Použitím telefónneho prístroja počas vedenia vozidla sa rozumie aj uchopenie telefónneho prístroja a využívanie akejkoľvek funkcie telefónneho prístroja

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky 22. januára 2026, rozsudkom sp. zn. 4Stk/15/2025, zamietol kasačnú sťažnosť proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) vo veci súdneho prieskumu rozhodnutia Krajského riaditeľstva policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, ktorým uznalo vodiča vozidla vinným zo spáchania priestupku na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ktorého sa mal dopustiť tým, že počas vedenia motorového vozidla používal telefónny prístroj. Najvyšší správny súd konštatoval, že použitím telefónneho prístroja v zmysle § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase spáchania priestupku (ďalej iba „zákon o cestnej premávke“), sa rozumie aj uchopenie telefónneho prístroja a jeho držanie v ruke alebo manipulácia s telefónnym prístrojom.

Vodič vozidla bol uznaný vinným zo spáchania priestupku na tom skutkovom základe, že ako účastník cestnej premávky porušil § 4 ods. 2 písm. m) zákona o cestnej premávke, keď dňa 16. februára 2016 v čase o cca 20.59 hod. viedol motorové vozidlo v Bratislave na diaľnici, kde počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj. Za tento priestupok mu správny orgán prvého stupňa uložil pokutu vo výške 30 eur a zaviazal ho uhradiť trovy konania vo výške 16 eur. Krajský dopravný inšpektorát pri vydaní rozhodnutia prihliadol predovšetkým na výpovede svedkov – príslušníkov Policajného zboru SR, ktorí zhodne uviedli, že cez pravé predné okno na strane spolujazdca, pozorovali vodiča držiac v pravej ruke telefónny prístroj s rozsvietenou obrazovkou. Vodič upozornil na to, že pojem „používať telefóny prístroj“ nie je rovnaký s pojmom „držať telefónny prístroj v ruke“ a tvrdil, že telefón len držal a nemanipuloval s ním zakázaným spôsobom.

Podľa názoru správneho súdu pojem „používať telefónny prístroj“ v sebe zahŕňa držanie telefónneho prístroja aj aktívne využívanie jeho funkcií. Podľa správneho súdu vodič svojím konaním naplnil znaky priestupku uvedeného v § 4 ods. 2 písm. m) zákona o cestnej premávke. Správny súd na vodičove námietky, že rozhodnutie bolo založené len na výpovediach príslušníkov Policajného zboru SR, pričom neexistuje žiaden obrazový ani zvukový záznam preukazujúci spáchanie priestupku, vysvetlil, že v prípadoch, keď neexistuje o udalosti žiaden taký záznam, svedecká výpoveď príslušníkov polície môže byť sama o sebe vierohodným dôkazom bez predloženia ďalšieho dôkazu.

Najvyšší správny súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od argumentov a právnych záverov správneho súdu. Vodič argumentoval okrem iného tým, že v čase prijímania zákona o cestnej premávke mobilné telefóny vyzerali inak, boli ťažké a odlišne sa s nimi manipulovalo. Podľa vodiča, úmyslom zákonodarcu nebolo postihovať samotné držanie telefónneho prístroja bez uskutočnenia telefónneho hovoru, a preto pod pojmom „použitie telefónneho prístroja“ mohol mať zákonodarca na mysli len telefonovanie, keďže v čase prijatia zákona o cestnej premávke nebolo toto zariadenie na iné činnosti využiteľné. Najvyšší správny súd sa v názorovej zhode so správnym súdom nestotožnil s uvedenou argumentáciou vodiča, pretože v čase prijímania zákona o cestnej premávke už boli bežné smartfóny a okrem telefonovania sa používali aj na iné aktivity, rovnako ako dnes.

Najvyšší správny súd uviedol, že vodič vozidla je povinný zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by znižovalo jeho schopnosť bezpečne viesť motorové vozidlo. Vodič vozidla je predovšetkým povinný venovať sa vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Nepochybným významom zákonného zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona o cestnej premávke je zabrániť vodičovi vedúcemu motorové vozidlo vykonávať také činnosti, ktoré rozptyľujú jeho pozornosť a znižujú jeho koncentráciu pri vedení vozidla. Zákonodarca striktne vymedzil, že vodič smie počas jazdy telefonovať len s použitím systému „voľné ruky“. Je zakázané vziať telefónny prístroj do ruky, držať ho a pri tom aktivovať jeho displej. Vodič používajúci telefón, keď drží telefónny prístroj v ruke, obmedzuje svoj reakčný čas a možnosť bezprostredne reagovať na prípadnú zmenu v dopravnej situácii. V dôsledku toho dochádza k zníženiu bezpečnosti cestnej premávky a k zvýšeniu rizika vzniku kolíznych situácii, na ktoré vodič, takto rozptyľujúci svoju pozornosť, nemusí byť schopný adekvátne reagovať. V danom prípade sa to prejavilo jazdou zo strany na stranu a prejazdom cez jazdné pruhy.

Najvyšší správny súd záverom konštatoval, že nie je rozhodujúce, či vodič telefonoval, písal správu alebo s telefónom vykonával inú činnosť, ale dôležitá je skutočnosť, že vodič mal v ruke telefónny prístroj počas vedenia vozidla, a to ho obmedzovalo vo vedení vozidla a znižovalo jeho pozornosť.

Na základe vyššie uvedeného, najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol.

Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd jednomyseľne, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát č. 4 najvyššieho správneho súdu v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Monika Valašiková, PhD., LL.M., sudcovia prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD. a JUDr. Vlastimil Pavlikovský (sudca spravodajca).