právo vyzeralo ako, ako disciplína, ktorou sa uživíte. A zo začiatku, ešte takto možno, tie deväťdesiatky zrovna neboli obdobie, kedy, kedy by sudcovia boli vážení. To bola taká doba, keď to boli nejakí tí divní ľudia, ktorí slúžili tomu bývalému režimu, a ešte ich často považovali ľudia za hlúpych, lebo proste správny právnik predsa robí advokáciu, hej. A tiež tí sudcovia odchádzali do advokácie na začiatku deväťdesiatych rokov. Ale predsa len, ja som mal inú skúsenosť, pretože nás na práve v Plzni učilo niekoľko dobrých sudcov. A jedným z nich, a to asi bol najvýznamnejší, bol Josef Baxa. Keď si pri ňom si človek uvedomil, že sudca naozaj nemusí byť žiadny hlupák. Naopak, je to múdry človek s veľkým presahom, ktorý nám napríklad skvele vysvetlil základné princípy trestného práva. Ak ja viem trestné právo, tak ho viem vďaka Josefovi Baxovi, pretože nám ho jednoducho dobre na seminároch vysvetľoval. A tam som už začal premýšľať, že tá justícia by mohla byť vlastne zaujímavá oblasť, kde by sa dalo pôsobiť. Aj keď som prvé dva roky praxe ešte na škole strávil ako taký prívesok advokátov, proste študent v advokácii, tak nakoniec som si povedal, nie, nie, nie, ja skúsim tú justíciu. A vlastne po tých 25, alebo koľkých rokoch vôbec neľutujem. Zatiaľ je to veľmi dobrá skúsenosť. Ale áno, rozhodne nie som sudcom od narodenia, takpovediac. Pokojne som mohol byť niečo iné a pokojne aj v budúcnosti môžem byť niečo iné. Ja si myslím, že to, že niekto 20 alebo 30 rokov robí sudcu neznamená, že ďalších 10 alebo 15 rokov praxe nemôže robiť iné právnické alebo neprávnické povolanie. Mňa by bavilo napríklad riadiť nejakú veľkú stavbu hej, alebo, alebo organizovať niečo technické, veľké, čo prinesie nejaké úžitky, nejaké ekonomické úžitky. Rozhodne nie som človek, ktorý musí byť až do smrti sudca, alebo do sedemdesiatky.

Marie Stracenská: No, z toho, čo popisujete, je až neuveriteľné, že sa venujete ešte k tomu aj správnemu právu, čo je také veľmi špecifické a pomerne náročné.

Karel Šimka: Nie, vôbec nie. Vôbec nie, naopak. Správne právo, z môjho pohľadu, má veľmi blízko k prirodzenému neprávnickému svetu. Pretože každá tá veľká štruktúra, každá tá diaľnica, každá tá jadrová elektráreň, každá banka, ktorá funguje na trhu, tak nakoniec funguje na základe noriem správneho práva. Pretože tie tú elektráreň povolia, diaľnicu povolia, banke dáva nejaké limity, ako má zaobchádzať s finančnými prostriedkami, čo môže ponúkať klientom a tak ďalej, a tak ďalej. To správne právo má obrovský vplyv na fungovanie ekonomického sveta. V zásade v dnešnej modernej trhovej ekonomike, ktorá je trhovo-regulačná, správne právo determinuje vaše možnosti pôsobiť na trhu. Determinuje povahu alebo podobu elektroenergetiky. Proste, či postavíte alebo nepostavíte jadrovú elektráreň, je úplne zásadný faktor pre podobu toho energetického mixu. A môžem pokračovať. Lieková politika, x ďalších vecí, to všetko je správne právo. Pre mňa je správne právo zaujímavé práve tým, že je tam strašná kopa neprávnických záležitostí. Proste pochopiť, ako funguje práve tá jadrová elektráreň. Alebo ako stavať diaľnice tak, aby dobre prepájali tie miesta, ktoré potrebujete dopravne prepojiť. A tak ďalej. To sú všetko neprávnické veci, ktoré ale tí správni právnici riešia.

Marie Stracenská: To je úplne, že reklama na správne právo. Viem si predstaviť, že týmto nadchýnate študentov, keď im to takto vysvetľujete.

Karel Šimka: Tak vysvetľujem to málo, pretože občas ešte niekedy učím, ale učím už veľmi málo teraz. Ale mňa veľmi baví rozprávať sa s ľuďmi z tých odborných komunít. Dosť sa zúčastňujem na daňových seminároch alebo iných, či už ako prednášajúci, alebo diskutér. A to ma naozaj baví. Baví ma diskutovať s ľuďmi mimo sveta správneho súdnictva o najrôznejších právnych problémoch.

Marie Stracenská: A musia mať podľa vás správni právnici alebo správni sudcovia trošku iné predpoklady než tí ostatní? Alebo je to vlastne jedno?

Karel Šimka: Ja si myslím, že trošku, trošku áno. Keď ste bežní sudcovia, ja hovorím bežní, trestní alebo civilní sudcovia, tak do veľkej miery fungujete v relatívne úzkom odbore. To trestné právo, to je trestný zákonník, trestný zákonník, trestný poriadok plus nejaké nadväzujúce zákony. Aj v tom civilnom práve máte veľké kódexy, alebo potom máte nejaké špecializácie, napríklad starostlivosť o maloletých alebo niečo také. Správne právo je síce špecializácia sama osebe, ale ona je od Šumavy k Tatrám, od jadrových tých elektrární až po azylové veci, od priestupkov, kde je to niekedy aj technická otázka, či dobre funguje nejaký merač rýchlosti, až po, ja neviem, povoľovanie stavieb alebo chemické látky, ktoré škodia alebo neškodia ľudskému organizmu. A je to stále niečo nové, aj keď sa to typovo opakuje, pretože samozrejme tie správne orgány, či už ide o jadrovú elektráreň alebo o azyl, oni stále rozhodujú podobným spôsobom, správnymi rozhodnutiami, používajú nejaké kontrolné mechanizmy, používajú nejaké sankčné mechanizmy. Takže tie metódy práce sú podobné, ale oblasti, v ktorých to právo pôsobí, sú veľmi odlišné. A vy musíte byť schopná sa vždy do toho ponoriť a pochopiť to. Takže to je prvá taká veľká odlišnosť. A druhá, ja mám taký neskromný pocit, že správni právnici sú pomerne presne mysliaci právnici v tej technickej argumentačnej rovine. Že jednoducho vedia veľmi dobre tú malú násobilku práva, že píšu argumenty dosť technicky precízne. Takže to by som vyžadoval od správnych právnikov, ktorí by napríklad chceli byť aj správnymi sudcami.

Marie Stracenská: Ja si ešte si požičiam jeden váš citát. Hovoríte, že „správny súd môže napraviť pochybenie exekutívy štátu voči občanovi.“ Tak ste popísali. A, a to pochybenie exekutívy robia úradníci. Treba podľa vás rozlišovať úmyselné a neúmyselné chyby, ktoré urobia?

Karel Šimka: No tak tie úmyselné chyby, ak niekto úmyselne rozhodne protizákonne, tak sa dostávame na hranu trestného práva, na nejaké podozrenie z nejakého zneužívania právomoci verejného činiteľa. Ale akosi z hľadiska občana je to v princípe jedno. Jeho zaujíma, či ten štát postupoval v súlade s účinným zákonom alebo nie, a potom skôr čo má zmysel rozlišovať z pohľadu správneho práva, či je tá chyba nejaká veľká a závažná, tam proste hold nezostane, než povedať tomu štátu znova a lepšie, alebo či je to chyba, ktorá proste sa deje pri nejakej bežnej ľudskej činnosti. On ani štát nie je schopný byť neomylný a nie je dobré od neho chcieť, aby bol neomylný. Len treba od neho chcieť, aby sa správal slušne a keď nejakú chybu urobí, aby ju napravil. A to si myslím, že sa podarilo tomu správnemu súdnictvu celkom naučiť český štát, aby pokiaľ je to možné naprával svoje chyby.

Marie Stracenská: Ešte jeden váš citát si požičiam. „Právny štát je láskavý a drahý a mal by zmužnieť.“ Ako to myslíte?

Karel Šimka: Je láskavý a drahý, aspoň ten európsky, ale viac-menej aj ten americký, austrálsky alebo teda jednoducho západná civilizácia, keď to zjednoduším. Je láskavý a drahý v tom, že má veľké množstvo rôznych prostriedkov ochrany práva, ktoré tiež reálne fungujú. Vy sa môžete cez správne súdy domôcť svojho práva, môžete ísť až do toho Štrasburgu spomínaného, a všetky tieto inštitúcie proste môžu zasiahnuť vo váš prospech a sú reálne nezávislé. Exekutíva alebo aj napríklad zákonodarca sa ich musí reálne báť. Jednoducho môžu proti nim zasiahnuť. Ale toto všetko stojí, po prvé, peniaze, ale to nie je až tak podstatné, a po druhé to stojí čas. Ten právny štát, ten západný právny štát je extrémne časovo náročný, pretože to, ako sa môžete v rôznych oblastiach rôzne zložito súdiť, spomaľuje strašne, strašne veľa procesov, ktoré keby bežali rýchlo, tak by možno priniesli viacej a rýchlejšie blahobyt pre ľudí. A samozrejme, nejaké autoritárske systémy hovoria: „my vám dáme proste rýchlo ten blahobyt, nebudeme sa s vami debatovať o tom, kadiaľ povedie diaľnica, proste povedie tadiaľto a hotovo.“ Ale budete mať diaľnicu, budete ju mať za pol roka alebo za rok. A samozrejme, tie právne štáty musia premýšľať, či tá „láskavosť“, a teda aj tá časová drahosť toho štátu, nie je už prílišná, či vlastne nespomaľuje procesy príliš veľa.

Marie Stracenská: Napríklad pri tej diaľnici sa môže stať, že tých päť majiteľov pozemkov, cez ktoré tá diaľnica povedie, tak vlastne na ich nejaké základné práva sa siahne.

Karel Šimka: Presne, a presne o tom to je aby sme našli nejaký rozumný kompromis. Inak povedané, aby skrátka tých päť majiteľov nemohlo blokovať diaľnicu, ktorá je v evidentnom verejnom záujme a inokadiaľ viesť nemôže, len cez ich pozemky. Ale potom tí ľudia prosto majú síce byť vyvlastnení, ale majú dostať naozaj férové odškodnenie. Pretože jednoducho nemôžu trpieť v prospech verejnosti. A ak trpia, tak majú byť za to patrične odškodnení. A samozrejme, má byť nejaký proces, ktorý overí, že naozaj to nejde inak, než viesť tú diaľnicu cez tie ich pozemky. Že je to prosto to najlepšie alebo najrozumnejšie riešenie. Ale zase, keď dáte príliš veľa možností tým majiteľom to blokovať, tak tú diaľnicu mať nikdy nebudete alebo ju budete mať za 20 – 30 rokov. A to sa nakoniec prejaví na blahobyte aj tých ľudí, ktorí tú stavbu takto blokujú.

Marie Stracenská: Z toho, čo ale hovoríte, to sa asi nedá urobiť nejako jednoducho a nejako rýchlo, a nejako naraz. Asi je takéto „zmužnenie“, ktoré popisujete, záležitosť jednotlivých takých kúskov mozaiky, ktoré sa zložia.

Karel Šimka: Takto, „zmužnenie“, ja som to ešte hovoril v trochu inej súvislosti. My sme si zvykli za tých posledných zhruba skoro už 40 rokov po roku 1989, že nám nehrozí žiadne veľké vonkajšie nebezpečenstvo. A my sa posledných skoro 10 rokov opakovane v tomto presviedčame, že to tak nie je. Prvý veľký problém, ktorý sme zažili a ktorý sme si nedokázali predstaviť, hoci história nám dáva príklady, bol COVID. COVID bola, bolo najväčšie obmedzenie osobnej slobody, ktoré sme na tomto, a aj na slovenskom, území zažili po roku 1989. To bol, bola skrátka v jednom momente v podstate zdravotnícka diktatúra. A potom sme zažili druhú vec, ktorú zatiaľ vnímame len sprostredkovane, ale ktorá mala úplne zásadný dopad na náš život tiež, a to je útok Ruska na Ukrajinu, ktorý sa u nás neprejavil bombardovaním miest, ale prejavil sa energetickou krízou, nutnosťou zvýšiť výdavky na zbrojenie a predstavou, že vojna nie je niečo, čo sa odohráva niekde ďaleko v nejakej Afrike, v Čade alebo kde, ale že je to jav, ktorý sa pokojne môže vyskytnúť v strednej Európe, pretože sa odohráva, neviem koľko, pár stoviek kilometrov proste na východ od nás. A v tomto si myslím, že to „zmužnenie“ nás jednoducho čaká alebo nás neminie. My sa proste musíme pripraviť na krízy tohto typu a hlavne si musíme uvedomiť, že tie krízy sú reálne a že nežijeme v mäkkom „vyňuňanom“ svete, v ktorom sa nám nemôže nič stať.

Marie Stracenská: Ja mám taký pocit, že teraz na mňa hovorí naozaj nielen právnik, ale aj ten politológ, ktorý stále sleduje, čo sa deje a analyzuje a rozoberá. Je to tak, že v tomto vám politológia pomáha mať taký širší rozhľad?

Karel Šimka: Určite, určite áno, pretože predsa len tá politológia… Človek študoval politológiu preto, že ho zaujímali tie politické aspekty sveta. To tak je. A vo chvíli, keď vás to zaujíma a máte na to nejakú metodológiu, ktorú vás politológia trochu naučí, tak sa, samozrejme, pozeráte na tie rôzne javy, ktoré sa vo svete objavujú, procesy, ktoré tam prebiehajú, a nejako sa snažíte odhadovať čo, aké budú ich efekty. A ono to má, samozrejme, s právom obrovskú súvislosť, pretože právo je technológiou moci. Právo je nástroj na usporiadanie spoločnosti, aby tá spoločnosť „šlapala“, takzvane. Je to jeden z aspektov práva, ale dosť významný. Proste, právo organizuje spoločnosť, či už inštitucionálne alebo nejakým používaním pravidiel a ich vynucovaním, že tá spoločnosť proste nejako funguje…

Marie Stracenská: Takže nebol to…

Karel Šimka: … a to má obrovské politické aspekty.

Marie Stracenská: Nebol to stratený čas. Je to dobrá kombinácia, ak je právnik aj politológom.

Karel Šimka: Určite nie. Rozhodne nie. Na tie štúdiá spomínam veľmi rád.

Marie Stracenská: Vy sa vlastne stále snažíte posúvať. Veľa stáží ste absolvovali v zahraničí, často jazdíte, a nielen ako povedzme prednášajúci alebo taký ten spoločenský účastník, ale aj človek, ktorý sa snaží stále učiť, stále posúvať. Prečo to robíte? V čom vám to pomáha?

Karel Šimka: Tak v poslednej dobe veľa, teda neviem či veľa, ale jazdím po súdoch. Je to trošku aj súčasť mojej funkcie predsedu. A samozrejme… Ale jazdil som aj predtým, než som sa stal predsedom. Bol som na stáži vlastne na dvoch najvyšších súdoch vo Švajčiarsku a v Nemecku. A predtým som bol na ďalších stážach na nižších stupňoch súdov v Nemecku alebo aj inde. Pre mňa je vždy zaujímavé vidieť, ako to robia inde. A vlastne uvedomiť si, a to je možno asi najväčší taký sumárny poznatok za tie moje cesty rôzne po Európe, ako sa právne a inštitucionálne systémy európskych štátov ďaleko viac zbližujú, než by sme si mysleli. Ako nakoniec ten spoločný hodnotový základ, ktorý je daný Európskym dohovorom o ľudských právach na jednej strane, a na druhej strane väčšinou aj právom Európskej únie, a ktorý je daný vlastne spoločnou ústavnou kultúrou a ústavnou tradíciou, ktorá sa najmä prejavuje v ochrane základných práv, tak nakoniec vedie k tomu, že množstvo vecí vo veľmi odlišných jurisdikciách sa vo výsledku posúdi veľmi podobne, hej. Nehovorím o procesnom práve, to býva v rôznych krajinách rôzne, ale nakoniec tie finálne výstupy z hľadiska dotknutia základných práv a slobôd sú v tých európskych jurisdikciách veľmi podobné. A to ma vlastne celkom teší, že ak niekde vzniká čosi ako akýsi európsky národ, hoci ja v neho veľmi neverím, tak je to práve v tom, v tom, v tej právnej oblasti. To právne zbližovanie sa ide na európskom kontinente celkom rýchlo.

Marie Stracenská: Ja sa teraz vrátim o pár minút naspäť, keď si spomeniem, že ste vlastne, tá vaša motivácia, prečo ísť študovať právo, bola, že no, politológ sa úplne neuživí, právnik áno. Z vás sa stal úplne nadšený právnik za tie desaťročia.

Karel Šimka: No, musím povedať, že som sa v tom odbore určite ako našiel. Baví ma to.

Marie Stracenská: A viete prečo sa dnes rozhodujú ľudia, mladí ľudia, že sa stanú právnikmi? Zaujíma vás to?

Karel Šimka: No. Tu…

Marie Stracenská: Keď sa s nimi stretávate, keď im prednášate.

Karel Šimka: Tu teda musím povedať, že vlastne by ma to zaujímalo, ale stretávam sa v nejakých dôverných alebo hlbších rozhovoroch s mladými ľuďmi, trebárs okolo dvadsiatky, alebo tak nejako, ďaleko menej, než by som možno mal. Teda cítim akúsi už generačnú zapúzdrenosť. Stretávam sa ďaleko viac s ľuďmi svojej generácie alebo trebárs trochu mladšími. Ale tie, ale tie, v úvodzovkách, deti okolo dvadsiatky sú pre mňa akoby terra incognita, by som skoro povedal.

Marie Stracenská: Takže ani neviete, či majú záujem o správne právo napríklad.

Karel Šimka: Vlastne úplne neviem, vlastne úplne neviem. Možno práve preto, že neučím pravidelne, skôr učím nejako externe jednu prednášku niekde a nemám stály, stálu trebárs triedu alebo nejaký seminár, krúžok, kde by som sa s tými deťmi viac rozprával do hĺbky dlhodobo.

Marie Stracenská: Osobná otázka, predposledná. Čo urobí z človeka Právnika roka?

Karel Šimka: Tak ja si to ocenenie veľmi vážim, pretože to je taká vlastne, také české, národné síce, ale celkom významné ocenenie, ktoré v nejakom momente môžete dostať, ale na druhej strane by som nepreceňoval nejaké svoje zásadné zásluhy. Proste to vás tak ako vyberú a zavolajú vám, že ste to dostali.

Marie Stracenská: No, tak náhoda to nebude, hej. To sa neprihodí zas každému.

Karel Šimka: Asi nie, ale že by som si tu prikladal nejaké veľké zásluhy a to, že som si to naozaj poctivo odpracoval a že si to zaslúžim, tak to úplne neviem. To sa musíte opýtať tých, ktorí mi to dali.

Marie Stracenská: Dobre, každopádne bol to úspech.

Karel Šimka: A som za to rád. Určite, určite áno.

Marie Stracenská: A na to nadviažem vlastne poslednou otázkou. Mojich hostí sa pýtam aj na to, ako sa dá upevniť dôvera verejnosti v justíciu. A či vy na to máte nejaký návod. V Česku sa to darí trochu viac ako na Slovensku.

Karel Šimka: Je to ťažké, je to ťažké to docieliť, ale v podstate sa dá robiť len pár vecí, ale treba ich robiť dlhodobo a poriadne. To je ako s tým anglickým trávnikom, že skrátka keď ho dlho sekáte a polievate, tak potom je dobrý, zelený a hustý. V tom práve, alebo povedzme v dôvere v právny štát a v justíciu, po prvé, tí sudcovia majú byť profesionáli, to znamená, majú z nich vypadávať v úvodzovkách rozsudky, ktoré sú zrozumiteľné, presvedčivé a proste keď si ich prečítate, asi nie každý laik, ale jednoducho kto sa tým zaoberá, keď si ich prečíta, tak povie áno, majú dobré dôvody, prečo tak rozhodli. A toto máte robiť konzistentne, bez ohľadu na to, ako sa vlády menia alebo nemenia. A máte to robiť zdržanlivo, nenápadne a podľa možností desaťročia. A potom možno ten právny štát bude fungovať a bude mať dôveru.

Marie Stracenská: Tak najvyšší správny súd český má trošku náskok v tomto. Aj v budovaní tej dôvery, aj aj v budovaní celých tých štruktúr, tak snáď sa to viac podarí aj na Slovensku jedného dňa.

Karel Šimka: Ja myslím, že nakoniec tá Európa… my sa tak často kritizujeme, ale Európa aj tam, kde sa občas nedarí, funguje vlastne celkom dobre.

Marie Stracenská: Tak to je veľmi…

Karel Šimka: Aj to na tom Slovensku určite.

Marie Stracenská: …veľmi pekná bodka. Ďakujem veľmi pekne. Tak to bol predseda českého najvyššieho správneho súdu, doktor Karel Šimka. Ďakujem vám.