Povinnosťou vysielateľa zabezpečiť objektívnosť spravodajského programu sa nechráni len individuálny subjekt, ale aj právo verejnosti na pluralitu informácií

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dňa 31. marca 2026 rozsudkom sp. zn. 2Stk/13/2025 zmenil rozsudok Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ktorým správny súd zrušil rozhodnutie Rady pre mediálne služby (ďalej len „Rada“) vo veci uloženia sankcie – upozornenia na porušenie zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v účinnom znení (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) tak, že žalobu právneho predchodcu Slovenskej televízie a rozhlasu (ďalej len „STVR“) zamietol. Kasačný súd konštatoval, že informovaním o porušení legislatívy, pri ktorom je zobrazený konkrétny subjekt, bez jasného označenia, že ide o ilustračný záber, môže viesť k záveru o jeho porušovaní práve týmto subjektom. Takýmto zobrazením nie je dotknutý na svojich právach len zobrazený subjekt, ale aj recipienti programov, ktorým je bránené vo vytvorení si, na základe objektívneho spracovania, vlastného samostatného úsudku.

Právny predchodca STVR odvysielal v novembri 2021 príspevok Rebelujúce prevádzky, v ktorom informoval o reštaurácii otvorenej napriek zákazu počas pandémie COVID-19. V reportáži sa objavili zábery na dve rozdielne reštaurácie bez toho, aby bolo uvedené, že vo vzťahu k jednej z nich ide o ilustračný záber a divák tak mohol získať mylný dojem o tom, že ilustračná reštaurácia je tou, ktorá nerešpektuje protipandemické opatrenia. Rada konštatovala, že takýmto konaním došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti spravodajského programu a uložila právnemu predchodcovi STVR sankciu – upozornenie na porušenie zákona.

Právny predchodca STVR sa obrátil žalobou na správny súd, ktorý rozhodnutie o sankcii zrušil a vec vrátil Rade na ďalšie konanie. Nekorešpondujúce ilustračné zábery podľa správneho súdu neboli schopné naplniť neobjektívnosť a nestrannosť spravodajského programu tak, aby došlo k zásahu do slobody prejavu právneho predchodcu STVR. Uzavrel, že ak sa reštaurácia cítila byť uvedeným programom dotknutá, mohla využiť prostriedky individuálnej ochrany. Tieto však nemožno nahradiť postupom podľa zákona o vysielaní a retransmisii a aplikovať verejnomocenské ukladanie sankcií.

Rada podala proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť. Argumentovala rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré opakovane potvrdili právo verejnosti na vyvážené a nezaujaté informovanie o veciach verejného záujmu v spravodajských programoch, pričom štát má povinnosť zabezpečiť, aby verejnosť mala prístup k nestranným a presným informáciám prostredníctvom televízie a rozhlasu.

Najvyšší správny súd konštatoval, že pri spracovaní reportáže spôsobom vytvárajúcim jednostranné zdanie, že reportáž sa týka zobrazenej prevádzky, nie je zachovaná vyváženosť obsahu majúca dopad na objektivitu spravodajského programu. Časť reportáže, v ktorom je zobrazená prevádzka doplnená textom redaktorky o tom, že sa reštaurácia rozhodla pre protest a majiteľ odmieta zavrieť, vytvára takýmto podaním jednostranne zdanie, že sa reportáž týka vyobrazenej reštaurácie. Objektívnosť spravodajstva nie je zabezpečená pri zobrazení konkrétnej prevádzky s textom hovoriacim o porušení v tom čase účinných právnych noriem. Povinnosťou vysielateľa zabezpečiť objektívnosť spravodajského programu sa pritom nechráni len konkrétna prevádzka, ale právo verejnosti na pluralitu informácií v rámci spravodajského programu.

Informovanie o porušení legislatívy, pri ktorom je zobrazený konkrétny subjekt, bez jasného označenia, že ide o ilustračný záber, môže viesť k záveru o jej porušovaní práve týmto subjektom. Takýmto zobrazením nie je dotknutý na svojich právach len zobrazený subjekt, ale aj recipienti programov, ktorým je bránené vo vytvorení si vlastného samostatného úsudku. Takéto šírenie informácií nie je možné podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky považovať za súladné s ochranou práv a slobôd iných a verejným poriadkom. Sloboda prejavu vysielateľa nie je absolútna a podľa kasačného súdu vytýkaná časť reportáže z hľadiska objektívnosti spadala pod výnimku z obmedzenia práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy.

Spracovanie reportáže v posudzovanom prípade narazilo na ochranu práv a slobôd iných, ktorým v zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii bol právny predchodca STVR v postavení vysielateľa povinný zabezpečiť objektívne spravodajstvo. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom bola podľa najvyššieho správneho súdu kasačná sťažnosť Rady dôvodná. So zreteľom na zákonnosť rozhodnutia žalovaného v časti, ktorá bola napadnutá pred správnym súdom a nevzhliadnutia iných nezákonností, na ktoré by sa malo prihliadať v správnom súdnictve z úradnej povinnosti, kasačný súd rozhodol tým spôsobom, že rozsudok správneho súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd jednomyseľne, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát č. 2 najvyššieho správneho súdu v zložení: predseda senátu prof. JUDr. Juraj Vačok, PhD. a členovia senátu JUDr. Elena Berthotyová, PhD. a JUDr. Marián Trenčan.

Rozhodnutie vo veci so sp. zn. 2Stk/13/2025 si môžete vyhľadať v časti Rozhodovacia činnosť na webe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky