Pri posudzovaní toho, či je žiadateľ o doplnkovú ochranu nebezpečný pre spoločnosť, je potrebné posúdiť všetky individuálne okolnosti prípadu vrátane správania žiadateľa

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dňa 30. júna 2025, pod sp. zn. 6Sak/2/2025, vyhlásil rozsudok vo veci, v ktorej posudzoval zákonnosť neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany.

Cudzinec pochádzajúci z Afganistanu a osem rokov žijúci na Slovensku (má družku a malé dieťa) žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany odôvodnil predovšetkým úmrtím svojho otca a strýka a tiež tým, že bol sám ako mladý postrelený, údajne tiež príslušníkmi hnutia Taliban. Migračný úrad cudzincovi neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. Správny súd v Bratislave správnu žalobu cudzinca podanú proti týmto rozhodnutiam zamietol.

Najvyšší správny súd rozhodnutie migračného úradu ohľadom neudelenia azylu vyhodnotil ako vecne správne. Usmrtenie otca a strýka cudzinca s najväčšou pravdepodobnosťou súviselo s ich pôsobením ako vojakov vykonávajúcich vojenskú činnosť proti hnutiu Taliban, a teda aj reakcia hnutia Taliban spočívajúca v ich usmrtení sa dotýkala priamo týchto osôb. Nemožno usmrtenie týchto osôb bojujúcich proti hnutiu Taliban automaticky spájať s politickým presvedčením imputovaným k osobe cudzinca. V tejto časti tak nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov vymedzených taxatívne v zákone č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V súvislosti s postrelením cudzinca sa súd priklonil k záveru, že tento incident bol skôr výsledkom stavu v domovskej krajine, pre ktorú bol (a v súčasnosti i naďalej je) príznačný stav napĺňajúci pojmové znaky vážneho bezprávia tak ako je predovšetkým definované v § 2 písm. f/ bod tretí zákona č. 480/2002 Z. z., ktorú skutočnosť však nemožno podriadiť pod azylovo relevantný dôvod.

Pri posudzovaní (ne)poskytnutia doplnkovej ochrany nebola spornou otázka vážneho bezprávia, ale skutočnosť, či cudzinec z dôvodu dvoch odsudzujúcich rozsudkov za spáchanie trestného činu mohol predstavovať nebezpečenstvo pre spoločnosť.

Najvyšší správny súd, vychádzajúc z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, konštatoval, že rozhodnúť o nepriznaní doplnkovej ochrany z dôvodu, že cudzinec predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, možno len vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza. Toto nebezpečenstvo musí byť skutočné a aktuálne, pričom migračný úrad musí posúdiť všetky okolnosti prípadu a zabezpečiť si všetky relevantné informácie. Je potrebné zohľadniť správanie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny v minulosti, a ak je rozhodnutie prijaté s odstupom času od odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, je potrebné zohľadniť aj vývoj v správaní po spáchaní takéhoto trestného činu. Podstatné je tiež kritérium proporcionality a posúdenie možnosti využitia iných menej do práv zasahujúcich opatrení.

V prejednávanej veci sa cudzinec dopustil dvoch trestných činov, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Pokiaľ išlo o prvé odsúdenie, súvisiaceho skutku sa dopustil ako mladistvý, pričom migračný úrad napriek tomuto odsúdeniu opakovane v minulosti rozhodol o priznaní a následne aj o predĺžení doplnkovej ochrany. Inými slovami, toto odsúdenie v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti migračného úradu nebolo dôvodom pre nepriznanie doplnkovej ochrany cudzincovi a nebolo posúdené ako dôvod, pre ktorý by mal cudzinec predstavovať nebezpečenstvo pre spoločnosť.

V prípade druhého odsúdenia najvyšší správny súd poukázal na skutočnosť, že v rámci tohto skutku pri ukladaní trestu bol uplatnený inštitút mimoriadneho zníženia trestu a cudzinec bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Podmienečné prepustenie je možné len vtedy, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Pri podmienečnom prepustení navyše trestný súd uložil cudzincovi skúšobnú dobu, ktorá môže predstavovať zmierňujúce opatrenie. Tieto okolnosti mal migračný úrad zohľadniť a preskúmať mal aj správanie cudzinca počas výkonu trestu.

Na základe vyššie uvedeného najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny v časti, v ktorej zamietol správnu žalobu proti rozhodnutiu migračného úradu o neudelení azylu cudzincovi. Vo vzťahu k rozhodnutiu o neposkytnutí doplnkovej ochrany však rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie migračného úradu o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd jednomyseľne, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát  č. 6 najvyššieho správneho súdu v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Viola Takáčová, PhD., LL.M. a sudcovia JUDr. Martin Tiso (sudca spravodajca) a JUDr. Michal Matulník, PhD.

Rozhodnutie: 6Sak22025.pdf (PDF, 261 KB)