Pokiaľ niet povinnosti explicitne uloženej zákonom, ktorú by žalobca porušil, nemožno hovoriť o spáchaní správneho deliktu

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dňa 22. januára 2025, rozsudkom sp. zn. 4Stk/17/2025, zamietol kasačnú sťažnosť proti zrušujúcemu rozsudku Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), ktorým ministerstvo spravodlivosti uznalo súdneho znalca za vinného zo spáchania správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2018 (ďalej aj „zákon o znalcoch“), za čo ministerstvo spravodlivosti uložilo súdnemu znalcovi sankciu vo forme peňažnej pokuty.

Súdny znalec v odbore písmoznalectva, klinický a forenzný psychológ, vypracoval znalecký posudok, ktorý obsahoval aj grafologický rozbor. V správnom konaní bol súdny znalec uznaný vinným zo spáchania správneho deliktu a bola mu udelená pokuta 300 eur za to, že jeho posudok vrátane príloh obsahoval formálne nedostatky, nebol vypracovaný podľa žiadosti zadávateľa, chýbal zoznam použitej literatúry, spôsob získania nových porovnávacích materiálov aj popis presnej metodiky.

Správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie ministerstva spravodlivosti, ako aj prvostupňové rozhodnutie o správnom delikte znalca, hoci uznal viaceré nedostatky dodaného znaleckého posudku. Konštatoval tiež, že ani výška uloženej sankcie nebola určená správne, pretože skutok bol posúdený podľa ustanovení novelizovaného zákona o znalcoch, pričom zodpovednosť, nie druh trestu, bola posúdená podľa skoršieho zákona.

Kasačný súd pri preskúmavaní rozhodnutia správneho súdu poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 476/2016), ktorý uvádza, že jeden z ťažiskových princípov trestania je princíp nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa princíp, že len zákon môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného. Kasačný súd konštatoval, že správny súd správne posúdil, že aktivita ministerstva spravodlivosti nebola namieste, pretože zákon neustanovoval, že konanie súdneho znalca by bolo správnym deliktom, za ktoré by bolo možné uložiť príslušnú správnu sankciu. Sankcionovať možno iba také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone a súčasne je možné uplatniť iba taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. Pokiaľ zákon alebo iný právny predpis neukladá znalcovi povinnosť uvádzať v znaleckom posudku použitú literatúru, ani spôsob získania nových porovnávacích materiálov, nemožno za takéto konanie vyvodiť deliktuálnu zodpovednosť. Ministerstvo spravodlivosti postupovalo nesprávne, keď uvedený skutok podradilo pod správny delikt podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona o znalcoch.

Kasačný súd sa stotožnil s postojom správneho súdu, že ministerstvo spravodlivosti nesprávne vyhodnotilo aj otázku právnej úpravy, ktorej použitie prichádzalo do úvahy v čase rozhodovania. Ak by pokuta bola uložená podľa právnej úpravy účinnej v čase spáchania správneho deliktu, bola by pre súdneho znalca priaznivejšia. Právna úprava v čase spáchania skutku, t. j. podľa § 27 ods. 3 zákona o znalcoch v znení účinnom do 30. júna 2018, umožňovala uložiť písomné napomenutie alebo peňažnú pokutu do výšky 1 650 eur. Podľa neskoršej právnej úpravy účinnej od 1. júla 2018, bolo možné podľa § 26 ods. 3 zákona o znalcoch uložiť iba pokutu vo výške od 50 eur do 2 000 eur. Podľa správneho súdu aplikovaním neskoršej právnej úpravy tak ministerstvo spravodlivosti porušilo zásadu zákazu retroaktivity trestnoprávnych noriem, ktorá sa aplikuje aj v rámci administratívneho trestania. Ak totiž v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Kasačný súd považoval právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom a konštatoval, že správny súd sa s danou vecou dostatočne vysporiadal, racionálne odôvodnil svoje úvahy a vyvodil správne skutkové a právne závery, a preto zamietol kasačnú sťažnosť ministerstva spravodlivosti ako nedôvodnú.

Rozsudok prijal najvyšší správny súd jednomyseľne, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát č. 4 najvyššieho správneho súdu v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Monika Valašiková, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa), sudcovia prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD. a JUDr. Vlastimil Pavlikovský.

Rozhodnutie vo veci so sp. zn. 4Stk/17/2025 si môžete vyhľadať v časti Rozhodovacia činnosť na webe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky