Najvyšší správny súd Slovenskej republiky neidentifikoval dôvody pre iniciovanie konania o súlade zákona o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach s Ústavou Slovenskej republiky

Najvyšší správny súd dňa 25. mája 2026 rozsudkom sp. zn. 2Sfk/37/2025 zamietol kasačnú sťažnosť logistickej a kuriérskej spoločnosti proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) vo veci preskúmania rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „Finančné riaditeľstvo“) o určení nedoplatku na osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach. Osobitný odvod sa uplatňuje pri subjektoch, ktoré sú regulovanými osobami a jeho vyrubenie nezasahuje do práva podnikať a vlastniť majetok v intenzite presahujúcej rámec ústavných limitov.

Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca odvodu“) piatimi rozhodnutiami rozhodol o určení nedoplatku logistickej a kuriérskej spoločnosti ako regulovanej osobe zo zúčtovania odvodov a stanovil jej doplatenie osobitného odvodu. Logistická a kuriérska spoločnosť podala voči rozhodnutiam päť námietok s argumentom, že nevykonáva poštovú službu podľa zákona č. 324/2011 Z. z. o poštových službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o poštových službách“) a nespadá medzi subjekty vymedzené v § 3 ods. 1 písm. a) bod 6. zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“). Nie je teda regulovanou osobou, preto sa na ňu nemôže vzťahovať povinnosť platiť osobitný odvod. Logistická a kuriérska spoločnosť dôvodila, že nepodlieha cenovej regulácii, neplní verejný záujem, nie je podmienená povoľovacím procesom a nie je predmetom komplexnej regulácie, pričom všetky tieto činnosti sú predmetom záujmu zákona o osobitnom odvode. Spoločnosť označila zákon o osobitnom odvode za diskriminačný, ktorý zasahuje do práva na podnikanie, ako i práva vlastniť majetok a narúša hospodársku súťaž v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a právom Európskej únie, dožadovala sa preto podania prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Finančné riaditeľstvo námietky spoločnosti zamietlo.

Logistická a kuriérska spoločnosť podala proti rozhodnutiam Finančného riaditeľstva správnu žalobu. Správny súd ju ako nedôvodnú zamietol. Podľa správneho súdu, správca odvodu rozhodol podľa platných a účinných noriem a v súlade s princípom prezumpcie ústavnosti.

Najvyšší správny súd posudzoval niekoľko námietok logistickej a kuriérskej spoločnosti. V prvom rade sa zaoberal návrhom na podanie prejudiciálnej otázky SD EÚ, ktorú logistická a kuriérska spoločnosť navrhovala. Konštatoval, že SD EÚ už v predošlých odpovediach na prejudiciálne otázky v obdobných prípadoch konštatoval, že osobitný odvod sa netýka práva EÚ, ale vnútroštátnej úpravy členského štátu, preto kasačný súd nebol povinný obrátiť sa naň a predložiť mu prejudiciálne otázky.

Kasačný súd ďalej konštatoval, že osobitný odvod možno začleniť do rámca čl. 59 Ústavy SR, na podklade ktorého je možné za predpokladu splnenia ústavných limitov, zaťažiť subjekty povinnosťami platiť verejné platby s charakterom obdobným daniam a poplatkom. Cieľom zákona o osobitnom odvode je konsolidovať verejné financie pre správne fungovanie štátu tak, aby sa zabezpečilo spravodlivé a ekonomicky efektívne prerozdelenie povinností prispievať na vytvorenie štátnych finančných aktív.

Kasačný súd zhrnul, že povinnosť platiť osobitný odvod nevzniká automaticky, ale je potrebné naplniť zákonné podmienky. Zákon o osobitnom odvode sa vzťahuje na regulované osoby a spresnenie za akých okolností sú osoby povinné ho platiť je stanovené priamo zákonom o osobitnom odvode v § 3 a 4. Podľa kasačného súdu logistická a kuriérska spoločnosť vykonáva regulovanú činnosť a do rámca povinnosti platenia osobitného odvodu spadá. Povinnosť platiť osobitný odvod regulovanými osobami je v súlade s verejným záujmom. V prípade osobitného odvodu je vo verejnom  záujme zabezpečiť stabilitu verejného rozpočtu, aby štát mohol efektívne plniť svoje funkcie. Legitímnym cieľom v prípade osobitného odvodu je prerozdeliť financovanie verejných potrieb tak, aby nevznikali neprimerané nerovnosti medzi subjektami povinnými plniť do verejného rozpočtu. Zásah do práva vlastniť majetok teda sleduje legitímny cieľ v súlade s verejným záujmom. Zákon o osobitnom odvode vo svojich širších súvislostiach neslúži len na uskutočnenie fiškálnej politiky štátu. Jeho realizácia prispieva k plneniu všetkých funkcií štátu, zabezpečením stability v oblastiach, v ktorých štát má záväzok konať, resp. pričiniť sa o ochranu pred kolapsom nielen ekonomiky, ale štátu ako celku. V prípade osobitného odvodu kasačný súd neústavný a neprimeraný zásah do práva vlastniť a pokojne užívať majetok nevidel.

Kasačný súd v kontraste k žalobcovi, ktorý sa domnieva, že má byť regulovanou činnosťou len činnosť vykonávaná na základe poštovej licencie uvádza, že fakticky až v prípade takéhoto normatívneho zakotvenia by zákonodarca vniesol do právnych postavení subjektov nerovnosť a diskriminoval by podnikateľské subjekty majúce oprávnenie na výkon činnosti v oblasti poštových služieb. Pre účely zavedenej regulácie nebolo podstatné odlišovať podnikateľské subjekty na tomto úseku podľa povolenia, ktorým disponujú, ale regulovať ich en bloc. Neprináleží pritom kasačnému súdu a neprináležalo ani správnemu súdu hľadať vôľu parlamentu v tom smere, prečo sa rozhodol regulovať práve vymedzené odvetvia. Predmetom ich posúdenia totiž nemá byť ekonomická výhodnosť, ale zákonnosť prijatých opatrení. Smerodajným preto je, že v prípade poštových služieb zákonodarca reguloval túto oblasť nediskriminačne ako celok. Nič na tom nemení ani podmienka dosiahnutia minimálneho zisku. Práve naopak, tá je spravodlivou a efektívnou reflexiou schopnosti dotknutého subjektu znášať dané zaťaženie.

Kasačný súd vyhodnotil aj zvyšnú sťažnostnú argumentáciu ako nedôvodnú, a preto kasačnú sťažnosť zamietol.

Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd jednomyseľne, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát č. 2 najvyššieho správneho súdu v zložení: predseda senátu prof. JUDr. Juraj Vačok, PhD. a členovia senátu JUDr. Elena Berthotyová, PhD. a JUDr. Marián Trenčan.

Rozhodnutie vo veci so sp. zn. 2Sfk/37/2025 si môžete vyhľadať v časti Rozhodovacia činnosť na webe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky