Ubytovanie v rámci poskytovania ústavnej kúpeľnej zdravotnej starostlivosti je predmetom dane za ubytovanie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8Sfk/13/2023 zo dňa 18. decembra 2025, zamietol kasačnú sťažnosť Slovenských liečebných kúpeľov Turčianske Teplice, a. s. (ďalej len „kúpele“) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „správny súd“) vo veci vrátenia daňového preplatku na miestnej dani za ubytovanie v zariadení poskytujúcom ústavnú kúpeľnú zdravotnú starostlivosť. Podľa názoru kasačného súdu ubytovanie pacientov v kúpeľoch podlieha dani za ubytovanie. Ubytovacie zariadenia liečebných kúpeľov poskytujú prechodné ubytovanie za odplatu a zdanenie takéhoto ubytovania zodpovedá tak účelu, ako aj zákonným podmienkam dane z ubytovania.

Kúpele žiadali o vrátenie daňového preplatku na miestnej dani za ubytovanie, pretože podľa ich mienky, ako poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti, neboli povinné vyberať a odvádzať daň za ubytovanie podľa § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom od 15. októbra 2014 do 10. decembra 2021 (ďalej len „zákon o miestnych daniach“).

Mesto Turčianske Teplice ako správca dane podanej žiadosti nevyhovelo s odôvodnením, že kúpele sú prevádzkovateľom zariadenia, ktoré poskytuje odplatné prechodné ubytovanie, a teda sú platiteľom dane za ubytovanie. S týmto stanoviskom sa stotožnilo aj Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré konštatovalo, že pri ubytovaní kúpeľných hostí išlo o odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka, a preto podlieha dani za ubytovanie, pričom na tento účel nebolo relevantné, či úhrada za ubytovanie bola poskytnutá z verejného zdravotného poistenia zo strany príslušnej zdravotnej poisťovne alebo si pacienti hradili ubytovanie z vlastných zdrojov.

Správny súd správnu žalobu kúpeľov ako nedôvodnú zamietol a uviedol, že podstatným pre konštatovanie naplnenia hypotézy právnej normy § 37 zákona o miestnych daniach je posúdiť splnenie jednotlivých podmienok tejto právnej normy, ktorými sú odplatnosť ubytovania, prechodnosť ubytovania, ubytovanie poskytované podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka a ubytovanie poskytované v zariadení, ktoré je uvedené v § 37 zákona o miestnych daniach, ktoré v prejednávanej veci boli splnené.

Najvyšší správny súd na základe kasačnej sťažnosti kúpeľov preskúmal závery správneho súdu. Kľúčovou právnou otázkou bolo, či poskytovanie ubytovania v súvislosti s poskytovaním kúpeľnej zdravotnej starostlivosti podlieha dani za ubytovanie, t. j. daňovej povinnosti podľa zákona o miestnych daniach. Z ustanovenia § 37 zákona o miestnych daniach vyplýva, že pre vznik daňovej povinnosti pri dani z ubytovania je podstatné kumulatívne splnenie troch základných podmienok – (i) poskytnutie odplatného ubytovania, (ii) poskytnutie prechodného ubytovania podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka, (iii) poskytnutie ubytovania zákonom vymedzeným ubytovacím zariadením. Na základe verejného zdravotného poistenia je uhrádzaná kúpeľná zdravotná starostlivosť. Služby, vrátane ubytovania, hradí klient sám alebo sú plne či čiastočne hradené z verejného zdravotného poistenia. Ubytovanie v kúpeľoch je tak vždy poskytované za odplatu. Podľa kasačného súdu je nesporné, že kúpele poskytujú ubytovanie na dohodnutú dobu, počas ktorej má klient právo užívať priestory, ktoré mu boli na ubytovanie vyhradené, spoločné priestory a má právo tiež užívať služby, ktorých poskytovanie je s ubytovaním spojené, ako je napríklad upratovanie izby, výmena uterákov, posteľnej bielizne, dopĺňanie hygienických potrieb a podobne. Vychádzajúc z uvedeného zastáva kasačný súd názor, že v prípade kúpeľných hostí sú splnené pojmové znaky zmluvy o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že sa klientom poskytuje ústavná kúpeľná zdravotná starostlivosť. Skutočnosť, že kúpele zabezpečujú ubytovanie pre poistencov na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nemá dopad na zákonné podmienky vymedzené v ustanovení § 37 zákona o miestnych daniach, keď popri tomto vzťahu súbežne dochádza k uzatvoreniu zmluvy o ubytovaní medzi poistencom a kúpeľmi, resp. v prospech poistenca v prípade úplného oslobodenia od úhrady.

Kasačný súd tiež skonštatoval, že podstatou a zmyslom dane z ubytovania, ako jednej z miestnych daní je, že aj osoby, ktoré sa zdržujú v obci len krátkodobo využívajú verejné priestranstvá a zariadenia v správe obce, a preto by sa mali finančne podieľať na ich zveľaďovaní, budovaní a udržiavaní. Ubytovacie zariadenia kúpeľov vykonávajú podnikateľskú činnosť spočívajúcu v poskytovaní prechodného ubytovania za odplatu a ich klienti využívajú verejné priestranstvá a majetok v správe obce. Zdanenie takéhoto ubytovania daňou z nehnuteľnosti preto zodpovedá tak účelu, ako aj zákonným podmienkam dane z ubytovania.

K rozsudku senátu najvyššieho správneho súdu pripojila odlišné stanovisko sudkyňa Mgr. Kristína Babiaková. Na rozdiel od väčšiny senátu č. 8 bola presvedčená, že poskytovanie ubytovania v súvislosti s poskytovaním kúpeľnej zdravotnej starostlivosti dani za ubytovanie automaticky nepodlieha. Podľa názoru sudkyne Babiakovej, nie je možné podmienku „odplatnosti ubytovania“ pri vzniku daňovej povinnosti považovať za splnenú bez ďalšieho aj vtedy, ak takáto úhrada bola v plnom rozsahu alebo čiastočne hradená na základe verejného zdravotného poistenia. V prípade, že ubytovanie klienta je plne alebo čiastočne uhradené z verejného zdravotného poistenia, a to by bolo zdanené daňou za ubytovanie, by podľa sudkyne Babiakovej došlo k dodatočnému daňovému zaťaženiu klienta/pacienta, ktorý má nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe verejného zdravotného poistenia. Úlohou daňových orgánov bolo, podľa mienky sudkyne Babiakovej, overiť, či medzi dotknutými osobami neboli aj takíto pacienti a či od nich nebola v rozhodujúcom období vybraná daň za ubytovanie neoprávnene.

Rozsudok prijal najvyšší správny súd pomerom hlasov 2:1, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát č. 8 najvyššieho správneho súdu v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Anita Filová (sudkyňa spravodajkyňa) a členovia senátu Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.

Rozhodnutie vo veci so sp. zn. 8Sfk/13/2023 si môžete vyhľadať v časti Rozhodovacia činnosť na webe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky