Suma úhrady za sociálne služby a suma povinného zostatku po zaplatení tejto úhrady nepodliehajú daňovej exekúcii z dôchodku dlžníka bez ohľadu na to, či sú vyplácané v hotovosti alebo na bankový účet

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky 27. novembra 2025, rozsudkom sp. zn. 2Sfk/1/2025, zamietol kasačnú sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „Finančné riaditeľstvo“) proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“), ktorým zrušil jeho rozhodnutie vo veci daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z bankového účtu, z ktorého dôchodca vyplácal svoj pobyt v zariadení sociálnych služieb. Podľa názoru kasačného súdu ochrana sociálnych dávok sa má viazať na ich pôvod a účel, v tomto duchu je potrebné vykladať aj § 106 ods. 3 Daňového poriadku. Ak je zrejmé, že finančné prostriedky pochádzajú z dôchodku vyplateného sociálnou poisťovňou a následne sú použité na úhradu poskytnutých sociálnych služieb, ich exekúcia nie je prípustná bez ohľadu na spôsob vyplatenia a držania týchto finančných prostriedkov.

Colný úrad Košice v roku 2015 vyrubil invalidnému dôchodcovi úrok z omeškania, ktorý tento neuhradil. V roku 2021 bola vydaná daňová exekučná výzva na vymoženie daňového nedoplatku, keďže na účte invalidného dôchodku boli zistené nové finančné prostriedky. Odvolanie invalidného dôchodcu proti daňovej exekučnej výzve Finančné riaditeľstvo zamietlo. Invalidný dôchodca sa v konaní bránil tým, že jeho jediný príjem je invalidný dôchodok poukazovaný na účet v banke, z ktorého uhrádza úhradu zariadeniu sociálnych služieb, ku ktorej mu ešte prispieva jeho zástupkyňa. Počas pandémie ochorenia COVID-19 (november 2020 až máj 2021) musela zástupkyňa invalidného dôchodcu uhrádzať úhradu za sociálne služby zo svojho účtu poskytovateľovi sociálnych služieb. Peňažné prostriedky, ktoré zostali na účte invalidného dôchodcu tak mali predstavovať vrátenie tejto úhrady jeho zástupkyni. Správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Kasačný súd sa v predmetnej veci zaoberal otázkou, či daňová exekúcia bola prípustná, a to aj s ohľadom na povahu peňažných prostriedkov pre účely ich zexekvovania. Uznal pritom, že pristupujúc k veci formálne a vychádzajúc len z jazykového výkladu právnej úpravy, zákonodarca chráni sumu úhrady za sociálne služby a sumu povinného zostatku po zaplatení tejto úhrady z dôchodku len v prípade, ak ide o daňovú exekúciu zrážkami z dôchodku. Nie však v prípade, ak ide o daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu. Suma dôchodku zodpovedajúca úhradám na sociálne služby a povinným zostatkom tak v konečnom dôsledku nepodlieha daňovej exekúcii vtedy, ak je vyplácaná na iné miesto, ako je účet u poskytovateľa platobných služieb.

Interpretácia zákonných ustanovení však podľa názoru kasačného súdu musí odrážať aj vzájomné súvislosti medzi rôznymi výkladovými metódami, prihliadajúc tiež na účel zákona a jeho ustanovení. Kasačný súd konštatoval, že ochrana sociálnych dávok sa má viazať na ich pôvod a účel. Ak je zrejmé, že finančné prostriedky pochádzajú z dôchodku vyplateného sociálnou poisťovňou a následne sú použité na úhradu poskytnutých sociálnych služieb, ich exekúcia nie je prípustná. Na tomto jasnom účele § 106 ods. 3 Daňového poriadku nemôže nič meniť ani forma držby dotknutých finančných prostriedkov. Nemožno totiž nikoho diskriminovať za výber spôsobu výplaty dôchodkovej dávky. Osobitne ak zákon o sociálnom poistení favorizuje poukazovanie dôchodkových dávok na účet pred ich vyplácaním v hotovosti.

Účelom § 106 ods. 3 Daňového poriadku je podľa kasačného súdu rešpektovať sociálnu funkciu dôchodku. Cieľom v ňom stanovenej výnimky tak je chrániť daňový subjekt pred daňovou exekúciou pri dávkach určených na zabezpečenie minimálneho životného štandardu. Vylúčenie daňového subjektu spod tejto ochrany nerešpektuje ústavné hodnoty (právo na sociálne zabezpečenie a ľudskú dôstojnosť), pretože dôchodková dávka by sa stala len sumou bez sociálnej povahy a s tým súvisiacich nárokov na ochranu, ktoré jej prináležia. Aj pri nútenom výkone je finančná správa povinná eliminovať zásahy, ktoré sú spôsobilé ohroziť bazálnu existenciu daňového subjektu a jeho ľudskú dôstojnosť. V opačnom prípade by zasiahla nielen do podstaty práva na primerané hmotné zabezpečenie, ale aj na zachovanie jeho dôstojnosti.

Kasačný súd si je vedomý, že účelom daňového poriadku je aj spravodlivý výber daní. Pripomenul, že podstatou správy daní však nie je len spravodlivo presadzovať daňové povinnosti, ale povinnosťou výbercu daní je zohľadniť prepojenia na iné právne normy a pri výbere daní musí primerane zohľadniť práva daňových subjektov. Invalidný dôchodca a jeho zástupkyňa v predmetnej veci dostatočne objasnili vzniknutú situáciu, predložili tiež prehľad transakcií vykonaných zástupkyňou invalidného dôchodcu. Bolo preto úlohou Finančnej správy tieto tvrdenia preveriť – preverením toho, či finančné prostriedky na bankovom účte mohli pozostávať len z dôchodku. Navyše samotný Colný úrad Košice o existencii dôchodku, jeho výške a výplate vedel, keďže sociálna poisťovňa mu doručila oznámenie o nemožnosti vykonávať zrážky pre nízku sumu dôchodku.

Keď Finančná správa nepostupovala spôsobom objasneným vyššie, tak vychádzala z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nevyužila všetky oprávnenia, ktoré mala na to, aby rozhodla v súlade so zákonom, rešpektujúc právom chránené záujmy daňového subjektu. Preto kasačný súd potvrdil napadnutý rozsudok správneho súdu vo výroku ako vecne správny.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu jednomyseľne, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok.

Rozhodol tak senát č. 2 najvyššieho správneho súdu v zložení: predseda senátu prof. JUDr. Juraj Vačok, PhD. a sudcovia JUDr. Elena Berthotyová PhD. a JUDr. Marián Trenčan.

Rozhodnutie vo veci so spisovou značkou 2Sfk12025 (PDF, 123 KB)