Dôkazné bremeno o splnení podmienok pre udelenie výnimky z podielu slovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby niesol vysielateľ

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dňa 19. marca 2026, rozsudkom sp. zn. 4Svk/2/2026, zrušil rozsudok Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) vo veci odmietnutia udelenia výnimky z podielu slovenských hudobných diel v programe rozhlasovej programovej služby a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd konštatoval, že ak vysielateľ mal v úmysle v rámci programovej služby vysielať menší podiel slovenských hudobných diel, než mu stanovuje zákon, bol povinný opodstatnenosť udelenia výnimky dostatočne preukázať, a to najmä s poukazom na odlišné zameranie programovej služby, ktoré vylučuje splnenie povinnej kvóty.

Vysielateľ rozhlasovej programovej služby požiadal o udelenie výnimky podľa zákona č. 308/2000 Z. z. a žiadal, aby Rada pre mediáne služby rozhodla, že povinnosť vyhradiť minimálny podiel slovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby a povinnosť vyhradiť minimálny podiel nových slovenských hudobných diel v jej vysielaní sa vo vzťahu k danej programovej službe na rozhlasovú stanicu nevzťahuje, keďže určenie príslušného podielu slovenských hudobných diel je s poukazom na zameranie programovej služby úplne vylúčené. Rada pre mediálne služby žiadosť zamietla.

Vysielateľ proti rozhodnutiu Rady pre mediálne služby podal správnu žalobu, o ktorej rozhodol správny súd tak, že rozhodnutie Rady pre mediálne služby zrušil z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Správny súd poukázal na to, že po podaní žiadosti o udelenie výnimky je povinnosťou správneho orgánu posúdiť zameranie programovej služby vysielateľa a dospieť k zisteniu, či táto nevylučuje zaradenie do rozhlasovej programovej štruktúry slovenské hudobné diela. Podľa správneho súdu skutočnosť, že dôkazným bremenom pri predmetnej žiadosti je zaťažený žiadateľ o výnimku (vysielateľ rozhlasovej programovej služby), nezbavuje Radu pre mediálne služby povinnosti spoľahlivo zistiť skutkový stav, čo však Rada pre mediálne služby neurobila a nezisťovala, či určenie podielu slovenských hudobných diel je zameraním programovej služby rádia úplne vylúčené.

Proti rozsudku správneho súdu podala kasačnú sťažnosť Rada pre mediálne služby. Kasačný súd sa nestotožnil so závermi správneho súdu. Podľa kasačného súdu bolo rozhodnutie Rady pre mediálne služby jasné, zrozumiteľné a riadne odôvodnené. Rada pre mediálne služby si zistila skutkový stav veci a zaoberala sa všetkými relevantnými skutočnosťami. Podľa v tom čase účinného zákona č. 308/2000 Z. z., slovenským hudobným dielam bol vysielateľ s licenciou povinný vyhradiť najmenej 25 % času vysielania hudby za kalendárny mesiac, vysielateľ na základe zákona najmenej 35 % času vysielania hudby za kalendárny mesiac a tiež vyhradiť najmenej 20 % vysielaniu nových slovenských hudobných diel. Tieto povinnosti sa nevzťahovali na vysielanie rozhlasovej programovej služby, ak Rada pre mediálne služby rozhodla, že určenie podielu slovenských hudobných diel je zameraním programovej služby úplne vylúčené.

Podľa názoru kasačného súdu, Rada pre mediálne služby dostatočne vysvetlila, že zákon č. 308/2000 Z. z. pripúšťal udelenie výnimky z povinnosti podľa § 28b ods. 1 a podľa § 28b ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. iba v prípade, ak je jej splnenie vzhľadom na zameranie programovej služby vysielateľa úplne vylúčené. Už samotný pojem „úplne vylúčené“ evokuje, že ide o situácie, keď charakter programovej služby objektívne neumožňuje splniť zákonom stanovené povinnosti. Takéto prípady sa typicky týkajú najmä (nie výhradne) programových služieb so špecifickým tematickým alebo jazykovým zameraním, ako napríklad vysielanie určené pre národnostné menšiny alebo vysielanie zamerané na špecifický hudobný žáner, či produkciu. Úlohou vysielateľa bolo predložiť jednoznačné dôkazy a preukázať existenciu takých okolností, ktoré mu objektívne bránia splneniu zákonom stanovenej povinnosti. Vysielateľ však neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by zaradenie slovenskej tvorby v zákonom požadovanom rozsahu do vysielania nebolo objektívne možné a teda úplne vylúčené. Argumentácia vysielateľa, podľa ktorej vysiela najmä „hity“, resp. populárnu hudbu, podľa kasačného súdu neobstojí a toto tvrdenie nemôže zakladať dôvod na udelenie výnimky. Ak by takéto zdôvodnenie postačovalo, podľa kasačného súdu by to znamenalo, že samotná dramaturgická preferencia vysielateľa by mohla automaticky viesť k udeleniu výnimky zo zákonnej povinnosti, čo by bolo v rozpore so samotným účelom právnej úpravy sledujúcej podporu slovenskej hudobnej tvorby ako súčasť kultúrneho dedičstva v súlade s čl. 44 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a rozsudok správneho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd jednomyseľne, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát č. 4 najvyššieho správneho súdu v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Monika Valašiková, PhD., LL.M., (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcovia prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD. a JUDr. Vlastimil Pavlikovský.

Rozhodnutie vo veci so sp. zn. 4Svk/2/2026 si môžete vyhľadať v časti Rozhodovacia činnosť na webe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky